Za Pavlom Minárikom

Za Pavlom Minárikom

Pavol Minárik bol rovný a charakterný muž. Človek s hlbokým pokojom vo svojom vnútri.

V politike je dôležitých niekoľko vecí, ktoré nie každý vníma. Politik napríklad nemá rozmýšľať ako glosátor či komentátor politiky, musí myslieť ako aktér, čo treba spraviť, kam smerovať ďalší krok, čo predpokladá porozumenie konaniu iných, mať schopnosť pomenovať problém a reagovať, ale aj myslieť nad rámec aktuálneho diania, určovať ho.

Alebo lojalita. Mnohí vnímajú prvý rozmer lojality, vernosť programu alebo strane (medzi nimi môže nastať rozpor), s ktorým/-ou bol dotyčný politik zvolený do parlamentu. Existuje aj ďalší rozmer lojality, v politike sú nesmierne dôležití ľudia, ktorí sú lojálni nielen k programu, ale aj k ľuďom, kolegom v strane či klube, ktorí sa vás dokážu nielen verejne zastať, ale v prípade potreby vám rovnako priamo povedať, že sa mýlite, že si vyberáte skratku, ktorá sa vypomstí, že prostriedky sú dôležité rovnako ako cieľ, že tento návrh, túto tému tlačovky treba hodiť do koša.

Pavol Minárik bol jedným z najdôležitejších politikov, akých som mal možnosť poznať. Práve pre tieto vlastnosti preto väčšinu jeho práce verejnosť nepoznala. A robil ju tak, že bez neho by mnohé vyzeralo inak. Palo nebol iba výborným predsedom klubu, kompetentný v mnohých témach, systematický a sústredený, s odhadom na ľudí a ich motívy, neskorumpovaný a – ani sekundu neváham, keď  to píšem – neskorumpovateľný. Obstál vo funkciách, ktoré sú azda najskorumpovanejším prostredím našej politiky.

Palo vždy neodmysliteľne patril k Vladimírovi Palkovi, potom aj Františkovi Mikloškovi a Rudolfovi Bauerovi. Málokto ale vie, ako často a ako vehementne oponoval Palkovi aj Mikloškovi vo vnútri, pri diskusiách, koľko tém zastavil, koľko presmeroval, ako často vyvažoval, ale aj podporil či inicioval najodvážnejšie rozhodnutia. Občas plnil rolu hromozvodu, aj na konci svojej politickej kariéry, napokon práve preto skončil a bol vytlačený z KDH. Ten spor mal význam a vážnosť, tak ako on.

Pracoval som pre neho niekoľko rokov ako asistent a vždy som obdivoval jeho široký rozhľad, praktickosť, ale aj umelecký cit a estetický vkus, zmysel pre kultúru aj ekonomiku. Nebola to len kompetentnosť, ale aj úcta k iným, rešpekt. Nechcel robiť rozhodnutia za iných, často veľmi silne odmietal aj malú manipuláciu, aby sa pomohlo správnej veci, naopak, zdôrazňoval, že druhá strana musí konať rovnako slobodne, ako toho bol schopný on alebo jeho kolegovia. Z Pavla Minárika vyžarovala všestranná zrelosť, pevnosť a principiálnosť. Preto bol nezastupiteľný.

Istý oligarcha mal o ňom svojho času povedať, že sa s ním nedá pohnúť, to bol presne on, vedeli to jeho blízki aj jeho oponenti. To, kde bol zásadový, to nebola názorová rigidnosť, skôr pevný morálny postoj a sebavedomie, pretože ručil za každý schodík, ktorým sa k nemu prepracoval. Bol to jeden z ľudí, ktorí vedeli robiť dohody a zároveň si stáť za svojím, dosiahnuť svoje ciele a záujmy. Politické umenie, ktoré dnes v opozícii takmer neexistuje.

O politikovi v istom zmysle najlepšie vypovedá, ako končí, akým mečom zahynie, ale aj to, ako sa s tým vysporiada. Palo bol v tomto ohľade slobodný ako nikto iný, koho poznám. KDH prestalo byť jeho stranou, keď sa zmenilo, na rozdiel od iných ho to prestalo trápiť, ani frustrácie iných ho nevyrušovali. Nie preto, že by netúžil po tom, aby ho mal kto v politike zastupovať, ale preto, že život bral realisticky, nežil v utópii ani nechcel, mal rád reálny svet, veril v jeho prirodzené zákony.

Palo bol prísny a láskavý súčasne, oddaný a slobodný, muž pevnej viery so vzťahom k vede a rozumu, zberateľ umenia, milovník opery a vážnej hudby, ktorý mal rád matematiku a vždy myslel logicky. Jeho odchod je strata pre všetkých, čo ho poznali. Najväčšia strata je to pre jeho rodinu, manželku Máriu, jeho dcéru a dvoch synov aj tri vnúčatá, ktoré ho poznali len tak krátko. V nich všetkých sa vždy videl, tešil, pre nich žil. S najstarším vnukom prichádzala etapa života, ktorú si práve začínal užívať, bolo v ňom množstvo radosti, bola v tom hrdosť na syna, teraz už otca, ktorý kráčal v jeho stopách, rovnako ako ďalšie dve deti. Až prišiel ten hrozný štvrtok.

Napriek všetkému smútku, ktorý patrí k tejto chvíli, Palo by určite nechcel veľké oplakávanie, taká silná bola jeho viera. Ale 60 rokov je krátky, strašne krátky čas.

Ak možno na koniec povedať niečo optimistické, myslím, že je to toto: Tí, čo sme ho poznali, sme ním boli tak dlho a tak vytrvalo formovaní, jeho priateľstvom tak poznačení, že tušíme, čo by nám povedal, koho by sa zastal, čo by považoval za správne, tak veľmi veľa nás naučil. Istým spôsobom (a veľmi zástupne) tu bude s nami, aspoň dúfam.  

Pavol Minárik bol vzorom správneho otca a rovného charakterného muža. Človeka s hlbokým pokojom vo svojom vnútri. Príkladne kultúrny a nábožný. Občas som mu s humorom hovoril, že by bol dokonalým ministrom vnútra v absolutistickej monarchii, kde sa netreba usilovať o voličov. V skutočnosti je to inak, práve bez ľudí ako si bol ty, Palo, nemôže dlhodobo fungovať žiadna demokracia ani štát. Na niekoho sa, čas od času, musíme vedieť spoľahnúť. Tak ako na teba.

Nech tvoja duša odpočíva v pokoji!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo