„Ak sa nesformuje alternatíva, je možné, že Matteo Salvini bude skutočne vládnuť tridsať rokov,“ píše v najnovšom editoriáli Marco Damilano, šéfredaktor liberálneho týždenníka l´Espresso, zjavne zhrozený z rastúcej a ohromujúcej popularity čerstvého ministra vnútra.
Tých tridsať rokov si Damilano nevymyslel len preto, aby ešte viac vystrašil svojich čitateľov, bol to práve Matteo Salvini, ktorý v opojení pred nadšeným davom pred pár týždňami vyhlásil: „Budeme vládnuť tridsať rokov“!
Táto veta ilustruje Salviniho sebavedomie aj velikášstvo, no skrýva sa za ňou viac, pocit celkom novej éry, do ktorej v týchto mesiacoch vstupuje Taliansko. V marcových voľbách utrpela stará pravica aj ľavica drvivú porážku, suverénne zvíťazili populisti z Hnutia piatich hviezd, ktorí vytvorili koaličnú vládu s Ligou Mattea Salviniho.
Medzitým došlo k ďalšiemu zemetraseniu: Salvini sa stal minulý mesiac ministrom vnútra a svojho úradu sa ujal takou silou, ako ešte žiaden jeho predchodca.
Je všadeprítomný, sú ho plné sociálne siete, noviny, televízie a ich politické talkšou, minister pracuje 18-hodín denne a pôsobí stále ako nabitý nevyčerpateľnou energiou, chodí na mítingy a na námestia medzi ľudí, akoby bola ešte v plnom prúde predvolebná kampaň, vtipkuje aj hromží, užíva si svoj rétorický talent a frenetický aplauz publika, užíva si aj politiku, keď závažné rozhodnutia oznamuje cez twitter.
Až sa zdá, že sa Donald Trump prevtelil priamo do Ríma, aby aj na juhu Európy postavil múr, cez ktorý neprejde ani jeden ilegálny migrant. Salvini rozhodol, že na talianskych brehoch už nemôže zakotviť žiadna loď mimovládnej organizácie, ktorá vezie na palube afrických migrantov. Momentálne chce docieliť, aby boli domáce prístavy uzavreté aj pre utečencov na lodiach patriacich medzinárodným misiám.
Salviniho cieľom je znížiť takzvanú ilegálnu migráciu na nulu, nie v priebehu mesiacov, ale okamžite. Salvini dnes tiež oznámil, že Taliani v žiadnom prípade nepristúpia na to, aby prijímali zo severu, teda z Nemecka a Rakúska, späť utečencov, ktorí tam v uplynulých mesiacoch či rokoch prešli cez Taliansko. Tým vyrába veľký problém pre Angelu Merkelovú a jej ministra vnútra Horsta Seehofera, ktorí chcú na základe readmisnej dohody s Talianmi zastaviť migráciu do Nemecka. Lenže prečo by mal akurát Salviniho zaujímať akýsi vnútronemecký spor?
Čerstvý minister vnútra na tradičnom zhromaždení prívržencov Ligy v Pontide na severe Talianska.
Premiér Giuseppe Conte a Luigi di Maio, vicepremiér a líder Hnutia piatich hviezd, sú v tejto hre len štatistami. V Taliansku je dnes každému jasné, že hlavnú líniu vládnej politiky nielen na poli utečencov určuje Salvini. Jeho radikálny protiutečenecký kurz v podobe hermeticky uzatvorených prístavov podporujú podľa prieskumov tri štvrtiny obyvateľov, Ligu by dnes volilo okolo 30 percent voličov a spolu s menšími stredopravými stranami by v prípade predčasných volieb ovládla parlament. Preto majú všetci tendenciu ustupovať politikovi, ktorému patria námestia a ktorý hýri nebývalou životaschopnosťou.
Ligu by dnes volilo okolo 30 percent voličov a spolu s menšími stredopravými stranami by v prípade predčasných volieb ovládla parlament.Zdieľať
Na prvý pohľad je paradoxné, že Salviniho ohromujúci nástup a náhle uzatváranie prístavov prichádza v čase, keď sa situácia v Stredozemnom mori a na juhu Talianska oproti minulým rokom významne upokojila.
Aj vďaka opatreniam, ktoré prijala bývalá vláda nenápadného premiéra Paola Gentiloniho, prišlo do Talianska cez more za prvých šesť mesiacov tohto roku niečo vyše 16-tisíc migrantov. Porovnateľný počet sa priplavil aj do Španielska, no kým tam išlo o medziročný nárast o takmer 140 percent, Taliani zaznamenali až 80 percentný pokles oproti vlaňajšiemu prvému polroku.
Len pre porovnanie: v rekordnom roku 2016 prišlo do Talianska 180-tisíc migrantov, viac než 150-tisíc ročne ich prišlo aj v dvoch rokoch predtým.
Samozrejme, súčasný výrazný úbytok v migračných tokoch medzi Afrikou a Európou nemusí byť dlhodobý. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu z roku 2017 ostalo v samotnej Líbyi zablokovaných zhruba 430 tisíc migrantov, ktorí sa túžia vydať do Európy, podľa skeptickejších odhadov je ich tam ešte o pár stoviek tisíc viac.
Aj preto je legitímne, keď Salvini hovorí, že Taliansko sa nemôže premeniť na utečenecký tábor Afriky.
Matteo Salvini však súčasne prišiel s neľútostnou rétorikou aj politikou: odkázal, že „pohodička pre ilegálnych migrantov sa skončila, pripravte sa na zbalenie kufrov“ a Taliansko zakázalo vstup lodiam mimovládnych organizácií, ktoré zachraňovali či prenášali utečencov z gumenných člnov a transportovali na juhoeurópsku pevninu.
Prvú zamietnutú loď, Aquarius, so 629 Afričanmi na palube, z toho 123 maloletých, napokon po niekoľkodňovom blúdení prijalo Španielsko. Salvini slávil úspech, viaceré mimovládky svoje lode stiahli zo Stredomoria, keďže ich práca stratila zmysel, ostali len štyri lode, z nich dve sú na Malte, odkiaľ nemôžu vyplávať.
Lenže na druhej strane sú tragické následky, o ktorých sa príliš nehovorí: v tomto roku sa v Stredozemnom mori utopilo približne 1400 ľudí, väčšina z nich na ceste z Líbye do Talianska. Len v júni takto prišlo o život viac než 600 Afričanov, medzi nimi veľa detí, mimoriadne čierne boli 19. a 20. jún, keď zahynulo v mori 215 ľudí. Dnes je snaha utečencov vylodiť sa v Európe doslova samovraždenou misiou, čo potvrdzuje aj ďalšia hrozivo suchá štatistika: kým pred rokom sa na tejto trase utopil v priemere jeden z 38 utečencov, v prvých mesiacoch tohto roka zahynul každý sedemnásty, minulý mesiac sa utopil každý siedmy.
Prudke zhoršenie šance na prežitie súvisí s tým, že v podstate zo dňa na deň zmizli zo širokého pásma popri líbyjskom pobreží záchranné lode mimovládnych organizácií, ktoré nakladali zúfalých utečencov z neraz topiacich sa gumenných člnov.
Kým pred rokom sa na tejto trase utopil v priemere jeden z 38 utečencov, v prvých mesiacoch tohto roka zahynul každý sedemnásty, minulý mesiac sa utopil každý siedmy.Zdieľať
Samozrejme, ide o dlhodobo neakceptovateľnú prax, ktorá slúžila najmä biznisu zločineckých prevádzačských bánd – tým stačilo naložiť desiatky aj stovky ľudí do obyčajných člnov, ktoré nemali šancu preplávať stovky kilometrov na talianske pobrežie, a zinkasovať od zúfalých pasažierov peniaze s kalkulom, že pár desiatok kilometrov od pobrežia sa ich v lepšom prípade ujmú mimovládni či európski záchranári, ktorí ich prepravia do Talianska.
Prevádzači mali tak či tak zarobené a pre utečencov bolo otázkou šťastia, či sa napokon vylodia. Lode mimovládok, na ktorých pracujú dobrovoľníci z Európy a ktoré sú financované zo súkromných darov, tak síce zachraňovali životy, ale aj chtiac-nechtiac pomáhali prevádzačom v ich obchodnej stratégii prepravy čo najväčšieho počtu ľudí pri čo najmenších nákladoch. Aj preto na adresu týchto dobrovoľníkov padali tvrdé slová Salviniho, ktorý ich roky vykresľuje ako komplicov prevádzačskej mafie, ale aj francúzskeho prezidenta Macrona, ktorý vynútenú či koordinovanú symbiózu medzi mimovládkami a prevádzačmi nazval „strašným cynizmom“.
Lode mimovládok tiež neraz torpédovali politiku EÚ, keď sa usilovali vytiahnuť migrantov z nestabilných člnov na svoje paluby skôr než k nim dorazila líbyjská pobrežná stráž. EÚ však vynakladá nemalé prostriedky práve na to, aby vo svojej stredomorskej zóne zasahovali priamo Líbyjčania a vracali utečencov späť do Afriky - len minulý mesiac takto pobrežná stráž Líbye zadržala takmer 11-tisíc ľudí, ktorí by inak smerovali do Európy a mnohí by sa utopili.
Lode mimovládok, na ktorých pracujú dobrovoľníci z Európy a ktoré sú financované zo súkromných darov, tak síce zachraňovali životy, ale aj chtiac-nechtiac pomáhali prevádzačom v ich obchodnej stratégii prepravy čo najväčšieho počtu ľudí pri čo najmenších nákladoch.Zdieľať
Salvini mal aj vďaka tomu, že do Talianska prúdi násobne menej migrantov než v minulých rokoch, dostatok času aj priestoru, aby aj v spolupráci s EÚ premyslel nové opatrenia, ktoré ďalej zefektívnia ochranu hranice, zlepšia spoluprácu s Líbyou a pritom zbytočne neohrozia stovky životov. On sa však rozhodol podľa inštinktu populistu, po odmietnutí vylodenia prvej lode si užíval priazeň verejnosti, nerozmýšľal nad alternatívami, ktoré by zabrali viac času a v priebehu pár dní zastavil prevádzku záchranarských lodí medzi Líbyou a Talianskom.
Nový minister vnútra, ktorý teraz učaroval Taliansku, však žije z takýchto rýchlych giest a obrazov aj pri iných témach. Hoci aj jeho Liga je prepletená s mafiánmi, najmä tými severotalianskymi, Salvini všetkých ubezpečil, že s mafiou bude bojovať ako nik pred ním: „Mafiánski bastardi, umlátime ich palicami“. A Taliansko obleteli fotografie, ako sa spokojný Salvini kúpe v bazéne, ktorý kedysi patril mafiánom, kým ich štát neskonfiškoval.
Matteo Salvini sa v utorok 3. júla 2018 vykúpal v bazéne, ktorý úrady skonfiškovali mafiánskemu bosovi. Demonštroval tým svoje odhodlanie zintenzívniť boj proti organizovanému zločinu v Taliansku.
.Alebo vyhlásil vojnu nelegálnym obydliam, ktoré obývajú Rómovia. V 60-miliónovom Taliansku ide o veľmi obmedzený lokálny problém, ktorý pozná drvivá väčšina Talianov iba z médií, Salvini však nedokáže odolať, ak ide o spojenie účinnej emócie spojenej s nastoľovaním poriadku. A tak keď na Veľkú noc v jednej rómskej osade v Ríme došlo k potýčke medzi obyvateľmi a políciou, Salvini cez twitter oznámil, že „mám pripravený demokratický a pacifický bager“. O niekoľko týždňov pustil do sveta video, na ktorom si nacvičuje lekcie, ako riadiť bager a pritom si temer pohvizduje „bager“, „bager“.
Emócie a ľahko zapamätateľné obrazy, nech už ide o bazén, bager alebo uzavreté prístavy pre lode s migrantami, to všetko je Salviniho metóda, pri ktorej splýva v jedno, či vedie predvolebnú kampaň alebo riadi štát.
Jeho populistické inštinkty boli vždy rovnaké, ale čo sa týka obsahu, je to chameleón, ktorý za posledné roky prešiel fascinujúcim prerodom.
Salvini sa už ako inteligentný mladík a hrdý Milánčan angažoval v politike, strhlo ho hnutie, ktoré v 80. rokoch založil Umberto Bossi. Išlo o severotalianskych secesionistov, ktorí z Padánie, teda oblasti označujúcej povodie rieky Pád, vytvorili politický termín – ako tvrdili, Padánia je vykorisťovaná Rímom a celým juhom Talianska, čomu treba spraviť koniec. Bossiho strana Liga severu požadovala autonómiu pre celý sever krajiny, pohrávala sa aj s myšlienkou odtrhnutia a vytvorenia nového štátu.
Secesionisti mali nečakaný úspech, v najlepších časoch ich volili takmer štyri milióny Talianov.
Padánia mala svoju vlajku, hymnu (áriu z Verdiho opery Nabucco), futbalový tím (Padánia sa dokonca zúčastňovala na majstrovstvách sveta vo futbale pre neuznané štáty, kde si mohla zahrať napríklad s Kurdistanom), prevádzkovala svoju televíziu, denník aj rádio, a práve šéfom Radio Padania sa stal v prvej polovici 90. rokov vtedy 20-ročný Matteo Salvini.
Mladík bol pre mediálnu komunikáciu ako stvorený, okrem šéfovania rádiu moderoval aj reláciu „Nikdy nehovor Taliansko“, považoval sa za padanského komunistu, ako symbol nosil kosák a kladivo. Taliansko vnímal ako umelý štát, ako vyciciavača bohatej Padánie, ktorá dopláca na špinavý juh, spolu so straníkmi si spieval o Neapolčanoch, ktorí sú takí smradľaví, že aj psy pred nimi utekajú. Ešte v roku 2006 na MS vo futbale držal počas finále semifinále Nemecko-Taliansko palce súperovi, nie preto, žeby tak miloval Nemcov, ale ako povedal, „podporím každé mužstvo, ktoré má väčšiu vážnosť než to talianske“.
Salvini tak podľa vlastných slov prvýkrát držal palce Taliansku až v roku 2014, ale aj vtedy ešte s ťažkým srdcom priznával, že asi nebude schopný spievať taliansku hymnu a že jeho futbalové srdce aj tak búši najmä pre Miláno.
Salviniho lekcie na bagri (la ruspa) po vyhratých voľbách.
V tom čase sa však už začínal postupný prerod. Salvini zviedol šikovný mocenský zápas, po ktorom sa dostal na čelo Ligy severu, čo inak nepôsobilo ako veľké víťazstvo. Všeobecne vládlo presvedčenie, že Lige už odzvonilo, jej zakladateľ Umberto Bossi bol zdiskreditovaný, keďže sa ukázalo, že stranícke fondy využíval pre osobné obohacovanie, secesionistická ideológia o nezávislej Padánii už znela tak trochu ako folklór, zlaté 90. roky, keď strana dokázala víťaziť v severných regiónoch a celotaliansky získať aj desať percent, boli preč.
Bystrý Salvini však pochopil znamenia čias rýchlejšie než jeho spolustraníci. Naďalej toleroval, že na straníckych stretnutiach sa spievali popevky o nezávislosti nadradeného severu a súkali vtipy proti zaostalému juhu, jeho to však už nezaujímalo.
Rok 2014 bol prvým rokom, keď sa v Taliansku vylodilo z Afriky nie ako dovtedy pár desiatok tisícov, ale rovno 170-tisíc migrantov. To bolo ešte rok predtým, čo utečenecká kríza zachvátila aj strednú Európu. Salvini objavil svoju veľkú tému, ktorá už dlhšie trápila čoraz viac Talianov, zápas proti ilegálnej migrácii.
Keďže prílev migrantov cítil v prvom rade juh, ktorý však Ligu severu nemohol ani cítiť, Salvini vytvoril sesterskú stranu „My so Salvinim“, ktorou sa usiloval osloviť Sicílčanov či Kalábrijcov. Kampaňoval po celej krajine, Taliansko už nerozdeľoval na sever a juh, z názvu Liga severu škrtol druhé slovo, naopak, jeho sloganom sa stalo "prima gli italiani" ("najskôr Taliani"), v núdzovom stave sa totiž ocitlo celé Taliansko - ohrozené "utečeneckou inváziou" z Afriky, ale aj eurom, na ktoré doplácajú Benátky, Rím aj Neapol a Palermo, či Bruselom a Merkelovej Nemeckom, ktoré uvalilo na bankrotujúcich Talianov reštriktívnu fiškálnu politiku.
Taliansko už nerozdeľoval na sever a juh, z názvu Liga severu škrtol druhé slovo, naopak, jeho sloganom sa stalo "prima gli italiani".Zdieľať
Keď Salvini preberal Ligu pred piatimi rokmi, potácala sa okolo štyroch percent, v marci získal vyše 17 percent, a zrejme ani sám neveril, že v priebehu ďalších mesiacov prerazí na juhu krajiny tak, že celotaliansky sa bude k nemu hlásiť takmer tretina voličov.
Niekdajšiu schému Miláno verzus Rím tak definitívne nahradila nová schéma Taliansko verzus Afrika či Taliansko verzus Brusel.
Ešte pred rokmi opovrhoval dielom Giuseppe Garibaldiho, talianskeho zjednotiteľa. Vďaka utečeneckej kríze a zisteniu, že on, hrdý Milánčan a občan nikdy neuznanej Padánie, boduje aj na juhu onoho umelo unifikovaného štátu a raz sa môže stať jeho premiérom, tak Matteo Salvini po 160 rokoch opäť nanovo zjednocuje sever aj juh Talianska.
A hoci bude Taliansku sotva vládnuť najbližších 30 rokov, s istotou sa dá povedať, že tento rok sa stane vedľa Trumpa a Orbána symbolom novej politickej vzbury proti liberálnemu establišmentu.