Čo robiť, keď dieťa klame

Čo robiť, keď dieťa klame

Foto Flickr/Greg Westfall

S klamstvom dieťaťa sa stretol azda každý rodič. Ako naň reagovať?

Klamstvo je široká téma, ktorá obsiahne aj nevinné vykrúcanie sa, ale i patologické popieranie pravdy. Odborníkov na výchovu sme oslovili s otázkou, ako riešiť situáciu, keď dieťa vo veku od 5 do 8 rokov pristihneme pri klamstve. A čo robiť v inej situácii, keď si nie sme istí, že naozaj klame? Dôverovať mu alebo upodozrievať a klásť dodatočné otázky? 

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Začnem starým známym bonmotom o tom, ako sa stupňuje klamstvo. Najnižším stupňom je polopravda, stredným lož a najvyšším štatistika. Pridávam ešte známejší Churchillov výrok: „Verím iba tým štatistikám, ktoré som sám sfalšoval.“ Pravda je viac ako vecná kategória – je to kategória morálna. Iste – žijeme vo svete plnom poloprávd, lží i lživých štatistík. Žijeme vo svete, kde je zákon často oddelený od morálky. Práve preto sa môže veľa krívd a neprávosti udiať „v súlade so zákonom“. Ak vedieme deti k tomu, aby „žili v pravde“, môže sa nám stať, že nám síce povedia: „nevychovali ste nás pre dnešný svet!“, ale bude to skôr pochvala ako výčitka.

Teraz k detským polopravdám a klamstvám. Prvá otázka pri riešení klamstva je otázka „prečo klame?“. Ak dieťa „prikrášľuje“ pravdu či klame preto, že sa chce v niečom vyrovnať iným (napr. scestovanejším či bohatším), je to celkom iné, ako keď klame zo strachu (bojí sa napr. toho, že nás pravda neprimerane rozčúli alebo sa obáva nášho príliš prísneho trestu) alebo preto, že chce niečo získať. Dôležité je tiež, či je klamstvo výnimočnou epizódou alebo sa s ním u dieťaťa stretávame opakovane.

Neexistuje teda univerzálny návod, ako v konkrétnej situácii konať. Existuje však zásada – zdôrazňujme mu, že nám veľmi záleží na tom, aby sme mu mohli dôverovať a ono mohlo dôverovať nám. A že jeho (ale i naše) klamstvo vzájomnú dôveru ničí. Priznanie je férový prejav toho, že jemu i nám na dôvere najbližších záleží. Priznanie je aj dôverou v to, že ak dostane trest, bude primeraný a bude súčasťou „očistenia sa“. Len taký trest má totiž skutočný zmysel.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Klamstvo sa dotýka veľmi citlivej témy v našich vzťahoch a to je téma dôvery. Vyvoláva teda na strane rodiča i dieťaťa rôzne emócie. Práve tie je potrebné najprv zvládnuť, upokojiť sa a až potom sa pustiť do rozhovoru. Kým nie sme ako rodičia emocionálne stabilní, dieťa bude cítiť tlak a strach, čo často vedie k ďalším klamstvám.

Dôležitá je teda zmena perspektívy nazerania na situáciu, v ktorej sme sa ocitli – z tej, ktorá sa sústredí na problém a jeho príčiny, na tú, ktorá sa sústredí na hľadanie riešení. Toto sa prejavuje v tom, ako a o čom sa spolu rozprávame. Komunikácia zameraná na problém je viac negatívna, zameriava sa na minulosť, aby opísala vznik, príčiny problému. Často je prítomné hodnotenie a posudzovanie, ktoré vsugerováva to, aké dieťa je, bez toho, aby sa zvážili aj okolnosti.

Zatiaľ čo konštruktívna komunikácia o riešeniach je viac pozitívna, je v nej viac nádeje, zameriava sa na želateľnú budúcnosť a prináša fakt pominuteľnosti problému – „vyriešime to, urovnáme to, dohodneme sa“. Zmyslom je zameranie sa viac na možnosti riešenia ťažkostí než na analýzu ich príčin, viac na hľadanie krokov zmeny než na analýzu jeho zlyhaní. Pre vyriešenie problému nie je užitočné klásť otázku: „Prečo... prečo si to urobil...?“, pretože táto otázka predpokladá vinníka, a teda núti nás brániť sa v podobe rôznych vysvetlení, ospravedlnení, často i ďalšieho klamstva.

Efektívnejšie je sa opýtať, ak chceme vedieť príčinu, otázkou: „Ako sa to stalo?“, „Ako si to vysvetľuješ, čo sa stalo?“, teda zacieliť sa na „dobrý dôvod“, ktoré dieťa pre dané konanie malo. Potom už hľadáme spoločne s dieťaťom alternatívne správanie v situácii, ktorá ho v minulosti nútila klamať – „Čo by si nabudúce mohol urobiť inak?“.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Deti v predškolskom veku klamú z priveľkej fantázie a neskôr, so vstupom do školy, aj z priveľkej snahy niečo vlastniť alebo niečomu sa vyhnúť. Neznamená to, že sú morálne zlé, sú jednoducho ešte nezrelé. „Dôverovať“ v zmysle položenej otázky sa im teda nedá. Avšak skôr ako ich odsúdime by bolo vhodné porozprávať sa s nimi o tom, čo sa stalo, o čo v danej situácii išlo. 

Je veľmi fajn použiť humor a prejaviť veľkorysosť – prosto dať im najavo, že sa prejavili pod svoju úroveň. Keď deti veria, že sa ich usilujeme pochopiť a akceptujeme ich aj s chybami, skôr sa nám zveria. Vrúcny a láskyplný vzťah medzi rodičom a dieťaťom je ochranným faktorom pred všetkými formami nežiaduceho správania vrátane klamstiev.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo