Aféra Sarkozy a Kaddáfího koniec

Aféra Sarkozy a Kaddáfího koniec

10. december 2007. Muammar Kaddáfí a Nicolas Sarkozy počas ceremónie v Elyzejskom paláci v Paríži. Foto: TASR/AP

V súvislosti s aktuálnou kauzou bývalého francúzskeho prezidenta stojí za to si opäť pripomenúť aj francúzske angažovanie sa pri páde líbyjského diktátora.

Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy má problém. Minulý týždeň ho zadržala polícia a čelí vyšetrovaniu kvôli podozreniu z nezákonného financovania svojej prezidentskej kampane v roku 2007.

Spravodajský server Mediapart už v roku 2012 publikoval informáciu, že líbyjský vodca Muammar Kaddáfí podporil Sarkozyho prezidentskú kampaň sumou 50 miliónov eur. Táto podpora mala byť dohodnutá v roku 2005, keď Sarkozy ešte ako minister vnútra s Kaddáfím v Líbyi rokoval o nákupe francúzskych zbraní.

Francúzska polícia začala Sarkozyho vyšetrovať na základe svedectva francúzsko-libanonského podnikateľa Ziada Takieddinea a niekoľkých bývalých vysokopostavených líbyjských predstaviteľov. Takieddin tvrdí, že peniaze v kufroch po päť miliónov eur odovzdal Sarkozymu práve on. Bývalý francúzsky prezident všetky obvinenia odmieta.

Total War

Aféra Sarkozy okrem detailov financovania jeho kampane opäť vyniesla na svetlo aj otázku francúzskeho angažovania pri udalostiach v Líbyi v roku 2011.

O francúzskom vplyve na tieto udalosti, jeho motívoch, ale aj o informáciách, ktoré naznačujú možný Sarkozyho záujem na umlčaní Kaddáfího, píše vo svojej knihe Blízky východ nad priepasťou aj český novinár Břetislav Tureček. Kniha vyšla v roku 2016. Tureček je bývalým spravodajcom Českého rozhlasu na Blízkom východe a v tomto regióne strávil viac ako sedem rokov. Dnes je riaditeľom Centra pre štúdium Blízkeho východu na Metropolitnej univerzite v Prahe. Rozhovor s ním sme priniesli minulý rok.

Tureček Líbyu pred vypuknutím Arabskej jari niekoľkokrát navštívil a opisuje ju ako diktatúru jedného muža s bizarnou ideológiou. Ale zároveň aj ako stabilnú krajinu s jednou z najväčších životných úrovní v Afrike. V roku 2007 tu bolo HDP na hlavu viac ako jedenásťtisíc dolárov a v krajine fungovalo bezplatné školstvo a zdravotníctvo. Muži sa v priemere dožívali sedemdesiatjeden a ženy sedemdesiatšesť rokov.

Keď v Líbyi v rámci takzvanej Arabskej jari vypuklo protikaddáfiovské povstanie, Západ rebelov vojensky podporil. Rada bezpečnosti OSN v marci 2011 schválila NATO mandát na uskutočnenie vojenskej akcie „Jednotný ochranca“ zameranej „na ochranu civilistov“. Aliancia následne uskutočnila v Líbyi niekoľko tisíc náletov na vládne jednotky aj štátne objekty a výrazne prispela ku Kaddáfího pádu.

Keď v Líbyi v rámci takzvanej Arabskej jari vypuklo protikaddáfiovské povstanie, Západ rebelov vojensky podporil. Zdieľať

Rusko túto operáciu v OSN nevetovalo, avšak následné udalosti výrazne ovplyvnili jeho politiku v regióne. Na túto skutočnosť upozornil aj šéf izraelskej Rady pre národnú bezpečnosť Jaakov Amidor, ktorého Tureček v knihe cituje. Tento izraelský generál v roku 2015 povedal: „V Bezpečnostnej rade OSN Západ prehovoril Rusov argumentom, že ide o pomoc civilistom, o zvrhnutí režimu nikto nehovoril. Rusi dnes preto hovoria, že boli Západom podvedení, takže aj z tohto dôvodu stoja za sýrskym prezidentom Baššárom Asadom a odmietajú pri riešení sýrskej krízy spolupracovať s Američanmi. Tvrdia, že nechcú byť podvedení druhýkrát.“

Hoci generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen bezprostredne po skončení náletov vyhlásil, že išlo o jednu z najúspešnejších operácií v histórii Aliancie, opak bol pravdou. Po páde Kaddáfího vypukol chaos, jednotlivé skupiny rebelov začali bojovať medzi sebou a Líbya sa prepadla do vlečúcej sa občianskej vojny. Zo situácie výrazne ťažil aj Islamský štát.

Hlavným hýbateľom západnej intervencie v Líbyi bolo Francúzsko. Ako píše Tureček, Paríž bol aj najaktívnejší pri vojenských operáciách. Český novinár spomína aj to, ako mu dobre informovaný západný zdroj v roku 2015 povedal, že bývalý taliansky premiér a šéf Európskej komisie Romano Prodi líbyjské dianie v súkromí označoval ako „Total War“. Nemal tým však na mysli totálnu vojnu, ale vojnu francúzskej ropnej spoločnosti Total.

Kvôli zodpovednosti za chaos, ktorý v Líbyi vznikol, Francúzsko dokonca kritizoval aj americký prezident Barack Obama. Podľa informácií z emailovej schránky bývalej americkej ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej, ktoré v roku 2015 prenikli na verejnosť, začali Francúzi už vo februári 2011 vyzbrojovať a platiť povstalcov proti Kaddáfímu. „Dôstojníci DGSE (francúzska zahraničná rozviedka, pozn. red.) naznačili, že výmenou za túto podporu očakávajú od novej líbyjskej vlády uprednostňovanie francúzskych spoločností a národných záujmov, najmä v oblasti ropného priemyslu,“ píše sa v jednom z uniknutých amerických dôverných dokumentov.

Len malé pripomenutie. Sarkozy dlho živil mediálnu legendu, podľa ktorej sa pre vojenskú intervenciu v Líbyi rozhodol až v marci 2011. Tvrdil, že veľkú úlohu pri jeho rozhodovaní zohrali aj informácie a argumenty známeho francúzskeho intelektuála Bernarda-Henriho Levyho, ktorý sa veľmi zasadzoval, aby Francúzsko oficiálne uznalo líbyjskú opozíciu.

Kto zabil Kaddáfího?

Tureček vo svojej knihe uvádza viacero indícií, ktoré poukazujú aj na ďalšie možné súvislosti francúzskeho veľkého angažmán v Líbyi. Cituje napríklad dočasného líbyjského premiéra Ahmada Džibríla, ktorý už v lete 2012 vyhlásil, že zvrhnutého diktátora zabil „zahraničný agent, ktorý sa infiltroval medzi revolucionárov“.

Britské noviny Daily Mail v auguste 2014 toto podozrenie ešte viac konkretizovali. S odvolaním sa na svoje líbyjské zdroje napísali, že Kaddáfího strelou do hlavy zavraždil francúzsky tajný agent, ktorý bol špeciálne s touto úlohou do Líbye vyslaný francúzskym prezidentom.

Tureček tiež píše, že o Sarkozyho záujme na Kaddáfího smrti už dlhšie obdobie kolovali špekulácie, ale aj závažné podozrenia. Uvádza napríklad taliansky denník Corriere della Serra, ktorý upozornil, že Kaddáfí sa už od začiatku náletov vyhrážal, že zverejní podrobnosti o svojich neoficiálnych kontaktoch s európskymi štátnikmi, medzi ktorými bol aj francúzsky prezident. „Sarkozy mal silný dôvod snažiť sa Kaddáfího čo najskôr umlčať,“ citovali talianske noviny svoj európsky diplomatický zdroj z Tripolisu.

Stále však platí, že presné okolnosti Kaddáfího smrti zostávajú neobjasnené. Detaily jedného veľkého tajomstva medzi bývalým francúzskym prezidentom a svojráznym líbyjským plukovníkom však postupne vychádzajú na povrch. A riešia ich vyšetrovatelia.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo