S Kotlebom netreba hlasovať, ak nie je šanca na úspech

S Kotlebom netreba hlasovať, ak nie je šanca na úspech

Ak sa pripraví obdobný alebo lepší zákon a s väčšou podporou, spokojne sa teraz prolife poslanci môžu zdržať hlasovania, hovorí morálny teológ Ján Viglaš.

Rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici – Badíne Ján Viglaš zareagoval na aktuálnu diskusiu, ktorá okrem iného prebieha aj na stránkach Postoja. Najskôr nám poslal interný e-mail. Následne sme mu poslali niekoľko otázok na tému, ako vníma hlasovaciu dilemu prolife poslancov. Odpovedal písomne.

Medzi katolíkmi prebieha diskusia, ako sa postaviť k návrhu zákona o potratoch, ktorý v parlamente predložila Kotlebova ĽSNS. Na jednej strane ide o obdobný návrh, aký v minulosti presadzovali kresťanskí demokrati, zároveň platí, že ho predkladá extrémistická strana, ktorá tým sleduje aj vlastné politické ciele. Je morálnym imperatívom pre konzervatívnych poslancov z iných strán, aby hlasovali za zákon bez ohľadu na predkladateľa? 

Pri každom zákone treba v prvom rade skúmať, či ide o dobrý zákon, teda či je jeho obsah morálne v poriadku. Tu treba povedať, že z morálneho pohľadu tento zákon – ak sa posudzuje sám osebe, len na objektívnej rovine, bez ohľadu na to, kto ho predkladá – nie je dobrý. Je len menším zlom. Ak totiž nejaký zákon umožňuje priamy potrat, hoci len v obmedzených prípadoch, tak pre veriaceho kresťana je to zlý zákon.

Ale po posúdení obsahu treba ďalej brať do úvahy aj úmysel predkladateľa a potom i okolnosti. Tými sú napríklad aktuálne rozloženie politických síl, spoločenská atmosféra i prostriedky, akými sa želané dobro dosahuje. Napríklad uplácanie poslancov, aby hlasovali hoci aj za vynikajúci zákon, nie je v poriadku. V tomto zmysle treba preto brať do úvahy aj to, kto zákon predkladá. A tu sme pri tom, čo momentálne spôsobuje najväčšiu kontroverziu.

Totiž keď takýto zákon v roku 1992 predkladali kresťanskí demokrati, tak sa riešila dilema, či možno hlasovať za zákon, ktorý je menším zlom, ale stále zlom zo svojej podstaty. Táto dilema je v zásade vyriešená – áno, je to možné, za splnenia určitých podmienok. Dnes však riešime primárne inú okolnosť – predkladateľa. Je to pochopiteľné, lebo ani v bežnom živote nechceme byť spájaní s niekým, s kým nesúhlasíme alebo koho počínanie dokonca odsudzujeme. O to viac v politike, kde sú politici a politické strany veľmi často odkázané na spoluprácu a mierou, ktorou spolupracujú na niečom alebo s niekým, alebo už len tým, s kým sa priatelia, vysielajú veľmi dôležitý signál tak svojim voličom, ako aj svojim spojencom, či už súčasným, alebo budúcim.

V encyklike Evangelium vitae sa uvádza, že politici majú povinnosť odvážne sa vyslovovať za život najmä v oblasti právnych noriem. Zároveň, ak nie je možné úplne zrušiť potratový zákon, konali by správne, ak by podporili umenšenie jeho negatívnych následkov. Ani tieto formulácie nemajú pre politikov, ktorí sú katolíkmi, charakter morálneho imperatívu?

Z morálneho pohľadu sa encyklika Evangelium vitae zmieňuje iba o kategorickom zákaze presadzovať alebo liberalizovať zákony proti životu: „A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním“ (EV 73). Nejestvuje však morálny imperatív hlasovať za akýkoľvek návrh obmedzujúci alebo zakazujúci potraty – práve preto, že stále ide o zlo, hoci menšie. Nemôže jestvovať príkaz presadzovať niečo, čo je zlé.

Mimochodom, táto zmienka o možnosti hlasovať za reštriktívnejší zákon sa tam dostala práve na základe slovenskej situácie.

Ako k tomu došlo?

Súviselo to s tým, že v roku 1991 bol pripravený návrh zákona, ktorý by obmedzil veľmi liberálny zákon z roku 1986. Vtedy sa totiž rodilo asi 90-tisíc detí ročne a robilo sa približne 40-tisíc potratov ročne. Úplný zákaz nemal šancu prejsť, no pre jeho obmedzenie bola veľká podpora a reálne odhady na počet vykonaných potratov – na základe skúseností spred roka 1986 – hovorili o troch tisícoch ročne.

Keďže ešte nejestvovala encyklika Evangelium vitae, no bol známy kategorický morálny zákaz hlasovať za zákony, ktoré by umožňovali potraty či eutanáziu, mnohí mali neistotu, či môžu hlasovať za zákon, ktorý potrat síce obmedzuje, ale v určitých prípadoch ho predsa len umožňuje. Niektorí morálni teológovia sa dokonca domnievali, že ak by katolícky poslanec hlasoval za takýto zákon, ktorý stále umožňuje priamy potrat čo i len jedného dieťaťa, mohol by sa na neho vzťahovať cirkevný trest, až exkomunikácia. Toto spôsobilo tú neistotu vo svedomí a odkladanie predloženia tohto návrhu zákona do parlamentu. V apríli 1992 sa podarilo pozvať kardinála Ratzingera do Bratislavy, kde sa ho ako prefekta Kongregácie pre náuku viery poslanci pýtali aj na túto záležitosť. Ten síce nehovoril v mene kongregácie, ale iba za seba, no aj to stačilo na odstránenie pochybností týkajúcich sa možnosti hlasovať za takýto zákon.

Žiaľ, už to nestačilo časovo. Dostalo sa to až na poslednú schôdzu parlamentu v danom volebnom období a parlament sa už odmietol týmto návrhom vôbec zaoberať. Nasledujúce zloženie parlamentu už nedávalo šancu ani tomuto návrhu. Ale práve na základe tejto skúsenosti zo slovenskej politiky sa dostala do pripravovanej encykliky Evangelium vitae (v článku 73) tá časť o možnosti hlasovať za reštriktívnejší zákon, ktorou však dnes niektorí argumentujú ako morálnou povinnosťou.

Situácia dnes nie je úplne identická, i keď je dosť podobná. Dnes okrem oveľa nižšieho počtu chirurgických potratov, ktorý je však aj tak stále vysoký, je ľudský život v prenatálnom štádiu ohrozovaný oveľa viac chemickým potratom (potratovými tabletkami, postkoitálnou antikoncepciou i hormonálnou antikoncepciou) a zmrazovaním embryí v centrách asistovanej reprodukcie. Navyše máme ešte viac otvorené hranice ako v 90. rokoch a oveľa ťažšie je postihnúť aj nelegálny biznis s potratovými tabletkami, o čom písal aj zavraždený novinár Ján Kuciak krátko pred svojou smrťou.

No paradoxné je najmä to, že vtedy, keď bola reálna šanca na obmedzenie potratov, sa táto možnosť prepásla z obavy, že ak budú poslanci hlasovať za, tak budú niesť zodpovednosť za smrť nenarodených, a dnes, keď na základe situácie v parlamente sa tá šanca vôbec nejaví ako reálna, sa na poslancov tlačí s tým, že ak nebudú hlasovať za, tak zas budú niesť zodpovednosť za smrť nenarodených...

Znamená vaša interpretácia, že kresťanský politik nemusí za takýto zákon hlasovať, ak neexistuje reálna šanca na jeho schválenie? 

Nie, nemusí. Hoci encyklika pripúšťa možnosť hlasovať za reštriktívnejší zákon, stále ide iba o možnosť, nie kategorický príkaz. Je potrebné si všimnúť veľmi presnú formuláciu, za akých okolností je to prípustné: nie je možné dosiahnuť úplný zákaz potratov a musí byť známy absolútny nesúhlas s potratmi zo strany toho, kto za takýto zákon hlasuje.

Kontext encykliky teda predpokladá, že na základe konkrétneho rozloženia síl v parlamente alebo poznania názorov jednotlivých poslancov či poslaneckých klubov je nereálne predkladať úplný zákaz, lebo niet dostatok podpory na jeho schválenie, no na obmedzujúci zákon taká podpora jestvuje. Ak však nejestvuje dostatočná podpora ani pre obmedzujúci zákon, tak nie je kresťanský poslanec povinný taký zákon predkladať ani zaň hlasovať. Práve preto encyklika hovorí, že je potrebné, aby poslanec komunikoval svoje postoje verejne, aby jeho absolútny nesúhlas bol známy – či už z jeho opakovaných vyjadrení, alebo prostredníctvom činnosti, ktorou sa angažoval v prospech ochrany života. Lebo pri nepoznaní jeho názorov by sa dal jeho hlas pri obmedzujúcom zákone vysvetliť aj tak, že niekedy predsa len s potratom súhlasí.

A ešte: aj samotná formulácia encykliky hovorí o možnosti, nie povinnosti. Slovenský preklad znie, že takýto poslanec „by konal správne, keby podporil takéto návrhy, ktorých cieľom je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov“. Latinský text, ktorý je záväzný pre preklad a i výklad, hovorí, že „člen parlamentu by mohol dovolene hlasovať v prospech takýchto návrhov“. Ide teda o morálne prípustnú možnosť a aj tá je sformulovaná v podmieňujúcom spôsobe. Teda nie príkaz (musí), ale možnosť (mohol by, konal by správne). A napokon sa encyklika zmieňuje o návrhoch – znova sa teda predpokladá, že v prípade umenšovania zla môže jestvovať viacej ciest, viacero možností návrhov obmedzujúceho zákona.

Preto som ako morálny teológ nesúhlasil, keď sa táto časť encykliky začala interpretovať ako príkaz, morálny imperatív alebo konštatovanie, že praktizujúci katolíci nemajú inú možnosť, ako tento zákon z dielne ĽSNS podporiť. Osobitne mi prekážalo, že táto nesprávna interpretácia bola použitá ako morálny nátlak na svedomie tých poslancov, ktorí mali problém s predkladateľom, s formuláciou návrhu, hoci vedeli, že tá by sa dala upraviť v ďalšom čítaní, no najmä veľmi otáznou nádejou na úspech.

Hovoríte, že v prípade predkladaného zákona je dôležitý aj dobrý úmysel. Ten sa však často nedá oddeliť od populizmu a účelovosti, čoho príkladom bol napríklad návrh na ústavnú definíciu manželstva, ktorý pred prezidentskými voľbami navrhoval Robert Fico. Ale môže ísť aj o kresťanského poslanca, ktorý môže takýto zákon podporovať v dobrom úmysle, ale zároveň aj s cieľom zviditeľniť sa a osloviť kresťanských voličov. O čo opierate svoje tvrdenie, o aký odkaz na Magistérium, podľa ktorého má poslanec pri hlasovaní brať ohľad na motív predkladateľa?

Dokument Kongregácie pre náuku viery Doktrinálne usmernenie o niektorých otázkach angažovania a postojov katolíkov v politickom živote z r. 2002 hovorí: „Keďže viera tvorí neoddeliteľnú jednotu, nie je možné izolovať jeden z jej obsahov bez toho, aby sa neuškodilo celému katolíckemu učeniu. Politické angažovanie za jeden izolovaný aspekt sociálneho učenia Cirkvi nevyčerpáva všetku zodpovednosť za verejné blaho“ (čl. 4). Ak si teda strana ĽSNS vyberie jednu oblasť, v ktorej sa výrazne angažuje, no ostatné jej názory či postoje sú v rozpore nielen s katolíckym učením, ale s kresťanskými postojmi vôbec (napríklad postoj k Židom, Rómom, utečencom), a napriek opakovaným výzvam sa od nich nedištancuje, ide o veľmi vážne rozpory, ktoré si veriaci katolíci celkom oprávnene môžu vysvetliť ako neúprimnosť a populizmus. Úplne pochopiteľne nechcú byť ako praktizujúci kresťanskí poslanci spájaní so stranou, ktorá sa síce hlási ku kresťanským princípom, no úctu k životu a ľudskej dôstojnosti neprejavuje konzistentne, ako na to poukázalo aj vyhlásenie KBS.

Na politickej rovine sa zas motív odhaľuje tým, že kontroverzné a polarizujúce témy sa nastoľujú zvyčajne vtedy, keď treba zvýšiť preferencie, a ďalej tým, že o nich politické strany nerokujú s tými, bez ktorých podpory ich návrhy nemajú šancu prejsť.

A na praktickej rovine sa motív prejavuje napríklad tým, že strana ĽSNS predloženie tohto návrhu okomentuje vyjadrením, že to je hrozné, čo sa tu deje, že sa na to nedá pozerať, že na ochranu života sa tu nerobí nič. Poslanci, ktorí už v minulosti skúšali predkladať viacero legislatívnych návrhov na väčšiu ochranu života, alebo aktivisti, ktorí sa celé roky angažujú v pro-life hnutí, si takýto návrh s takýmto komentárom nedokážu interpretovať inak ako naháňanie preferencií a získavanie politických bodov.

Samozrejme, že v politike sa mnohé zákony dokážu presadiť len vďaka vzájomnej spolupráci s inými stranami alebo za cenu kompromisov. Pri kompromisoch však nikdy nesmie ísť o kompromis vo svedomí. Pri spomenutej definícii manželstva navyše išlo o ochranu jestvujúceho dobra, nie o presadenie menšieho zla. A strana SMER-SD, vďaka ktorej sa prijala ústavná definícia manželstva, sa profiluje ako sociálna demokracia, nie kresťanská demokracia, takže voliči môžu mať pomerne jasno v tom, ktoré oblasti sú základnými hodnotami pre kresťanskú demokraciu, ktoré pre sociálnu demokraciu a ktoré pre liberálnu demokraciu.

O strane ĽSNS však poslanci z ostatných strán pochybujú, či sú vôbec demokratickou stranou, nielen kresťanskou. Aj preto nechcú byť s nimi spájaní, hoci sa dostali do  parlamentu legitímne. Podobne sa však v roku 2002 legitímne dostala do parlamentu aj Komunistická strana Slovenska a najmä kresťanskí demokrati im vtedy vyslali signál, že tam budú len trpení.

Ak časť konzervatívnych poslancov, ktorí sú za ochranu života od narodenia, nezahlasuje za zákon, môžu sa vystaviť kritike, že nie sú dôslední v obhajobe hodnôt, čo by Kotlebova ĽSNS mohla využiť v rámci svojej straníckej propagandy. Akú reakciu konzervatívneho prostredia by ste si želali?

Napríklad takú, že konzervatívni poslanci pripravia vlastný návrh, na ktorom sa dohodnú naprieč celým politickým spektrom. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ by takýto návrh predložila iná strana, najmä koaličná, tak viaceré strany by boli ochotné nechať svojim členom slobodu hlasovať podľa svojho presvedčenia a svedomia. Tým by konzervatívni poslanci zistili nielen to, či taký návrh bude mať reálnu podporu, ale mohli by tým situáciu aj otočiť – umožnili by strane ĽSNS, aby jej poslanci ukázali, či to myslia s ochranou života vážne, alebo im ide iba o momentálnu politiku.

Nejde predsa o jedinú príležitosť a možnosť presadiť takýto menej zlý zákon. K tomu smerovalo aj vyjadrenie KBS zo 17. mája 2018, že návrh zákona práve od ĽSNS je otázkou na spytovanie svedomia pre všetkých veriacich poslancov. Ak sa pripraví obdobný alebo ešte lepší zákon, no s väčšou podporou – a to sa v týchto dňoch ukazuje ako celkom sľubné –, spokojne sa môžu zdržať hlasovania a deklarovať svoju podporu takémuto lepšiemu zákonu.

Kresťanskí poslanci, ktorých by niekto kritizoval, že nie sú dôslední v obhajobe základných hodnôt, sa môžu odvolať na spomenutý dokument Kongregácie pre náuku viery, ktorý hovorí, že „z mravného hľadiska sú prípustné aj rozdielne konkrétne stratégie, ako zabezpečiť alebo garantovať istú základnú hodnotu“ (Doktrinálne usmernenie o niektorých otázkach angažovania a postojov katolíkov v politickom živote, čl. 3). Takto treba rozumieť aj tej časti vyhlásenia KBS, že v morálnej rovine je jasné, že Katolícka cirkev sa stavia za ochranu života nenarodených, no v rovine politického života majú kompetenciu politickí predstavitelia.

Napokon, samotná encyklika Evangelium vitae hovorí v článku 90, že Cirkev vie, že sa nachádzame v stále zložitejšej a pluralistickejšej spoločnosti, a preto treba rešpektovať všetkých a riadiť sa logikou demokratického spolunažívania – tou je napríklad rokovanie o vzájomnej podpore, ktoré má predchádzať predkladaniu zákonov. Ďalej hovorí, že hoci právo zohráva dôležitú, niekedy až rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a mravov, nie je jediným nástrojom a že nestačí len zamedziť hanebné zákony. Vie, že v kontexte pluralitných demokracií, v ktorých koexistujú silné kultúrne prúdy rôznej orientácie, vôbec nie je jednoduché zabezpečiť účinnú právnu obranu životu. A preto ich povzbudzuje, aby sa neznechucovali a robili rozhodnutia, ktoré zohľadňujú konkrétne možnosti.

V celej encyklike je teda okrem naliehavého apelu na ochranu života veľmi zreteľná aj výzva k rozlišovaniu a k čnosti rozvážnosti na základe aktuálnej situácie a konkrétnych možností.

Foto: Martin Buzna

Prečítajte si pokračovanie diskusie o tom, ako sa majú kresťania postaviť ku Kotlebovu zákonu: Rozhovor s tajomníkom KBS Antonom Ziolkovským.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo