K VECI: Robert Spaemann o odvahe žiť tradíciu

Keď známy filozof Robert Spaemann rozprával o zlyhaniach vzdelávania v Nemecku, tvrdil, že „vinu možno položiť pred dvere destabilizačnej a zastrašovacej kampane, ktorej sme boli svedkami v predchádzajúcom desaťročí (1968-1978). Táto kampaň bola v mnohých ohľadoch pokračovaním revolučnej kultúrnej kampane, ktorá sa odohrala v Nemecku po roku 1933 po tom, ako ju národnosocialistický študentský zväz rozpútal na univerzitách.“

Viac-menej súbežne, v čase Palmerových záťahov (1919), bolo len v New York City sedemdesiat tri obvodných kancelárií Komunistickej strany. Netreba hovoriť, že aj ony sa venovali rozsiahlej organizácii študentov. Možno si vzájomne navrhovali trochu odlišné socializmy, no v hodnotách, metódach a výsledkoch boli všetky v zásade jednotné. A len aby som pokryl situáciu úplne, redukcia vecí na snahu o zisk zo strany pravice mala takisto zlý dopad na vzdelávanie.

Odpojenie mladých od tradícií vytvorilo generácie "bez otca"

V Nemecku aj v Spojených štátoch bývalo normálne od vzdelania očakávať, že sa „deťom dá podiel na tom, čo my sami, dospelí, považujeme za dobré, krásne, hodnotné, zmysluplné či užitočné.“ (Spaemann) Toto však v Nemecku pretrhla „zastrašovacia kampaň“. U nás máme podobný fenomén. Výsmech z hodnôt sa stal pravidelným rituálom – iracionálny prístup „ako tomu môžeš veriť?“, ktorý má zastaviť rozbor či prezentáciu pravdy ešte skôr, než začne.

"Večne detinská mentalita univerzitných profesorov vytvorená popieraním minulosti značí, že môžu mladým odovzdávať len to, ako byť odlúčený a bez domova."

Zdieľať

Spaemann spomína slogan z 30-tych rokov „mladých môžu viesť len mladí“, ktorý sa vrátil v 60-tych rokoch a pokračuje aj dnes v Nemecku i v Amerike. V takomto systéme mladí ľudia nie sú uvádzaní do tradície. Či už ide o Hitlerovu mládež, ktorá bola oddelená od svojich nemeckých tradícií, alebo študentov v Columbia University nenávidiacich kultúru, ktorá im platí štúdiá, odpojenie mladých od ich tradícií vytvorilo postupnosť generácií „bez otca“.

Muži a ženy z týchto generácií sú bez otca stále, dokonca aj po tridsiatich či štyridsiatich rokoch. Či už ide o univerzitných profesorov odovzdávajúcich falošnú menu svojich radikálnych rokov alebo ľudí na konferenciách, ktorí hovoria o Cirkvi, akoby pred nimi neexistovala. Večne detinská mentalita vytvorená popieraním minulosti značí, že môžu odovzdávať len to, ako byť odlúčený a bez domova. Aký odporný dar mladým! Aj toto je forma života bez otca. „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?“ (Lk 11,11-12)

Komercia zdôrazňuje iba prítomný okamih

Spaemann nehovorí o všadeprítomnej komerčnej zložke tejto ideológie. Médiá otvorili novú rozsiahlu arénu, kde je možné zachytiť mladých ľudí a predať im produkty, služby a materialistické hodnoty. Všetky sú naviazané na prítomný okamih („nové“, „najnovšie“), a tak už samotnou svojou povahou obchádzajú to, čo sa rodičia možno snažia robiť pre svojho stále ešte nevyformovaného potomka.

Podľa Spaemannovho názoru je vzdelávanie „predovšetkým vedľajším účinkom spoločného života, vzájomnej dôvernosti v rodine a vedľajším účinkom aj školského vyučovania.“ Uprostred všetkých týchto vzťahov sa snažíme byť doma v hlboko ľudskom a humánnom zmysle. Mladí sú tak zasadení do matrice času, aby aj oni mohli byť ľuďmi v úplnosti, alebo ako hovorí on, aby mohli mať „identitu civilizácie.“

Návrat márnotratného syna, keď sa nechápe len ako individuálny prípad, značí synov návrat do jeho rodičovského domu. Doma je v spojení s otcom a matkou a so zvyškom rodiny.

K tradícii treba odvahu

Toto spojenie v čase je hlboká ľudská charakteristika. Je to „základné pritakanie realite“. Odmietnutie arbitrárnosti, „novopohanského barbarstva“. Uznanie našej povinnosti voči časovej prirodzenosti ľudskej bytosti je podstatnou súčasťou skutočného vzdelania. Tradícia nie je neslušné slovo. Práve tradícia privádza ľudskú bytosť k jej plnej výške v oblasti času.

"Tradícia nie je neslušné slovo. Práve tradícia privádza ľudskú bytosť k jej plnej výške v oblasti času."

Zdieľať

Tradícia inšpirovaná Duchom formuje aj Cirkev, aj keď ju v 16. storočí počas takzvanej reformácie mnohí katolíci odmietli. To je dôvod, prečo Písmo čítame zvnútra tradície. Ako povedal 2. vatikánsky koncil: „Posvätná Tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené.“

Cirkev si plní svoju úlohu chrániť a obhajovať časovosť ľudských bytostí. Spolu s odovzdávaním právd Písma a Tradície je v Cirkvi potreba „otcovskej starostlivosti“. Otec rodiny pomáha svojim deťom nájsť si miesto v čase. Matka to robí prostredníctvom materinských vzťahov. Kňaz sa o farnosť stará ako otec podľa toho, nakoľko je otcovská starostlivosť v rámci tradície súčasťou jeho vlastných prirodzených darov a formácie.

V našej dobe sa arbitrárnosť a pohanstvo antitradicionalizmu toto všetko snaží zmiesť. Vyžaduje si odvahu a oddanosť postaviť sa tomuto tlaku, aby sa skutočne sprítomnila naša tradícia a naša plná ľudskosť.

Bevil Bramwell 
Autor je na dôchodku, člen rádu Oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie a bývalý dekan na Catholic Distance University. Publikoval knihy Laity: Beautiful, Good and True (Laický stav: krásny, dobrý a pravdivý) a The World of the Sacraments (Svet sviatostí).

Pôvodný text: Courage to Live a Tradition, medzititulky redakcia, ilustračné foto: blog.radiovatikan.de, thecatholicthing.org.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo