Utečenec nie je nepriateľ, ale človek

Utečenec nie je nepriateľ, ale človek

Dvaja mladí zachránení migranti sedia po tom, čo ich našla posádka španielskej humanitárnej organizácie Proactiva Open Arms v gumenom člne unášanom v Stredozemnom mori 25. júla 2017. Foto: TASR/AP

Sú časy, keď si treba zopakovať aj banálne samozrejmosti. Ako teraz, v nevšímavom lete roku 2018.

Minulý mesiac sa utopilo v Stredozemnom mori 600 utečencov, alebo ak chcete, migrantov, cez more sa pritom pokúsilo dostať z Afriky do Európy len pár tisíc ľudí. Utopil sa tak každý siedmy, kto skúšal šťastie. Ešte nikdy nebola morská migračná trasa do Európy taká smrtonosná, ako v tomto lete, keď Európania trávia dovolenky v príjemných prímorských rezortoch.

Keď sa pred takmer tromi rokmi vyplavilo na tureckom brehu telo trojročného sýrskeho chlapca Aylana Kurdiho, sila tej fotografie vyvolala mohutné emócie a na niekoľko osudových týždňov zmenila Európu.

Kancelárka Angela Merkelová si nevedela predstaviť, že by nemeckí policajti hermeticky uzavreli hranice a aktívne by bránili príchodu más utečencov najmä z Blízkeho východu - len jedna fotografia z takéhoto zásahu by mohla zničiť jej kariéru a povesť celej krajiny. A tak sa alternatívou stalo bezvládie.

Teraz sa v Európe o obetiach mlčí. Možno i preto, že chýbajú podobne tragické fotografie, možno aj preto, že ich ani nechceme vidieť, pretože po súcite z roku 2015 triumfuje teraz v Nemecku, Taliansku, v celej Európe emócia, ktorá dominovala v krajinách V4 už pred tromi rokmi - ako zabezpečiť, aby sa migračné toky z Blízkeho východu a Afriky celkom zastavili, aby sa už nikdy neopakovala utečenecká invázia a hranice boli hranicami.

Lenže pri tom všetkom jeden extrém z leta roku 2015 vystriedal druhý extrém z leta roku 2018.

Pred tromi rokmi prestali platiť v Európe akékoľvek pravidlá a niektoré štáty rezignovali na základne funkcie, akými sú ochrana hraníc a bezpečnosť vlastného obyvateľstva. To niekoľkomesačné bezvládie zmenilo mentalitu kontinentu, Merkelovej "Wir schaffen das", čo mala byť hymna otvorenej Európy, bolo v skutočnosti aktom bezmocnosti, ktorý zákonite prebudil silnú protireakciu, antiimigračné hnutie. Ale okrem odôvodneného protestu voči Merkelovej línii priniesol aj verbálnu brutalitu, keď sa ľudia s neporovnateľne ťažšími osudmi než sú tie naše vykresľujú ako azyloví turisti či ako invazívni nepriatelia.

Od "Wir schaffen das" sa veľa zmenilo. Európa stráži svoje hranice podstatne lepšie, od minulého roku vstupuje na kontinent len zlomok migrantov oproti uplynulému obdobiu, navyše sa výrazne zefektívnila aj líbyjská pobrežná stráž, ktorá odchytáva na severoafrických brehoch čoraz väčšie počty Afričanov.

No nová talianska vláda sa správa, ako keby práve v tomto roku prepukol stav najvyššej pohotovosti. 

Prakticky zo dňa na deň vyhnala zo Stredozemného mora záchranárske lode mimovládnych organizácií, takže stovky topiacich sa nemal kto zachrániť. Pôsobenie viacerých týchto lodí vytváralo aj vážne problémy (o nich som písal viac v tomto texte), no okamžité uzatvorenie prístavov pre tieto lode bolo tým najľahším riešením, ako zastaviť príchod čo len jedného migranta, súčasne boli aj administratívnym kalkulom so smrťou tých, ktorým už nepríde v ústrety pomoc. 

Lenže pri tom všetkom jeden extrém z leta roku 2015 vystriedal druhý extrém z leta roku 2018. Zdieľať

Talianska verejnosť, ktorú roky trápil nekontrolovaný prílev z Líbye, väčšinovo víta nekompromisnú tvrdosť a keďže je už otupená správami o utopencoch a rekordný jún v počte mŕtvych ju preto zvlášť nevyrušil, nový minister vnútra Matteo Salvini môže akékoľvek zábrany vyhlasovať za slabosť.

Salvini už predtým nazval jeden taliansky tábor s migrantmi „najväčším supermarketom ľudského mäsa v Európe“, o migrantoch z Afriky hovorí ako o azylových turistoch (tieto slová zaznievajú aj z nemeckej CSU), ktorým sa teraz konečne raz a navždy končí „pohodička“ ("la pacchia è finita!"). Keďže obdobný dehumanizačný jazyk je už vlastne novým mainstreamom nielen v Taliansku, o to ľahšie sa prijímajú tvrdé opatrenia, ktoré nepoznajú výnimku ani výčitku.

V týchto dňoch napríklad vyslala do líbyjskej kontrolnej zóny svoje dve lode španielska mimovládka Proactiva Open Arms, aby aspoň zmiernila humanitárnu katastrofu, no Salvini týmto posledným záchranárskym člnom v zóne - ako inak než trumpovsky cez twitter - posmešne odkázal, že talianske prístavy uvidia so svojím ľudským nákladom akurát tak na pohľadniciach, nech radšej ušetria čas i peniaze a vrátia sa späť. Jedna loď Open Arms onedlho objavila vrak z člna, na ktorom ležali dieťa a žena, asi len pár hodín po smrti, na inom vraku našli ženu, ktorá ešte žila.

V Európe táto téma nerezonuje, v Taliansku bubnujú na poplach už len liberálne médiá či konzervatívny denník Avvenire, ktorý vydáva talianska biskupská konferencia. 

Všetci sa utopili

Tu je pár dramatických príbehov z mora a Líbye, bez tejto perspektívy sa nedá celkom pochopiť, čo sa deje pred bránami Európy. 

Nemecký týždenník Der Spiegel pred pár dňami uverejnil rozprávanie 24-ročnej študentky medicíny Maike, ktorá sa na vlastné náklady ako dobrovoľníčka zapojila minulý mesiac do záchranárskej misie v Stredozemnom mori.

Najskôr absolvovala školenie, rovnako ako ďalší z 13 členov posádky, medzi nimi taxikár, mechanik na dôchodku, emeritovaný profesor, cukrár či jeden britsko-taliansky pár, ona študentka histórie, on lekár. Ich plavidlom bol rybársky čln Seefuchs, ktorý patrí mimovládnej organizácii Sea-Eya. Ide o 60 rokov starý kuter z čias NDR, ktorý sa plaví v blízkosti líbyjského pobrežia od roku 2017 pod holandskou vlajkou, jeho striedajúce sa posádky dobrovoľníkov až do minulého mesiaca poskytovali migrantom na preplnených gumených člnoch vodu či záchranné vesty.

Aj teraz mali podľa Maike so sebou vodu, 30 kíl jogurtu, po 30 hodinách plavby dorazili do zásahovej oblasti, kde predtým pôsobili aj ďalšie lode mimovládok, "Aquarius" a "Sea-Watch“. Tie tam už v tom čase neboli, keďže talianska vláda im zakázala kotviť v domácich prístavoch, takže územie popri líbyjskom pobreží, ktorého prebrázdenie trvá týmto člnom asi 20 hodín, monitorovali v druhej polovici júna už len Seefuchs a Lifeline z Drážďan.

Prieskumné lietadlo „Seagull“ im zrazu ohlásilo, že pozoruje nafukovací čln s asi 120 ľuďmi, vpredu je už vraj vyfučaný, motor je zrejme nefunkčný.

Seefuchs sa v tom čase nachádza v zóne, kde má kontrolné práva Líbya, takže na to, aby mohla loď mimovládky zasiahnuť, je potrebné sa dohodnúť so Záchranným koordinačným centrom v Ríme (MRCC), ktoré prijíma všetky núdzové volania a koordinuje zásahy záchranárov.

V Seefuchse sa už chystajú na zásah, pripravujú vesty, kapitán lode čaká na pokyny. Žiadne však neprichádzajú, vraj si majú súhlas vypýtať od Líbye.

To je však nemožné, posádka dobrovoľníkov nepracuje pre Líbyu, nemá s tamojšími kompetentnými ani žiadne spojenie, na akciu potrebujú pokyn od MRCC.

Pomaly sa približujú k člnu, predpokladajú, že tak ako to býva zvykom, Rím sa dohodne s Líbyjčanmi a dostanú povolenie.

Čas plynie, Maike zrazu zisťuje, že loď pláva už celkom iným smerom. Kapitán člna vysvetľuje, že MRCC ich už nebude kontaktovať, urýchlene vraj majú opustiť zónu.

Posádka Seefuchsu stále dúfa, že zabehaný systém zafunguje a ľuďom v nafukovačke pomôže tanker, ktorý je podľa navigácie len päť míl odtiaľ. Lenže tanker si ide ďalej svojou cestou a 120 ľudí onedlho zhltne more. A na rybárskom člne sa trápia výčitkami, prečo sa nevzbúrili pokynom z Ríma, tí ľudia mohli žiť.

Na snímke preplnený nafukovací čln s africkými migrantmi sa prevracia a potápa v Stredozemnom mori pri pobreží Líbye 25. mája 2016. FOTO TASR/AP 

Kapitán Seefuchsu neskôr oznámi, že situácia je veľmi vážna, taliansky minister dopravy Danilo Toninelli na sociálnych sieťach vyjadril pochybnosti, či je loď správne zaregistrovaná. Talianske úrady sa zrejme nemýlia, aj Holanďania potvrdzujú, že loď nebola zapísaná v ich registroch. Minister vnútra Salvini cez twitter oznamuje, že Seefuchs a Lifeline sú piráti, ich lode budú zabavené.

Kapitán preto šliapne na plyn, aby sa loď čo najrýchlejšie dostala do prístavu na Malte. Cestou sa dozvedia, že kdesi za nimi je ďalšia plť s 220 ľuďmi. Maike pre Spiegel smutne konštatuje: „Už nejdeme za nimi. Nikto nejde za nimi. Neskôr sa dozvedáme: Všetci sa utopili.

Neviditeľní utečenci

Najlepšie a najpodrobnejšie texty o situácii v samotnej Líbyi, kde sú úväznené státisíce ľudí, snívajúcich o Európe, prinášajú talianske noviny. Napokon, Sicília je od brehov Líbye vzdialená pár stovák kilometrov, a nikto v Európe sa o krajinu po páde Muammara Kaddáfího nemá dôvod zaujímať tak ako Taliani, ktorých sa politické aj sociálne otrasy v Líbyi týkajú tak bezprostredne.

Renomovaná novinárka Francesca Mannocchi priniesla v posledných týždňoch v týždenníku L'Espresso dve skľučujúce reportáže. V tej prvej („My, v tomto väzení s názvom Líbya“) je hlavným hrdinom 28-ročný Khaled. Je štátnym zamestnancom, ktorý tak ako je to v tomto dysfunkčnom štáte pravidlom, často márne čaká na mesačnú výplatu. Khaled zachraňuje utečencov, ktorí pri brehoch stroskotali v člnoch, zbiera vyplavené mŕtve telá po plážach, videl mnoho utopených detí, celé rodiny. Štát mu neplatí za prácu, ale aspoň poskytuje vaky, do ktorých zbierajú mŕtvoly.

Hoci každý deň vidí dôsledky hrozného biznisu prevádzačov, ktorí kvôli ušetreniu výdavkov nakladajú na plavbu Stredomorím desiatky, niekedy stovky ľudí do gumených člnov s dočasne fungujúcim motorom, aj sám Khaled rozmýšľa, že využije ich služby. „Narodili sme sa s nesprávnym pasom,“ hovorí s tým, že bez víz nemá žiadnu šancu na legálnu cestu do Európy, preto mu neostáva nič iné než sa spojiť s predvádzačmi. „Je to paradox, keďže každý deň bojujeme proti korupcii a prehnitosti Líbye. A predsa sa dnes cítim zatlačený do kúta, niet inej voľby. Sedem rokov po revolúcii je jedinou perspektívou pre mladého Líbyjčana, ktorý chce opustiť krajinu, riskovať smrť v Stredomorí, vydať sa do rúk prevádzačov.“

„Sedem rokov po revolúcii je jedinou perspektívou pre mladého Líbyjčana, ktorý chce opustiť krajinu, riskovať smrť v Stredomorí, vydať sa do rúk prevádzačov.“ Zdieľať

Podobne to vníma aj Massoud Ali, ktorý vyučoval na univerzite. Hovorí, že kým migrantov tam v rôznych táboroch mučia, Líbyjci jednoducho miznú. „V Bengázi ráno výjdeš z domu a vyparíš sa bez toho, aby sa niekto o tebe dozvedel. Po týždni či mesiaci nájdu tvoje telo ukryté kdesi za kontajnerom, kým tvoja rodina medzitým všetko, čo mala, zaplatila ako výkupné.“ Banditi Aliho brata uniesli a zabili, Ali s manželkou a deťmi ušiel a dnes žije v bývalej prímorskej turistickej dedine. Vláda premiéra al-Sarraja im však už nebude platiť nájom, všetci sa tak ocitnú na ulici.

„Žijem v Líbyi, ktorú už nespoznávam, toto už nie je moja krajina. Zobudím sa, hľadím na more, a pýtam sa seba, čo bude s mojím životom a životom mojich detí. Víza nám odmietajú, nemôžeme sa odtiaľto ani pohnúť: jediným riešením sa javí gumený čln, tento pokus dostať sa do Európy.“

Tragédia Blízkeho východu a severu Afriky sa priam zhmotňuje v poslednej reportáži Francescy Mannocchi „My, neviditeľní utečenci“ v najnovšom vydaní týždenníka L'Espresso.

32-ročný Ali Mohammad dnes pracuje na periférii Misráty, severozápade Líbye, za mizerný plat môže kupovať pre svoje deti aspoň cestoviny, na viac nemá.

Misráta je pre Aliho poslednou zástavkou na úteku. Tomuto Sýrčanovi sa kedysi žilo doma viac než dobre, bol z majetnej rodiny, vlastnil obchod, so svojou Nour priviedli na svet prvého syna Bassama. Prišla vojna, v okolí padali bomby, a keď mu Nour povedala, že čakajú druhé dieťa, rozhodli sa odísť, najskôr do Libanonu, potom do Egypta.

Dúfal, že nájde prácu, medzitým sa vojna skončí a oni sa vrátia. Lenže mier neprichádzal a líbyjskí Sýrčania mu vraveli, že v Líbyi sa dá ľahko zohnať práca a krajina je po páde Kaddáfího na dobrej ceste. „Nevedel som si predstaviť, že aj Líbya čoskoro padne do občianskej vojny, netušil som, že uviaznem v pasci.“

Rok žili v Syrte, ktorú potom obsadili bojovníci ISIS. „Jedného dňa tu sťali hlavu jednému mužovi, imámovi, jeho telo pripútali za auto a vláčili ho po uliciach mesta. Môj Bassam všetko videl. Myslím, že odvtedy už nie je dieťaťom, je to vystrašený, mladý muž.“

„Nevedel som si predstaviť, že aj Líbya čoskoro padne do občianskej vojny, netušil som, že uviaznem v pasci.“ Zdieľať

Zo Syrty utekali do mesta Záwíja, lenže vojna kráčala za nimi. Aliho rodina tu ostala zaseknutá medzi tromi súperiacimi milíciami a lokálnymi mafiami, ktoré sa živia pašovaním pohonných látok a ľudí. Jednu noc ozbrojenci vnikli do ich domu, pokradli aj to málo, čo mali, Bassam odvtedy plače každý deň. Dnes má osem rokov a váži sotva 18 kíl. Neje, stráca váhu, nespí. S bračekom Kinanom nemajú doma ani hračku. Nour a deti neopúšťajú dom, nemajú žiadnu pomoc zvonku. Sú mimo akýchkoľvek štatistík líbyjských úradov či humanitárnych organizácií, sú utečencami pred vojnou, ktorí by sa najradšej vrátili domov, ale nemôžu, sú rovnako ako mnohí ďalší neviditeľnými zajatcami.

Ali nemá peniaze na lekára, ani na jedlo, jedinú možnosť vidí v ilegálnej plavbe na gumenom člne. „Keby Líbya nebola takou nebezpečnou krajinou, ostal by som tu, lenže tu sa dusíme, je to naše väzenie. Možno v týchto dňoch prídeme na rad aj my a dostaneme sa do člnu. Potom už len musíme veriť, že všetci preplávame živí, tam na druhú stranu.“

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo