Je normálne, že obeť sexuálneho zneužívania sa páchateľovi nebráni, a je bežné, že trestný čin ohlási až po rokoch, hovorí v rozhovore pre Postoj Slávka Karkošková, vedkyňa a autorka knihy „Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami“. Tvrdí, že o obetiach sexuálneho zneužívania v detstve koluje mnoho mýtov, ktoré sú dnes vyvrátené mnohoročným výskumom.  

Rozprávali sme sa aj o škandáloch zneužívania detí v cirkvi i o tom, prečo by sme mali byť opatrní v predčasnom hodnotení jednotlivých prípadov.

Hovorí, že sexuálna výchova na školách nie je zázračnou pilulkou na problematiku zneužívania detí, a konkrétne radí, čo môžu urobiť rodičia ako prevenciu. 

Slávka Karkošková vyštudovala odbor katolícka teológia a odbor sociálna práca so špecializáciou na psychologickú starostlivosť o človeka. Absolvovala tiež dlhodobý výcvik v Gestalt psychoterapii; dlhodobý výcvik v psychotraumatológii a EMDR a viacero postgraduálnych vzdelávacích kurzov v oblasti viktimológie a psychotraumatológie. Pôsobí tiež ako výskumníčka a externá členka pedagogického zboru Justičnej akadémie SR, spolupracuje s Národným koordinačným strediskom pre riešenie problematiky násilia na deťoch a s Koordinačno-metodickým centrom pre prevenciu násilia na ženách. 

Roky sa venujete téme sexuálneho zneužívania na odbornej úrovni. Prečo práve tejto téme?

Pretože je to téma, ktorá u ľudí vzbudzuje mnoho otázok a je spätá s rizikom mnohých bludných odpovedí. Vedecký svet sa témou sexuálneho zneužívania zaoberá už od 70. rokov minulého storočia, u nás zaostávame za svetovou úrovňou poznania v tejto problematike azda aj niekoľko desaťročí. Takže mi táto práca dáva aj pocit zmysluplnosti.

Dnes je to veľmi aktuálna téma aj pre medializované prípady zneužívaní v rámci cirkvi, či už vo svete, alebo aj u nás. Je problematika sexuálneho zneužívania cirkvi špeciálnou kategóriou alebo na ňu platia aj výsledky vašich výskumov?

Prípady škandálov sexuálneho zneužívania v cirkvi nevnímam ako samostatný fenomén, ide len o trochu špecifickejšiu podkategóriu. A to preto, že v akýchkoľvek inštitúciách, kde sa pracuje s deťmi, majú potenciálni páchatelia na zneužívanie viac príležitostí. A cirkev je len jednou z nich.

Cirkev je špecifická v tom, že páchateľovi ponúka možnosť zneužiť duchovnú autoritu, použiť náboženské argumenty na zakrývanie zlých vecí. Páchateľ môže obete sexuálneho zneužívania držať v pasci tým, že dezinterpretuje náboženské hodnoty.

Čo tým myslíte?

Na zakrývanie zla sa dajú použiť také kresťanské hodnoty, ako napríklad láska k blížnemu, odpustenie.

Páchateľ môže obete sexuálneho zneužívania držať v pasci tým, že dezinterpretuje náboženské hodnoty. Zdieľať

Použije sa to ako návod na riešenie veľmi komplikovaného problému, pričom sa zabudne, že ak v kontexte zločinu chceme intenzívne zdôrazňovať potrebu odpustenia vinníkovi, mali by sme s rovnakou intenzitou hovoriť aj o potrebe pokánia. A na to sa veľakrát zabúda.

Riešila veda, či má celibát vplyv na zlyhania v oblasti sexuálneho zneužívania?

Vedecky nebol dosiaľ preukázaný súvis medzi dodržiavaním celibátu a zvýšeným rizikom sexuálneho zneužívania detí. Nie je tam preukázaná žiadna kauzálna súvislosť.

Zo skúsenosti z vašej praxe poradne, v akých prostrediach sa najčastejšie deje sexuálne zneužívanie detí?

Odpoveď by mohla viesť k zavádzajúcim záverom. Preto poviem, že sexuálne zneužívanie sa môže vyskytovať kdekoľvek bez ohľadu na socioekonomické alebo náboženské pozadie.

Sexuálne zneužívanie je prítomné aj vo vyšších socioekonomických prostrediach, rovnako aj v tých nižších, s rozdielom, že v tých vyšších býva rafinovanejšie utajované. Preto nám štatistiky ani nezachytia všetko, čo by sme chceli zachytiť. Teda platí, že čím sú ľudia lepšie zabezpečení a sú aj inteligentnejší, tým sofistikovanejšie dokážu skrývať problémy.

Aké typy detí sú častejšie obeťami sexuálneho zneužívania? Je pravdou, že ide skôr o utiahnuté, hanblivé deti?

Obeťou sexuálneho zneužívania sa môže stať akékoľvek dieťa. Zároveň ale platí, že keď sa chce páchateľ dopustiť takéhoto deliktu, s väčšou pravdepodobnosťou sa mu to podarí vtedy, ak má dieťa nejakú zraniteľnosť alebo zdravotný, či psychosociálny hendikep, napríklad pochádza z rodiny, ktorá rieši úplne iné problémy a zanedbáva potreby dieťaťa. Takéto deti sú ľahšie manipulovateľné.

Kedy by mal rodič pri svojom dieťati spozornieť? Sú nejaké signály, ktoré rodič môže zachytiť?

Rozumiem túžbe ľudí mať nejaký návod, ako sa s rizikom tohto druhu nejako preventívne vyrovnať. Asi všetkých sklamem, ale, žiaľ, neexistuje žiaden súbor symptómov, ktoré by boli prítomné u všetkých alebo u väčšiny obetí.

Dieťa môže na sexuálne zneužívanie reagovať rôznymi spôsobmi, preto je identifikácia obete taká náročná. Neexistuje žiaden univerzálny zoznam príznakov, ktorý by sme si mohli položku po položke prejsť, zrátať zaškrtnuté položky a dospieť k jednoznačnému záveru, či dané dieťa je alebo nie je obeť.

Menej ako jedna zo štyroch obetí si vyžiada pomoc od dospelých v čase, keď je to ešte čerstvé. Zdieľať

Dospelí by mali byť pozorní voči deťom vždy, mali by s nimi komunikovať, čo prežívajú, čo sa im v živote deje, keď nie sú pod dozorom, aké majú zážitky. Ak došlo k zmene v správaní alebo v prežívaní dieťaťa, treba zbystriť pozornosť a pátrať po príčinách tejto zmeny. Príčinou môže byť čokoľvek. Nie je dobré pristupovať k rozhovoru s dieťaťom s tým, že sme upätí len na obavu zo sexuálneho zneužívania; mohlo by to totiž viesť k tomu, že rozhovor bude vedený nevhodným, sugestívnym spôsobom.

Ako teda viesť taký rozhovor s dieťaťom správne?

Ak dieťa zmení správanie, je potrebné rátať s tým, že za tým môže byť čokoľvek. Môže mať problém s rovesníkmi, problém v škole, môže mať zdravotné problémy... Treba preskúmať rôzne alternatívne hypotézy.

Ak sa to udeje v rámci rodiny, napríklad je páchateľom jeden z rodičov, na koho sa môže v takýchto prípadoch dieťa obrátiť?

Keďže každá obeť na to reaguje veľmi rôzne, je to ťažké. Sú obete, ktoré sa zdôveria dospelým, ale podľa výskumov menej ako jedna zo štyroch obetí si vyžiada pomoc od dospelých v čase, keď je to ešte čerstvé.

Potom je veľká časť obetí, ktoré sa zdôveria až oneskorene. Minimálne 30 percent obetí je takých, ktoré sa nezdôveria skôr než v dospelosti. Časť obetí väčšinu života prežije tak, že o tom nikomu nehovorí.

To, že sa dieťa zdôverí, je už veľkou šancou, aby sa ten prípad nejako vyriešil. V prípade, že sa nezdôverí, sú šance, že by sa dalo pomôcť v čase, keď sa to práve deje, pomerne malé. Ale to neznamená, že intervencia aj s odstupom času nie je na mieste.

Vieme ako rodičia posilniť dôveru dieťaťa, že ak sa niečo takéto udialo, aby sa nám zverilo? Znamená vôbec dôvera medzi dieťaťom a rodičom, že rastú šance, že sa nám dieťa s takým niečím zverí?

Ak je vysoká dôvera medzi dieťaťom a rodičom, tak je vysoká pravdepodobnosť, že dieťa sa zdôverí za predpokladu, že v rodine nie je téma sexuality vytesnená a nie sú na ňu naviazané nijaké zahanbujúce posolstvá. Lebo to by mohlo spôsobiť, že o iných veciach sa dieťa bude zdieľať, ale zo strachu, ako rodičia zareagujú na túto citlivú tému, sa s touto témou radšej nezdôverí.

Vo svojej praxi ste sa stretli s desiatkami obetí sexuálneho zneužívania. Zdôverovali sa svojim rodičom?

Vo väčšine prípadov nie. To má svoje logické vysvetlenie v tom, že zdôverenie sa je veľmi riskantné. A je to aj podložené zahraničnými výskumami – pokiaľ je páchateľom osoba, ktorú pozná aj dieťa a zároveň aj sociálne okolie dieťaťa, tak pravdepodobnosť, že rodičia neuveria dieťaťu a nepodržia ho, je až 89-percentná.

Je to v obrovskom kontraste s tým, keď je páchateľom cudzí človek, tam „iba“ 25 percent rodičov dieťaťu neuverí. Preto je podstatné, kto je osobou podozrivou zo spáchania daného deliktu.

Ako je možné, že rodičia neuveria dieťaťu takúto informáciu? Prečo by si malo dieťa vymyslieť takýto čin?

Ak je páchateľom niekto, kto požíva dôveru sociálneho okolia, ľudia majú ťažkosti pripustiť, že sa v tom, ako odhadli daného človeka, mohli zmýliť. Vychádzajú z predpokladu, že veď ho predsa poznáme, máme s ním niekoľkoročnú skúsenosť a tá je dobrá. V prevažnej miere toho človeka vnímame ako dobrého, spoľahlivého, niekoho, komu dôverujeme z dobrých dôvodov.

Chceme veriť, že dieťa si vymýšľa alebo si zrejme len niečo zle vysvetlilo. V tých príbehoch, ktoré poznám, sa to dokonca obrátilo aj proti dieťaťu, že rodičia mu povedali vety typu: Čo si dovoľuješ hovoriť takého škaredé veci na toho človeka?

Pokiaľ je páchateľom osoba, ktorú pozná aj dieťa, tak pravdepodobnosť, že rodičia neuveria dieťaťu, je až 89-percentná. Zdieľať

Ak by sme uverili dieťaťu, museli by sme spochybniť sami seba: Sme azda hlúpi? Naivní? Nezbadali sme zlo? Neodhadli sme toho človeka správne? Ak sme ho neodhadli správne, môžeme vôbec dôverovať svojim úsudkom o ľuďoch? Psychicky je veľmi nepohodlné konfrontovať sa s takýmito otázkami...

Všetci by sme si veľmi priali, aby zlo bolo zjavné, jasne dešifrovateľné. Ale ono býva často maskované a my ho môžeme dlho prehliadať, pretože dôverujeme. Pri sexuálnom zneužívaní je najväčšou zbraňou páchateľa práve dôvera, ktorú k nemu prechováva obeť a sociálne okolie. A to je desivé. Pretože my bytostne potrebujeme dôverovať. Naše sociálne vzťahy by bez dôvery stroskotali.

V tých príbehoch sú páchatelia aj takí tí správňaci, na ktorých by to nikto nepovedal?

Tak to je v absolútnej väčšine prípadov. Robia to ľudia, na ktorých by to s veľkou pravdepodobnosťou nikto nikdy nepovedal. Existujú rôzne typológie páchateľov, ale pre pochopenie sociálnej dynamiky v sexuálnom zneužívaní za najužitočnejšiu považujem typológiu, ktorú používa americká forenzná psychologička Anna Salter, ktorá tvrdí na základe výskumov, že existujú páchatelia sadistickí a nesadistickí. Tí sadistickí k obetiam pristupujú tvrdo a spôsobujú im bolesť, pre obete je takéto zlo čitateľné. Tí nesadistickí však pristupujú k deťom milo, nežne a láskavo. Vtedy je to zlo ťažko uchopiteľné a pre obete veľmi mätúce.

Tento typ páchateľa má vo väčšine prípadov pozitívny sociálny imidž v očiach ľudí v sociálnom okolí. Podľa výskumov je tých sadistických páchateľov len päť percent, tých nesadistických 95 percent. Čiže veľmi zlá správa je, že páchatelia môžu byť s veľkou pravdepodobnosťou ľudia, na ktorých by sme to nikdy nepovedali. A je veľmi ohrozujúce si to pripustiť. Preto je psychologicky pochopiteľné, že máme problém pripustiť, že páchateľom môže byť niekto, kto je podľa nás bezúhonný. Pre mnohých to môže byť šokujúca až traumatizujúca správa.

Z vašej skúsenosti, má dieťa dôvod vymýšľať si takúto hroznú vec?

V minimálnom percente prípadov môže mať dôvod si vymýšľať. Keď sa chce napríklad pomstiť niekomu, kto ho nahneval, alebo ak sa potrebuje z niečoho vyviniť, napríklad dieťa vyrukuje s obvinením vtedy, ak je potrestané za zlé správanie, alebo je motívom snaha získať pozornosť.

Robia to ľudia, na ktorých by to s veľkou pravdepodobnosťou nikto nikdy nepovedal. Zdieľať

Literatúra opisuje také prípady, keď dieťa vypozorovalo, že iné dieťa, ktoré bolo zneužité, bolo potom zahrnuté láskou a pozornosťou rodičov, preto si vymyslelo, že sa to stalo aj jemu. Motívom môže byť aj snaha vyhovieť niekomu, kto krivým obvinením nejakej osoby sleduje vlastný záujem, napríklad pomstu či finančný zisk. Motívy tohto typu sú však zriedkavé.

Aké percento obvinení zo sexuálneho zneužívania sú krivé obvinenia?

Zahraničné výskumy uvádzajú, že z počtu prípadov, ktoré sú oznámené kompetentným orgánom, deti klamú len v 0 až 5 percentách prípadov.

Stáva sa, že si to páchateľ po obvinení zo zneužitia zvykne aj priznať?

Prizná sa asi len jeden z desiatich páchateľov sexuálneho zneužívania. Oveľa pravdepodobnejšie teda je, že skutoční páchatelia to budú všemožnými spôsobmi popierať. Nielen preto, že im hrozí sankcia trestnoprávna, ale hrozí im aj sociálna stigmatizácia a morálne opovrhnutie. Čiže pre páchateľov je bezpečnejšie to popierať.

Sledujete aj prípady zneužívania v cirkevnom prostredí vo svete. Aj tam sa potvrdzuje, že priznanie príde len v minime prípadov?

Áno, aj v cirkevnom prostredí sa prizná páchateľ len ojedinele. Častou chybou, ktorej sa dopúšťali predstavitelia cirkvi, keď preskúmavali jednotlivé prípady, bolo, že si predvolávali podozrivých na koberček a priamo ich konfrontovali s podozrením.

V čom spočívala tá chyba?

V naivite, že sa im tí páchatelia priznajú. Prečo by to robili?

No možno preto, že kresťanstvo nás vedie k úprimnosti, k vyznaniu a ľutovaniu svojich hriechov.

Máme kresťanskú morálku, ale okrem náboženskej bytostnej roviny máme ešte aj psychosociálnu rovinu a tú nemôžeme poprieť. Človek má tendenciu chrániť si pozitívny sebaobraz – pred sebou aj pred inými. Vlastná hriešnosť tento sebaobraz ohrozuje a rôznymi racionalizáciami sa človek môže snažiť poopraviť si naštrbený sebaobraz.

Deti klamú len v 0 až 5 percentách prípadov. Zdieľať

Hľadá si kvázi dobré dôvody na zlé veci. Možno aj sám uverí, že tie zlé veci vlastne ani až také zlé nie sú. Aj nábožne založený človek sa môže dopúšťať zlých vecí, dokonca aj so zbožnými zdôvodneniami. To síce neumenší morálne zlo, ale minimálne to oddiali potrebu pokánia.

Z pohľadu mnohých veriacich môže byť nepredstaviteľné, že nejaký kňaz, ktorý žije duchovným životom, pravidelne sa spovedá, prijíma sviatosti, by bol schopný niečoho takého. Môže to byť o to ťažšie si pre cirkevné spoločenstvo priznať takéto zlyhania?

Určite áno, lebo veríme, že kňazi sú tak kvalitne formovaní v morálnej rovine, že automaticky od nich očakávame, že tak ako boli vedení, aj stopercentne budú žiť. Ale vedieť niečo kognitívne ešte neznamená, že sa človek v konkrétnej situácii podľa toho aj správa. Aj bežný človek určite iks-krát zažil, že robí niečo, čo nechce robiť, a nerobí to, čo by chcel robiť. A pritom to môže byť sprevádzané pocitmi viny.

Keď cirkevní predstavitelia robili chyby v tom, že vinníkov priamo konfrontovali a potom im aj verili, čo by mal byť ten správny postup, ako zisťovať vinu a nevinu?

Chyba spočívala v tom, že sa ich priamo spýtali, či sa naozaj dopustili takejto veci, a naivne očakávali, že ich odpoveď bude pravdivá. Namiesto priamej konfrontácie je potrebné zhromaždiť čo najviac dôkazov o podozrení.

Keď niekto ide podať oznámenie na príslušné orgány o tom, že došlo k sexuálnemu zneužívaniu, spúšťa sa policajné vyšetrovanie. Súčasťou tohto procesu je aj výsluch domnelých obetí a páchateľa, svedkov, ktorí nemuseli páchateľa prichytiť pri čine, ale môžu to byť ľudia, ktorým sa obeť zdôverila alebo niečo pozorovali, alebo môžu dotvoriť obraz o prípade. Sú páchatelia, ktorí si vyhotovujú aj foto- alebo videodokumentáciu deliktov.

To všetko sú dieliky puzzle skladačky, veľmi komplikovanej, ale čím viac tých dielikov bude, tým objektívnejšie vieme vyhodnotiť, do akej miery je pravdepodobné, že sa skutok stal.

Mnohí majú predstavu, že sexuálne zneužitie je niečo ako znásilnenie. Čo sa dnes definuje ako sexuálne zneužitie?

Pri sexuálnom zneužívaní sa rozlišujú formy penetratívne, dotykové a nedotykové.

K nedotykovým patrí najmä to, ak niekto núti, manipuluje dieťa pozerať sa na genitálie dospelého alebo iného dieťaťa, vyzliekať sa alebo ukazovať svoje genitálie dospelému alebo inému dieťaťu; pozerať sa na jedného človeka alebo na viaceré osoby počas toho, ako masturbovali alebo mali sex; pozerať sa na pornografické obrázky, kresby, filmy, DVD alebo časopisy; fotí si nahé telo dieťaťa so sexuálnym zámerom, posúva takéto intímne zábery iným ľuďom alebo ich zverejňuje na internete; sexuálne obťažuje dieťa slovne alebo cez email či sms správy, cez chat.

Medzery v poznatkoch si ľudia automaticky vypĺňajú domnienkami a tie môžu, ale aj nemusia byť správne. Zdieľať

Medzi dotykové formy patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa alebo bozkávať inú osobu na jej tele alebo intímnych miestach.

Trestný zákon platný v Slovenskej republike pozná viacero ustanovení, ktoré takéto praktiky vymedzujú ako trestné činy s rôznou výškou trestnej sadzby, ktorá páchateľovi hrozí v prípade dokázania viny.

Vy tvrdíte, že dokazovanie sexuálneho zneužívania je veľmi ťažké. Máme nastavené na Slovensku zákony v tejto veci dobre?

Legislatívnu úpravu máme vynikajúcu, horšie je to v aplikačnej praxi, kde do hry vstupuje ľudský faktor. Tým myslím, že ktokoľvek z profesionálov, kto sa podieľa na odhaľovaní daného prípadu v systéme, môže byť nositeľom predsudkov. Tie sa objavujú najmä tam, kde ľuďom chýba dostatočná orientácia v aktuálnom stave vedeckého poznania tejto problematiky.

Medzery v poznatkoch si ľudia automaticky vypĺňajú domnienkami a tie môžu, ale aj nemusia byť správne. Za posledných desať rokov je jedna línia výskumu v problematike sexuálneho zneužívania orientovaná práve na skúmanie predsudkov na strane profesionálov. Teda aj vedci v sérii výskumov potvrdili, že či sú to policajti, sociálni pracovníci, psychológovia ako znalci, alebo sudcovia, tak mávajú predsudky, ktoré im skresľujú vyhodnocovanie prípadov.

Sú u nás profesionáli školení v problematike sexuálneho zneužívania?

V zahraničí áno, ale v našich končinách takéto špecializačné systematické vzdelávanie kľúčových profesií chýba. Je potom riziko, že konkrétny prípad preberie osoba, ktorá ho vyhodnocuje na základe intuície a môže sa ľahko zmýliť. Pretože obete sa často prejavujú kontraintuitívne.

Tým myslíte, že obeť sexuálneho zneužívania sa správa presne opačne, ako by sme to od nej intuitívne očakávali?

Presne. A o týchto reakciách treba vedieť, inak vás to môže ľahko pomýliť. Obete sa často správajú v rozpore s tým, čo by sme od nich prirodzene čakali. Má to svoju logiku a svoje presné dôvody, prečo sa obeť správa tak, ako sa správa, ale keď nám sa to zdá nelogické, s veľkou pravdepodobnosťou obeti neveríme.

Skúste byť konkrétna, v čom sa obeť správa inak, ako by vyšetrovatelia či iní profesionáli prirodzene čakali.

Tak napríklad pasivita obete. Bežný človek si vytvára zjednodušenú predstavu o tom, ako by mala pravá obeť reagovať pred zneužívaním a počas neho. A jeden z tých predpokladov je, že pokiaľ je obeť napadnutá agresorom, tak by sa mala logicky brániť. A mala by teda utiecť alebo kričať, plakať alebo inak zjavne dávať najavo protest. A to sa práve vo väčšine prípadov nedeje.

Má to dobré zdôvodnenie, lebo mozog v prípade ohrozenia spustí jednu z dvoch odlišných inštinktívnych reakcií. Prvou je boj alebo útek a druhú zjednodušene voláme mŕtvy chrobák, čo je akési zmrznutie, navonok vyzerajúce ako pasivita. Dôležité je však vedieť, že sú to inštinktívne reakcie, ktoré nie sú pod vôľovou kontrolou.

Obete sa často správajú v rozpore s tým, čo by sme od nich prirodzene čakali. Zdieľať

Nikto teda nevie vôľou ovládať, ako zareaguje na takúto situáciu, a taktiež sa nedá nič vyvodzovať z toho, ako ten človek reagoval pri zneužívaní. Nedá sa z toho vyvodzovať nič o jeho morálnych hodnotách a osobnostných vlastnostiach.

U väčšiny detských obetí sa spúšťa práve inštinktívna reakcia typu mŕtvy chrobák. Jeden z faktorov, ktorý ju navodzuje, je práve to, že ublíženie prichádza od osoby, ktorej obeť dôveruje. Zážitok zrady vo vzťahu človeka paralyzuje, lebo psychika nevie spracovať, že by ublíženie malo prichádzať od niekoho, kto je vnímaný ako dôveryhodný.

Aké sú ešte ďalšie paradoxné reakcie obetí?

Bežný človek by očakával, že keď už k tomu zneužitiu došlo, tak obeť bezprostredne vyhľadá pomoc. A zase to je niečo, čo sa vo veľkej miere prípadov nedeje. Obete sexuálneho zneužívania sa bežne zdôverujú až oneskorene.

Prečo?

Lebo obeť mohla mať rôzne obavy, napríklad že sa uskutočnia hrozby násilia zo strany páchateľa alebo sa obeť obávala, že samu seba dostane iba do ťažkostí, napríklad sa pýta „A uverí mi niekto?“, alebo sa obeť obávala, že ublíži páchateľovi, ak išlo o niekoho blízkeho.

Alebo to možno vysvetliť aj fenoménom distorzie reality – obeť dlho žila akoby v prekrútenej realite, pretože páchateľ tým, ako sa správal, nadefinoval obeti nejakú verziu toho príbehu, predostrel jej, ako to má vnímať – napríklad tvrdil, že nejde o nič zlé alebo že je to jej vina. Pod vplyvom manipulácie zo strany páchateľa sa obeť môže naučiť uvažovať a konať tak, ako to páchateľovi vyhovuje.

Časový odstup medzi udalosťami zneužívania a časom, keď obete prehovoria, sa pohybuje v priemere okolo osem až pätnásť rokov.

Takže je to úplne normálne, keď sa obeť ozve po rokoch, aj v dospelosti?

Ako sme už spomínali, minimálne tridsať percent obetí sa ohlási až v dospelosti. Niekedy až v neskorej dospelosti alebo aj v starobe. Niektoré obete však o tom mlčia až do smrti.

Čo sa udeje, že obeť má zrazu potrebu o tom vypovedať?

Životný a sociálny kontext sa zmení tak, že zdôveriť sa je už bezpečnejšie. V detstve, keď dieťa vidí, že okolie páchateľovi stále dôveruje, ísť do konfrontácie je nesmierne riskantné. V dospelosti môže byť obeť viac pripravená toto riziko ustáť, ak cíti, že aspoň časť ľudí v sociálnom prostredí ju podrží.

Obete majú obavu, že páchateľ by mohol vo svojom konaní pokračovať, a ony cítia povinnosť ho zastaviť. Zdieľať

Ak sa v dospelosti obete odhodlajú riešiť vec trestnoprávne, nie sú za tým sebecké motívy. Zo skúsenosti viem, že mnohé obete to v dospelosti nechcú riešiť ani kvôli sebe, ale majú obavu, že páchateľ by mohol vo svojom konaní pokračovať, a ony cítia povinnosť ho zastaviť.

Domôžu sa obete sexuálneho zneužívania spravodlivosti alebo je to zriedkavé?

Niektoré zahraničné zdroje uvádzajú, že v 50 – 75 percentách oznámených prípadov zhromaždené dôkazy nepostačujú na to, aby páchateľovi mohla byť dokázaná vina. Systém trestnej spravodlivosti nedokáže zaručiť dokonalú spravodlivosť.

Tu je dôležité podotknúť, že aj keď sa údajný páchateľ dostal pred súd a bol oslobodený spod obžaloby, z toho sa automaticky nedá vyvodiť záver, že skutok sa nestal. On sa totiž stať mohol, akurát že trestnoprávny systém o tom nemá dostatok dôkazov alebo sú dôkazy nesprávne interpretované.

Aby súd niekoho uznal vinným a vymeral mu trest za spáchaný delikt, musí mať naozaj veľmi vysokú mieru istoty – 95-percentnú o tom, že sa delikt stal a že ho spáchala daná osoba. Uvedené súvisí so zásadou „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného). V neistých prípadoch právny systém preferuje, aby radšej vinný odišiel slobodný, než by mal byť nevinný pozbavený slobody.

Čo môže byť potom pre obeť zadosťučinenie, keď páchateľ nie je odsúdený pre nedostatok dôkazov?

Jedna z definícií spravodlivosti je „dať každému to, čo mu patrí“. Ak si páchateľ roky užíval spoločenské uznanie, rešpekt a úctu, hoci neoprávnene, lebo jeho sociálne okolie nemalo vedomosť o jeho skrytých stránkach, tak istou podobou tej spravodlivosti môže byť, že sa zidealizovaný obraz o tomto človeku poopraví.

A čo princíp prezumpcie neviny?

Áno, ten je ľuďom veľmi dobre známy. Samozrejme, je to kľúčový princíp a má byť rešpektovaný. Popri ňom však stojí ešte iný princíp, ktorý je verejnosti takmer neznámy, hoci je dávno ukotvený v medzinárodných dokumentoch a dokonca už aj v slovenskej legislatíve. Je to princíp prezumpcie statusu obete. Podľa tohto princípu osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou, by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený.

Mnohé zločiny sa nepodarí dokázať, i keď sa stali. Zdieľať

Z toho nám vyplýva, že skutočná obeť sa môže rozhodnúť nepodať trestné oznámenie, lebo nechce vstupovať do trestnoprávneho systému, ktorý môže traumatizovať obeť, a nemôžeme z toho vyvodiť, že keby to bola naozajstná obeť, tak by išla dať trestné oznámenie, a keď tak neurobila, nie je obeťou. Treba tiež rátať s tým, že aj keď obeť podala trestné oznámenie, tak samotný trestnoprávny systém nie je dokonalý, nemá jasnovidecké schopnosti ani stroj času, ktorý by umožnil pozrieť sa spätne do minulosti a zistiť presne, čo sa stalo. Mnohé zločiny sa nepodarí dokázať, i keď sa stali.

S týmto by sa aj verejnosť mala vyrovnať. Princíp prezumpcie neviny nie je nijako nadradený princípu prezumpcie statusu obete.

A čo ak je naozaj nevinný páchateľ? Myslí sa aj na jeho ochranu?

Samozrejme, trestný zákon pozná skutkovú podstatu krivého obvinenia. Krivé obvinenie je vymedzené tak, že musí ísť o lživé obvinenie inej osoby z trestného činu v úmysle privodiť jej trestné stíhanie. Teda to znamená, že niekto hovorí nepravdu, hovorí ju vedome a má úmysel, aby ten, koho osočuje, bol aj trestne stíhaný.

Ale pozor, nepodložené prípady a nepravdivé obvinenia nie sú synonymom krivých obvinení. V prípade nepravdivého obvinenia nemusí ísť o zlomyseľné krivé obvinenie, niekedy môže mať oznamovateľ dôvodné podozrenie, ktoré sa však preukáže ako nepravdivé. No má dobrý úmysel, chce chrániť dieťa.

Ak má však niekto dôvodné podozrenie, že sa niekde deje sexuálne zneužívanie, tak má povinnosť to oznámiť, lebo ide o ochranu detí. Ochrana detí je nadradená ochrane dobrého mena suspektného páchateľa.

Čo môže robiť ten, koho dobré meno bolo poškodené krivým obvinením?

Môže sa brániť na trestnoprávnej rovine. Ale znova, musí sa preukázať, že naozaj ten človek, oznamovateľ, vedome klamal a že mal naozaj zlý úmysel. Znova tu platí tá istá matematika, že musíme mať 95-percentnú istotu, ak by sme niekoho chceli za krivé obvinenie odsúdiť.

Opisujete, že detská obeť sa môže bežne zaľúbiť do páchateľa. Naozaj sa to deje, že sa deti zaľúbia do páchateľov sexuálneho zneužívania?

Áno, deje sa to bežne. Súvisí to aj s oneskorenými oznámeniami, lebo dôvod na oneskorenie môže byť aj v tom, že obeť sa v čase páchania sexuálneho zneužívania necítila byť obeťou. Podľa výskumov je až štyridsať percent obetí takých, ktoré sa v tom čase necítia byť obeťami. Dokonca môžu prežívať až veľmi pozitívne pocity k samotnému páchateľovi. Z toho, samozrejme, nevyplýva, že to páchateľa nejako ospravedlňuje.

Podľa výskumov je až štyridsať percent obetí takých, ktoré sa v tom čase necítia byť obeťami. Zdieľať

Tvrdenie páchateľov, že obete súhlasili, že to sami chceli a podobne, je scestné. Zo samotnej prevahy moci páchateľa nad obeťou a odlišnej miery porozumenia pre to, čo sa deje, vyplýva, že ak aj obeť súhlasila, nešlo o súhlas v pravom zmysle slova.

Keď je dieťa vovedené do sveta sexuality v nesprávnom čase, v nesprávnom kontexte, nesprávnou osobou, keď aj spolupracuje, tak to nie je slobodná a dobrovoľná spolupráca. Pretože nemá ešte z vývinového hľadiska kapacitu rozumieť tomu, čo sa deje a aké to potenciálne dôsledky môže mať na psychiku, na intímny život atď. Pocity zaľúbenia obete smerom k páchateľovi sa vyskytujú, z toho sa však nedá vyvodiť, že nejde o zneužívanie.

Vo svojej praxi ste sprevádzali aj obete sexuálneho zneužívania v cirkevnom prostredí?

Áno. Ale o konkrétnych prípadoch nemôžem hovoriť.

Mali ste veľa takýchto prípadov?

Ja osobne týchto prípadov nepoznám veľa, ale z toho sa nedá vyvodiť, že ich je málo.

Študovali ste aj katolícku teológiu. Prednášali ste ako odborníčka na tému sexuálneho zneužívania aj kňazom?

Áno, opakovane, aj na Slovensku, aj v Česku.

Reagovali na tieto témy v cirkvi dobre?

Tí, ktorí ma pozvú prednášať, sú ľudia, ktorých do tejto témy nikto nenútil, sú otvorení, reagujú veľmi dobre a scitlivujú sa na túto problematiku.

Prednášate o tom aj seminaristom?

Pravidelne nie, ale už som prednášala aj seminaristom.

Ako by mal kňaz reagovať na spovedi, keď sa mu niekto zverí v takejto veci?

Kňaz sa s tým môže stretnúť pri spovedi tak, že obeť bude hovoriť o vlastných sexuálnych hriechoch. Keď je obeť v detskom veku, tak by mala vzbudzovať otázky, že ako je možné, že v takom veku má sexuálnu skúsenosť? Obete sa môžu spovedať z nevedomosti, ako keby išlo o ich vlastný hriech, hoci ony vinné nie sú, len prevzali spomínanú prekrútenú realitu, v ktorej ich páchateľ manipuluje do toho, že nesú spoluvinu.

Kňazi by mali obeti vysvetliť, že to nie je ich vina, hriech a zodpovednosť. Zdieľať

Preto by mali kňazi zachytiť, keď sa deti spovedajú z takýchto vecí ako z vlastného hriechu. Tu by mali kňazi obeti vysvetliť, že to nie je ich vina, hriech a zodpovednosť. A to je asi najdôležitejšie pastoračné posolstvo, ktoré by v takomto kontexte mali odovzdať.

Keď sa kňazi stretnú v spovedi s páchateľmi, ktorí to vyznávajú ako svoj hriech, tak bude dôležité, ako to kňazi uchopia z hľadiska pokánia. Pretože tu hrozí veľké riziko, že sa zanedbá požiadavka pokánia. Katolícka morálka vo vzťahu k tomu, keď je kajúcnik disponovaný prijať milosť odpustenia, hovorí, že musia byť splnené tri podmienky: ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie. Tá tretia podmienka môže byť v takýchto prípadoch výzva. Použije ako pokánie modlitbu? Stačí to? Alebo či to bude niečo konkrétne, čo reálne môže pomôcť obeti? Čo tak napríklad finančné odškodnenie vo forme zaplatenia série psychoterapeutických sedení, ktoré stoja nemálo financií? Bol by to zmysluplný akt pokánia.

Naozaj vôbec nemôže zaznieť apel, aby sa páchateľ išiel priznať na políciu?

Ako ponuka to môže zaznieť. Kňaz však nemôže podmieniť rozhrešenie povinnosťou udať sa civilnej autorite.

A to, čo zaznie v kontexte spovede, je viazané spovedným tajomstvom a tieto informácie nemôžu byť použité ako súčasť ďalších riešení problému.

Čiže kňaz si nemôže počkať na páchateľa pred spovedelnicou a potom ho odprevadiť na políciu, nech sa sám prizná?

Nie. Ale existuje etické východisko, ktoré zároveň nie je porušením spovedného tajomstva, a to, že kňaz môže obeti alebo aj páchateľovi v spovedi povedať, že ak chce pomoc v tejto veci a má záujem to riešiť, tak potrebuje, aby mu o tom ešte raz povedal mimo spovede.

Pomohla by sexuálna výchova na školách tomu, aby sa deti vedeli brániť proti sexuálnemu zneužívaniu?

Vo svete existuje viacero programov prevencie sexuálneho zneužívania. Historicky prvé takéto programy boli zamerané na deti, aby sme ich učili, čo sú dobré a čo sú zlé dotyky, že keď sa s niečím takým stretnú, tak sa majú zdôveriť. Boli to programy zamerané na to, aby sa deti vedeli brániť, aby sa skôr dopracovali k pomoci. Táto línia prevencie má svoje výhody, ale je aj vo vedeckej obci kritizovaná.

Prečo?

Jej výhoda síce je, že povedomie detí o tejto problematike vzrastá, majú viac vedomostí a vedia možno lepšie pomenovať niektoré veci, ale tieto preventívne programy sú kritizované, lebo akoby sme očakávali od detí, že ony sú zodpovedné za svoju ochranu.

Oveľa väčší dôraz by sme mali klásť na edukovanie dospelých, laikov aj profesionálov. Zdieľať

V skutočnosti táto zodpovednosť za ochranu detí má ležať na pleciach dospelých. V posledných rokoch sa preto cieľová skupina preventívnych programov začína presúvať na dospelých, aby oni vedeli, ako na problematiku správne reagovať.

Sú nejaké dôkazy, či sexuálna výchova pomáha v prevencii?

Výsledky výskumov sa v tomto ohľade rozchádzajú. Niektoré výskumy zistili, že deti vedeli naučené poznatky uplatniť v cvičnej situácii, ale nie v reálnej situácii. Vysvetľuje sa to tým, že často sú páchateľmi osoby, ktorým deti dôverujú. A výskumy potvrdili, že ak ublíženie prichádza od osoby, ktorej deti dôverujú, tak sa zrazu nevedia brániť.

Váš názor je teda taký, že zavedenie sexuálnej výchovy nie je zázračné riešenie tejto problematiky?

Zázračné riešenie to určite nie je. Môže to byť len časť riešenia. Oveľa väčší dôraz by sme mali klásť na edukovanie dospelých, laikov aj profesionálov. U nich je dôležité, ako sa vyrovnajú s tým, keď sa nejaký prípad objaví.

Vieme vôbec ako rodičia doma nejako viesť deti, aby vedeli povedať nie agresorovi? Vieme pred malými deťmi tému sexuálneho zneužívania otvoriť, keď ony netušia nič konkrétne o sexualite?

Malo by platiť také pravidlo, že ak sa dieťa začne spontánne pýtať na témy z oblasti sexuality, tak by mali byť tieto témy aj predmetom našich rozhovorov primerane veku dieťaťa. Lebo nerobme si ilúzie, že deti sa k týmto témam nedostanú. Dieťa by malo mať jasnú správu od dospelých, že žiadna téma nie je tabu a neexistujú v rodine dovolené a nedovolené témy.

Páchateľ sa však môže deťom vyhrážať v zmysle, že ak to povieš, tak sa niečo stane. Teda aj keď existuje dôvera medzi rodičmi a deťmi, dieťa môže zo strachu chrániť rodičov...

To je ten zradný okamih akýchkoľvek preventívnych návodov. My môžeme dieťaťu povedať, že sú dobré a zlé dotyky a keby sa niekto chcel dotýkať tým zlým, nevhodným spôsobom, tak nám to povedz, a keby ti niekto vravel, že toto bude naše tajomstvo, aj vtedy nám to povedz, lebo sú tajomstvá dobré a zlé, toto je to zlé a treba nám ho povedať.

Niekedy jediné, čo vieme, je iba to, že vlastne nevieme. Zdieľať

Môžeme dať takýto návod dieťaťu, ale to nám nezaručí, že dieťa podľa neho aj bude postupovať, lebo sa môže stať, že páchateľ bude rafinovanejší a bude manipulovať s dieťaťom. Treba urobiť to, čo je v našej moci, ale treba rátať s tým, že nie sme všemocní.

Dnes sú medializované konkrétne prípady obvinení zo sexuálneho zneužívania v cirkvi. Na čo by sme si mali dávať pozor pri verejnom hodnotení týchto prípadov?

Mali by sme sa vyrovnať s tým, že rovnako ako existuje princíp prezumpcie neviny, existuje aj princíp prezumpcie statusu obete a mali by sme si uvedomovať, že aj keď sa na trestnoprávnej rovine nedokáže, že sa skutok stal, tak sa z toho nedá vyvodiť, že sa s istotou nestal. Práve v takýchto situáciách by sme sa mali vyrovnať s pocitom neistoty, lebo niekedy jediné, čo vieme, je iba to, že vlastne nevieme.

Nemáme právo vynášať definitívne súdy, nie sme jasnovidci ani nemáme časostroj. Mali by sme si tiež pripomínať staré múdre príslovie, že za nikoho by sme nemali dávať ruku do ohňa. Lebo to, ako poznáme nejakého človeka, aké zážitky s ním máme, nezaručuje, že iní ľudia majú rovnakú skúsenosť. Nevieme totiž, čo druhý človek robí, keď nie je pod naším dohľadom.

Foto: Ronald Karkoška