M. Leidenfrost: Pamflet šťastného konzervatívca

M. Leidenfrost: Pamflet šťastného konzervatívca

Martin Leidenfrost v časoch, keď žil spokojne v Devínskej Novej Vsi. Foto: Andrej Lojan.

Život konzervatívca je jednoduchý a krásny. Z nepokoja dnešných moderných ľudí, ktorí sú otrokmi svojich smartfónov, by som asi zdochol.

Rakúsky spisovateľ a novinár Martin Leidenfrost, ktorý žil dvanásť rokov v Devínskej Novej Vsi a bol od vzniku Postoja jeho spolupracovníkom, je od začiatku roka konzervatívnym stĺpčekárom prestížneho rakúskeho denníka Die Presse. Každý týždeň tam píše o dôležitých politických a spoločenských témach, o migrantoch, o európskej kríze identity, o Merkelovej, Orbánovi, Sorosovi či o tom, prečo by sa malo Rakúsko zblížiť s visegrádskymi štátmi a vytvoriť V5. Viaceré jeho texty vyvolali u rakúskych čitateľov pomerne búrlivé reakcie, od tých, ktorí oceňujú, že s novým autorom prišiel do rakúskeho mediálneho sveta nový, svieži vietor, až po reakcie kritikov, podľa ktorých by liberálne noviny nemali tolerovať takéto názory. Leidenfrostove stĺpčeky pre Die Presse budeme uverejňovať aj v Postoji.    

Neviem pochopiť, prečo „konzervatívny“ je v mnohých európskych krajinách nadávkou. Na Slovensku sa ešte občas stane, že byť konzervatívcom je sexy, napokon, tam som objavil aj najlepšiu manželku na svete. Po dvanástich rokoch na Slovensku však teraz opäť žijem vo svojej vlasti Rakúsku. A zisťujem, že Rakúšania používajú na chválenie všetkých možných vecí vždy rovnaké atribúty: „moderný“, „liberálny“, „progresívny“, „otvorený“.

Jednoducho to neviem pochopiť. Mojím meradlom je stredomorský olivový háj, ktorý poriadne rodí až po sto rokoch a aj po tisíc rokoch môže prinášať plody a jeho odumieranie trvá dlhšie než jeden ľudský život. Alebo staré osirelé kamenné kostoly na kaukazskej vysočine alebo v čiernohorských pobrežných vrchoch, ktoré sa v priebehu stáročí stali súčasťou prírody. Alebo vlniace sa lány vinice, cez ktorú prechádzam vo svojom bydlisku cestou do kostola. Existuje niečo krajšie?

Naproti tomu reči o digitalizácii sa mi hnusia. Na sociálnych sieťach som nikdy nemal profil a nikdy nebudem mať smartfón. Nepochopím, z akého dôvodu sa dospelí muži stávajú otrokmi displejov plných detinských piktogramov a zženštilo po nich šúchajú hore dolu palcom. Pliaga internetu síce zachvátila aj mňa, aj najlepší slovenský denník vychádza len na webe, no predsa len internet zostáva zamknutý pri mne v pracovni a celý víkend som offline.

Pre mňa za mňa technický pokrok môže aj zastať. Aj tak za každý osožný vynález platíme pokusmi na ľuďoch, ktoré majú frankenštajnovský rozmer. Dnešné autá všetkých značiek sú po 15 rokoch na vyhodenie, zatiaľ čo môj zlatý Mercedes 190 vo veku 26 rokov vstúpil ešte len do babieho leta. Mám horúčkovito očakávať splnenie prísľubov umelej intelegencie, keď veda stále ešte nevie vysvetliť, z akého dôvodu práčka požiera ponožky?

To nové a revolučné, čo každú sezónu ohlasujú neposední novinári, ide mimo mňa. Utekám pred kastrovaným, po dychu lápajúcim anglickým hlukom rádií. Nesužuje ma dilema, či si musím nechať urobiť zmyselnú kerku nielen nad zadok, ale aj na ruky a nohy. Nikdy nenosím kraťasy. Mám len niekoľko párov topánok, ktoré vďaka obuvníckym kopytám ružového dreva ľahko vydržia aj celé desaťročie. Módy zachytávam nanajvýš vtedy, keď mi priveľmi dotieravo blokujú pohľad.

Nedeľný pokoj je pre mňa posvätný. V nedeľu dbám podobne ako starý Žid na to, aby nikto v rodine nevykonával nadbytočnú prácu. Nedele netrávime v nákupných centrách. Zavčas ráno sa už teším na Sväté prijímanie, na obed stolujeme u poriadneho hostinského, potom ideme na výlet alebo si len tak ľažkáme pri jazere. Večer, keď naše dieťa zaspí, si poležím s dobrou knihou na svojej žltej chaiselongue. K tomu si dám decko alebo dve vína.

Nemusím sa frustrovane utiekať k jóge, nikdy som nevyhľadával konzultácie so psychlógmi, konzultantmi a kaučami, nepestujem ľúbostný vzťah s domácimi zvieratami a nežením sa sám so sebou. Nemusím sa pýtať pred toaletou, ktoré z aktuálne 60 po­núkaných pohlaví je mi práve po vôli. Som muž, moja manželka je žena a tak je to dob­re. Zadívajte sa raz na desať minúť v tichosti na Najsvätejšiu sviatosť, oproti tomu je váš jogín nula.

Keď prechádzam popri kostoloch, cintorínoch, kaplnkách alebo spomienkových miestach na nešťastia, urobím to, čo som videl pri katolíckych cigánoch na Gemeri alebo pri pravoslávnych babičkách v aténskej električke – prežehnám sa. Nedávno som počas tmy natrafil na neznámu kaplnku, v ktorej tri slabé svetlá sotva rozo­zna­teľne osvecovali Božiu Matku. Nemohol som inak, než dojato si pokľaknúť. Tí, ktorí vybudovali tieto kultúrne hodnoty, nie sú pre mňa úbožiakmi, ktorí to vo svojej zaostalosti nevedeli lepšie. Spomínam si na nich s povďačným rešpektom.

Ani neviem vypovedať, aký som rád, že sa nemusím každý deň nanovo objavovať. Život konzervatívca je jednoduchý a krásny. Zdochol by som z nepokoja moderných ľudí.

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo