Môže vyjsť z HZDS niečo dobré?

Prežívame supervolebný rok. Nečakajú nás síce žiadne parlamentné či komunálne voľby, no tými straníckymi sa to len tak hemží. Nedávno sa volilo v SMK, v júni v KDH a predvolebná diskusia sa nečakane otvorila aj v ĽS-HZDS. Teda v stranách, kde súčasní (v prípade SMK už bývalý) predsedovia už dlhšie nadsluhujú.

Predvolebný príbeh ľudovej strany sa na prvý pohľad podobá tomu maďarskému. Zopár nespokojných okresných rád navrhne protikandidáta predsedníckej stálici, potenciálny vyzývateľ (zdanlivo) otáľa, no z ústrania hecovaný straníckou šedou eminenciou (v SMK Miklós Duray, v HZDS Tibor Mikuš), ktorá – keďže nemá dosť síl uzurpovať moc – postrčí svoj tromf, kuje strategické plány. Otázne je, či Viliam Veteška, ktorý kandidatúru zatiaľ len zvažuje, je takým silným koňom, že dokáže vyšachovať kráľa rovnako nečakane ako Pál Csáky.

Dôkladnejšia analýza prezradí, že nie. Béla Bugár bol síce silným a stabilným lídrom SMK, no jeho pozícia nebola zdanlivo až taká neohroziteľná ako v prípade Vladimíra Mečiara. Znie to klišé, ale v prípade HZDS sa už viackrát potvrdilo, že je stranou jedného muža. Súčasných labilných 10% ortodoxných házedesákov volí ľudovú stranu nie kvôli jej programu – veď čo by v ňom bolo hodné podpory? - ale len kvôli osobe jej predsedu. Pádom kráľa končí hra.

O mizivosti šancí Viliama Vetešku ešte jasnejšie hovorí iná skutočnosť. HZDS sa po ôsmich rokoch v opozícii konečne dostalo k moci. (V prípade SMK to bolo presne naopak, čo bol jeden z dôležitých faktorov vplývajúcich na Bugárov pád.) Okresní funkcionári i protežovaní členovia sa po pôstnom čase konečne dostali k funkciám v štátnej správe a uchopili moc do svojich rúk. Čo na tom, že strana percentuálne prepadla? Najbližšie volebné obdobie nie je dôvod k nespokojnosti.

Šanca na zmenu vo vedení sa črtá najskôr po nasledujúcich parlamentných voľbách. Aj to len v prípade priaznivej konštelácie povolebných hviezd. HZDS by muselo získať menej ako 8% voličských hlasov (čo je dosť pravdepodobné), strana by sa dostala len do opozície (čo je čím ďalej menej pravdepodobné, keďže postoje SDKÚ, SMK a, žiaľ, aj niektorých predstaviteľov KDH, napr. Čarnogurského, po posledných voľbách ukázali, že koaličný potenciál HZDS neustále stúpa) a Mečiar by sa rezignovane utiahol do Elektry. Moc ležiacu na chodníku by vtedy mohol zdvihnúť fakticky ktokoľvek z Mečiarových súputníkov.

Dôvod na radosť z odchodu jedného z najskompromitovanejších slovenských politikov by však bola predčasná. Veteška, Urbáni, Kramplová i Jožo Ráž na Mečiarovom mieste by vzbudzovali rovnakú otázku. Tú z nadpisu. Slovenská politická realita by sa dostala len z dažďa pod odkvap. No i tak dobre.

Imrich Gazda

foto: internet

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na