Ako Nemecko oslavuje Karla Marxa

Ako Nemecko oslavuje Karla Marxa

Ilustračná foto: Umelecká inštalácia na tému Karl Marx v Trieri. Foto – es-de-we/flickr.com

Na jeho počesť bude rečniť predseda Európskej komisie a ako dar od čínskych súdruhov mu odhalia takmer 5-metrovú sochu. Vitajte v roku 2018, 200 rokov po jeho narodení.

Keď východonemecké mesto Karl-Marx-Stadt v roku 1990 premenovali späť na Chemnitz, bolo jeho meno synonymom skrachovaného systému. Jeho veľké diela ako Kapitál či Manifest komunistickej strany sa považovali za zbierku intelektuálnych omylov veľkého génia 19. storočia, ktorého myšlienky – reálne aj sfalšované – pomohli nastoliť komunistickú diktatúru s desiatkami miliónov obetí.

Od zamoreného Marxovho dedičstva sa odvracala aj európska ľavica, Tony Blair naordinoval Labour party „tretiu cestu“ ako definitívne zmierenie s kapitalizmom, Gerhard Schröder sa pokúsil s SPD o niečo podobné.

V postkomunistických krajinách vrátane Slovenska zmizol Marx načas celkom zo scény. Pred necelými desiatimi rokmi, v roku, keď sa prvýkrát naplno prejavila finančná kríza, vydal mladý neomarxistický filozof Ľuboš Blaha a neskorší poslanec Smeru knihu Späť k Marxovi?, čo pôsobilo skôr ako úsmevná epizódka z periférie slovenskej filozofie. Sám Blaha posmievačom odkazoval, že sú ideologicky zadubení, pretože v západnej Európe sa pozerá na Marxa celkom inak, ako na vážneho mysliteľa, s ktorým sa treba nanovo vyrovnať.

Minimálne v tomto bode mal Ľuboš Blaha pravdu.

Vracia sa Kapitál

Po prepuknutí krízy to bolo zrazu zjavné. S masívnymi balíčkami a eurovalmi, ktoré zachraňovali pred bankrotom Grécko, Španielsko či Portugalsko, prišla renesancia Karola Marxa. Jeho monumentálne dielo Kapitál mizlo z knižných pultov, predaj vzrástol v Nemecku na istý čas o 300 percent. Najmä v európskej ľavicovej tlači vychádzali články o tom, že Marx stále žije, respektíve, že sa z neho stáva mainstream (The Guardian). Už to nebol pomýlený filozof spoluzodpovedný za 20. storočie, ale protikapitalistický prorok 21. storočia.

Yanis Varoufakis, hrdina dnešnej radikálnej ľavice a bývalý minister financií, dnes hlása, že Komunistický manifest je aktuálnejší než v 19. storočí, keďže Marx a Engels presne predpovedali globalizovaný a absolútny kapitalizmus súčasnosti.

Ešte pred ním sa na vlne novej ľavicovej eufórie ocitol už dnes slávny francúzsky ekonóm Thomas Piketty, ktorý vo svojej pozoruhodnej práci s názvom Kapitál ilustroval na mnohých dátach, ako súčasný kapitalizmus prehlbuje nerovnosť a prečo mu treba čeliť väčšou redistribúciou. Piketty však súčasne ubezpečoval, že Marx mu nebol inšpiráciou, pretože jeho Kapitál ani poriadne nečítal, zdá sa mu totiž čitateľsky nestráviteľný. Zrejme mu však neprekážalo, keď ho týždenník The Economist označil za „moderného Marxa“.

V Nemecku zas tesne pred krízou vydal knihu „Das Kapital“ biskup a dnešný kardinál Reinhard Marx. Spojenie autora a názvu mal byť tak trochu vtip, ale bolo to viac ako vtip. Kardinál Marx minulý rok pri príležitosti 150 rokov od vydania pôvodného Kapitálu na Karlovi Marxovi ocenil, že sa zastával skutočných sociálnych slobôd, pritom nepropagoval žiaden anarchistický prevrat, „ale vyjadroval legitímny nárok na to, čomu dnes rozumieme ako rozsiahlej sociálnej účasti pre všetkých“. Komunista Marx podľa kardinála Marxa síce podcenil dynamiku vývoja kapitalizmu, ale súčasne jeho analýzy urýchlili prechod k „sociálne trhovému hospodárstvu“.

Týmto sa dostávame ku kľúčovému problému, ktorý sprevádza tohtoročné 200. výročie narodenia Karla Marxa v jeho rodnom meste Trevír. Organizátori rôznych podujatí, ktoré vyvrcholia 5. mája, hovoria, že ich ambíciou je „oslobodiť Marxa od interpretácií 20. storočia“, pozrieť sa na neho opäť očami jeho doby a zbaviť ho tak nepravdivých nánosov. Na tejto ambícii by samo osebe nemuselo byť nič zlé. V komunistických režimoch sa presadzoval vulgárny marxizmus, ktorý si Marxovo často vágne aj protirečivé dielo prispôsoboval na svoj obraz. Po roku 1989 zas bola vo vzťahu k Marxovi prítomná opačná tendencia, nazvime ju vulgárnym antimarxizmom, keď sa z filozofa 19. storočia, ktorý zomrel 34 rokov pred boľševickou revolúciou, robil priamy zodpovedný za Leninove a Stalinove zločiny.

Takže prečo sa pri príležitosti 200. výročia od jeho narodenia nepokúsiť o pohľad s novým odstupom a novými očami? Lenže problém je práve v tom, že do nového pohľadu sa až príliš neznesiteľne vkrádajú staré známe omyly.

Karl je cool

Z Marxa sa stala už od začiatku tohto roka v niektorých nemeckých mestách popkultúrna ikona. Tak ako si mladí Slováci v roku 2015 pri 200. výročí narodenia Ľudovíta Štúra vytvorili z nášho národného buditeľa akéhosi prvého slovenského hipstera (a často to bolo milé a svieže), Nemci sa zabávajú tento rok s Marxom. V Chemnitzi čapujú nové pivo „Marx Städter“, na dračku idú tiež eurobankovky v hodnote nula eur s podobizňou bradatého komunistu, predáva sa tiež prsteň Karla Marxa, na ktorom je citát: „Ak účel svätí prostriedky, potom je účel nesvätý.“ A v Trevíri zriadili špeciálny semafor, kde na priechode pre chodcov svieti jeho ľudomilná postavička.

Na snímke špeciálny semafor na priechode pre chodcov, na ktorom svieti postavička Karla Marxa 19. marca 2018 v nemeckom meste Trevír. Foto TASR/AP

Celé to má ešte vážnejší rozmer v podobe novej politickej symboliky. Čínsky komunistický režim pred časom ponúkol mestu Trevír 5,5 metra vysokú bronzovú sochu Marxa. Ponuka vyvolala istý rozruch, no lokálni mestskí politici odhlasovali prijatie tohto darčeka z Číny. Nikoho neprekvapilo, že to podporila ľavica, ale nápad postaviť v centre 110-tisícového mesta obrovitého Marxa priamo z Číny sa pozdával aj miestnej CDU. 

Viac než dve tony vážiaca socha tak už stojí na mieste, slávnostne ju odhalia 5. mája, presne na Marxove narodeniny. Napokon, Číne sa v tejto kultúrno-ideologickej expanzii v Nemecku vcelku darí, pred štyrmi rokmi darovala mestu Wuppertal štvormetrovú sochu Friedricha Engelsa. Číňania sú pre Trevír špeciálne dôležití aj z čisto kapitalistických dôvodov. Ročne ich tam do múzea Karla Marxa prídu tisícky, tvoria až štvrtinu všetkých návštevníkov mesta. Podľa zápisov v návštevných knihách sú čínski turisti fanúšikmi nemeckého filozofa, ktorý je pre tamojší komunistický režim naďalej oficiálnou ikonou. Problém nastane, keď sa v Trevíri objaví novinár a pýta sa Číňanov, čo si myslia o Marxovi a jeho múzeu, vtedy sa návštevníkom z ďalekej Ázie už nechce hovoriť. V každom prípade, s čoskoro odhalenou sochou pribudne čínskym turistom ďalší dôvod zastaviť sa v Trevíri.

Náš strýčko Karl

K dovozu veľkej čínskej sochy Marxa mali v Trevíri výhrady len menšie strany, liberáli z FDP („Sme proti tomu, aby Trevír prijal od komunistického režimu ako dar sochu, ktorá má, samozrejme, slúžiť glorifikácii Karla Marxa“), ešte ostrejšie sa ohradili organizácie obetí komunizmu a Alternatíva pre Nemecko (AfD). Táto strana, ktorá má vo svojich radoch problémy s radikálmi z hnedého brehu, už dlhšie varuje pred novobudovaným kultom Marxa a pripravuje v máji protestné podujatia, na jednom z nich sa má zúčastniť aj bývalý český prezident Václav Klaus.

Keď však AfD hovorí o škandalóznom priebehu Marxovho 200. výročia, nie je to z jej strany prehnaná hystéria, ale hanba nemeckého mainstreamu.

Trevírske mestské noviny už od začiatku roka ospevujú Karla Marxa vo výsostne pozitívnom duchu, ako autora Komunistického manifestu, ktorý chcel chrániť chudobných pred nespravodlivým prerozdeľovaním bohatstva, kladú si otázky typu, čo spravil také mimoriadne, keď ho dodnes poznajú ľudia, dokonca aj v ďalekej Číne, a odpovedajú výpočtom jeho zásluh a vznešených myšlienok. V mestských múzeách sú v tomto duchu pripravené akcie pre deti, napríklad workshop s názvom „Marx a myši“ (deti sú tu oboznámené s tým, že Marx hľadal nápady, ako spraviť svet spravodlivejším). Kritici poukazujú na to, že prednášať o Marxovi ako ekonómovi má jeho obdivovateľka, ekonomická novinárka Ulrike Herrmann z ľavicového denníka Tageszeitung, za všetko hovorí už len názov prednášky „Karl Marx – geniálny ekonóm“.

Pravdou je, že na neskorších podujatiach Univerzity v Trevíri vystúpia aj vedci, ktorí majú omnoho diferencovanejší pohľad na Marxa než spomínaná novinárka, ktorá vo svojich textoch odporúča ekonómom, aby zahodili všetky svoje teórie do koša a za základ všetkého si vzali Marxa. Lenže tón ohlásených mestských akcií sa nesie v duchu, akoby mali Nemci nanovo spoznať dobrého strýčka Karla. 

Keď som sa Rainera Autsa, ktorý je v Trevíri zodpovedný za výstavy o Marxovi, e-mailom opýtal, či cieľom jubilea nie je predstaviť Marxa najmä ako originálneho kritika kapitalizmu a ignorovať negatívne stránky aj dôsledky jeho diela, Auts odmietol, že by sám Marx privolával diktatúru alebo nevyhnutnosť násilia pri nastolení nového beztriedneho sveta. Podľa historika Autsa Marx pri hesle „diktatúra proletariátu“ určite nemal na mysli neskoršie socialistické systémy v strednej a východnej Európe či v Rusku, ale ako historik, ktorý sa zaoberal dejinami antiky, skôr pod diktatúrou myslel časovo obmedzenú vládu prechodného krízového obdobia, ako sa to dialo povedzme v starom Ríme.

Našťastie, zvýšený záujem o Marxa priniesol v posledných rokoch aj nové, seriózne práce historikov, ktoré pátrajú po skutočnom Marxovi. Za pozornosť stojí najmä kniha Rolfa Hosfelda Karl Marx. Philosoph und Revolutionär (vyšla aj v českom preklade pod titulom Karl Marx. Životopis intelektuála). Hosfeld ukazuje, ako si Marx na sklonku života osvojil myšlienku, že Rusko môže zo svojho systému roľníckej občiny preskočiť vývojovú fázu kapitalizmu a začať komunistickú revolúciu. Naopak, Georgij Plechanov, ktorý jeden z prvých ruských marxistov, v tomto bode s Marxom ostro polemizoval, keď tvrdil, že aj v Rusku vedie cesta k pravému socializmu cez kapitalizmus. Marx to videl inak, podporoval takzvaných narodnikov z organizácie Narodnaja volja, ktorí spáchali atentát na cára Alexandra II. Podľa Hosfelda to bol preto samotný Marx, ktorý svojimi myšlienkami otvoril cestu boľševickej syntéze narodnictva a marxizmu.

Aj preto sú celkom falošné dnešné pokusy, ako vyrobiť z Marxa geniálneho ekonóma, ktorý nám vysvetľuje krízu kapitalizmu 21. storočia, a pritom sa máme akosi ležérne preniesť cez dôsledky jeho ideí v 20. storočí.

4. mája zavíta do Trevíru aj Jean-Claude Juncker, luxemburský kresťanský demokrat a predseda Európskej komisie, ktorého slávnostný prejav má odštartovať tri výstavy o Marxovi. Treba ho dobre počúvať, aby sme zistili, či epidémia Marxa v Trevíri nie je už tak trochu európskou pandémiou.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo