Kultúra 08. január 2018

Viera Mariána Labudu

František Mikloško
František Mikloško
Labudovci mali vieru zažitú v rodine, Marián Labuda bol kvôli svojmu povolaniu v osobitom postavení.
Labudovci mali vieru zažitú v rodine, Marián Labuda bol kvôli svojmu povolaniu v osobitom postavení.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

František Mikloško

Viera Mariána Labudu
Foto: Ivan Majerský/TASR

V časoch komunizmu som chodieval do kostola k bratislavským jezuitom. Na nedeľných svätých omšiach vpredu na lavici bez kľakadiel sedával herec Marián Labuda. Ani bojazlivo, ani demonštratívne, pokojne vydával tento populárny herec svedectvo o svojej katolíckej viere.

Jeho bratranec Jozef Labuda bol katolícky kňaz, ktorého spolu s Milkou Kesegovou prichytila v roku 1980 Štátna bezpečnosť, ako robí na jednej chate duchovnú obnovu pre mládež. Labuda, kňaz Trnavskej diecézy, bol odsúdený na 6 mesiacov väzenia, Kesegová ako organizátorka podujatia na 4 mesiace väzenia. Kniha rozhovorov Jána Štrassera s Mariánom Labudom nám odkrýva aj toto katolícke pozadie jeho života.

Jeho viera mala, samozrejme, korene v rodine a v náboženskom živote na dedine v Hontianskych Nemciach. Jeho matka chcela, aby išiel za kňaza, dala mu aj meno podľa banskobystrického biskupa Mariána Blahu. Chodil rád do kostola, fascinovalo ho, ako kňaz zhora z kazateľnice „hromžil“ na veriacich. Doma sa pred jedlom modlili, rovnako rád miništroval, chodil na spoveď a ako hovorí, po každej spovedi mal až fyzický pocit, že je čistý a ľahučký, už len vzlietnuť. Bol „svedkom“ veľkej politickej premeny v Československu.

Ako spomína v knihe rozhovorov, do školy začal chodiť začiatkom päťdesiatych rokov: „Prvý polrok sme sa na začiatku a na konci vyučovania modlili a druhý polrok sme už spievali Pieseň práce.“

Labudovci mali zažitú vieru v rodine. Jeho o desať rokov staršia sestra odišla z právnickej fakulty, lebo na ňu tlačili, aby sa vzdala viery. Neskôr vyštudovala ekonómiu. O desať rokov mladší brat je archeológ, otec štyroch detí, verný kádehák, žije svoj usporiadaný, úspešný život v Banskej Štiavnici. Táto výchova v Mariánovi Labudovi už zostala. Celý život chodil do kostola, pred premiérou si tiež rád zašiel do kostola, k spomínaným jezuitom. Keď mal dostať titul zaslúžilého umelca, niekto mu povedal, že pred tým odovzdávaním by nemal ísť do kostola. Povedal si vtedy: „No určite!“ 

Každý herec je vo svojom povolaní zraniteľný. Potrebuje divadlo, a ak sa má rozvíjať, potrebuje byť obsadzovaný. Vieme, ako mala v čase komunizmu v rukách všetko všemocná komunistická strana. Labuda hrával v Divadle na korze, ktoré po okupácii komunisti zrušili.

Takmer všetci herci z tohto divadla sa dostali potom na Novú scénu. Ale keď tam vedenie divadla začalo svojou aroganciou prekračovať hranice únosnosti, Marián Labuda v prítomnosti zástupcov ministerstva kultúry ako prvý vystúpil na divadelnom aktíve proti praktikám vedenia. Keď umelci hromadne podpisovali Antichartu, Marián Labuda ju nepodpísal a nahovoril na odmietnutie aj svojho priateľa Stana Dančiaka. V tejto súvislosti povedal: „Robil som kompromisy s režimom, musel som žiť a starať sa o rodinu. Ale nemohol som prekročiť hranicu, kde by som si už sám seba nevážil“.

V prvých novembrových dňoch okrem iného išiel na míting na Bohosloveckú fakultu v Bratislave a burcoval bohoslovcov, aby išli domov a mobilizovali svojich rodákov. V novembrových dňoch vystupoval na mítingoch v pražských divadlách. Pamätné zostanú jeho vystúpenia v novembri 1989 na mítingoch v Bratislave. Prirovnal vtedy Československo k Šípkovej Ruženke, ktorú sme my všetci odkliali svojím bozkom, alebo keď hovoril, že komunisti ukradli im, hercom, tváre, čo bolo myslené vlastne na nás všetkých. Marián Labuda stál od prvých chvíľ v prvej línii novembrových udalostí.

Marián Labuda bol veľký herec, stvárnil nespočetné množstvo postáv a netreba zdôrazňovať, že už navždy zostane legendou. Bol veľký znalec slovenskej duše a skvelý rozprávač. Žil v prvej línii kultúrnych i spoločenských udalostí v Československu. Mal jasný pohľad na politické dianie v Československu a potom na Slovensku.

Neprepadol nikdy populizmu. Bol veriaci katolík, ale nebránilo mu to presne pomenovať pýchu alebo slabosť, ktorej táto cirkev vo svojich ľuďoch prepadala. Nepísal som o jeho kresťanstve preto, aby som ho povyšoval. Chcel som len ukázať, že jeho kresťanská výchova vytvárala neoddeliteľné pozadie celého jeho života. Na otázku Jána Štrassera, čo ho na viere v Boha drží, odpovedal: „To, čo ma niekedy prinúti kľaknúť si a pohrúžiť sa do myšlienok. V kostole. Alebo na prechádzke lesom pri nejakom kríži. Som tam sám, okolo mňa sú len stromy. Postojím pred tým krížom, pomodlím sa Otčenáš...“

Milý Marián, dnes sa v modlitbe Otčenáš k Tebe pripájame. Ako poďakovanie za Tvoj život, za Tvoje priateľstvo a s prosbou za Tvoju večnú spásu!

 

Posledná rozlúčka s pánom Mariánom Labudom bude v piatok 12. januára 2018 o 11.00 hod. v Sále činohry v novej budove SND na Pribinovej ulici 17 v Bratislave.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk