Keď váš najlepší exminister kultúry s nádychom kozmopolitného snobizmu ironizoval kultúrno-etický spor tohto týždňa („Zem zasľúbená pre umeleckú provokáciu ešte existuje. Je to Slovensko, čuduj sa svete.“), z textu Mareka Maďariča na mňa vyskočila veta: „Nevšimol som si, že by v konzervatívnej Viedni tie tučné nahé telá niekoho pohoršovali.“
Nuž, v tej Viedni som dvanásť rokov žil a je pravda, že nahota, obscenita, blasfémia ani pornografia v umeleckom kontexte tam už dávno nikoho nepohoršujú.
Odhliadnuc od toho, že ani viedenskí progresívci by v živote nepoužili slovné spojenie „konzervatívna Viedeň“, má Rakúsko a zvlášť aj katolícka cirkev v ňom bohatú históriu s obscénnym moderným umením.
Vedúci galerista a impresário moderných umelcov vo Viedni bol kňaz monsignor Otto Mauer, ktorého podľa všetkého nevyrušovalo, keď sa svätý Peter na maľbe Záchrana Petra z Galilejského jazera podobal na Lenina.
Hermann Nitsch, ktorému (podľa Maďaričovej politológie asi arcireakcionárska) Ľudová strana Dolného Rakúska darovala múzeum, viedol neďaleko od Viedne svoj Orgien-Mysterien-Theater, v ktorom nahá mládež pokrytá prasacou krvou neraz vykonávala verejný orálny sex.
No a v Innsbrucku máme jedného biskupa, ktorý sa cíti umelcom a dal v pôstnom období už aj oltár pokryť fotografiou mladého nahého muža.
Konkrétne v tej konzervatívnej Viedni som už v deväťdesiatych rokoch videl divadelné predstavenie, v ktorom si herečky s odhalenou vagínou sadli na kopiráky, aby následne rozdávali divákom čerstvé výtlačky svojej ženskej anatómie.
Neviem o tom, že by ten obraz v konzervatívnej Viedni niekoho pohoršoval.Zdieľať
Niekedy v tom istom desaťročí som bol vo veľmi úzkom divadelnom boxe v konzervatívnom Hamburgu svedkom toho, ako herec strčil svoj úd do úst herečky, kým v konzervatívnom Berlíne som mohol naživo sledovať, ako atletický tanečník prehryzne živému holubovi krk.
Nespomínam tu všetky verejne kopulácie, masturbácie a sadomasochistické happeningy, nechcem vás nudiť.
Aby sme sa vrátili do Viedne a k výtvarnému umeniu: vo viedenskej Kunsthalle, ktorá je pod gesciou tradične konzervatívnej viedenskej radnice, som zbadal obraz, ktorý s fotografickým realizmom ukázal ukrižovaného Krista – s gigantickým vztýčeným falusom.
Váš exminister kultúry má pravdu: áno, neviem o tom, že by ten obraz v konzervatívnej Viedni niekoho pohoršoval. Ak áno, tak si to dotyčný nechal pre seba. Cirkev sa nijako nevyjadrila.
Na Slovensku ste iní, vaše umelecké štandardy sú v porovnaní s našimi mimoriadne cudné. Ešte aj v Moldavsku som zahliadol viac nahoty v umení ako u vás.
A tak sa mohlo stať, že značná časť konzervatívcov na Slovensku spadla do pasce, ktorá bola v podobe obrazu Andreja Dúbravského pre vás pripravená.
Autori a čitatelia Postoja sa našťastie vyjadrovali väčšinou múdro, o mnohých iných slovenských konzervatívcoch sa to nedá povedať.
Niektorí ste reagovali s insitnosťou domorodcov.
Po prvé, aj inač dobrí, skvelí a ostroumní ľudia označili obraz, ktorý má bezpochyby obscénny a provokačný charakter, za pornografický: „Stoporené údy vystavovať na verejnom mieste??!!“ „Glorifikujete pedofilné homoporno! Nič viac!“
To je nezmysel, úplne rozmazaný a nerozpoznateľný úd ani zďaleka nespĺňa definíciu pornografie.
Po druhé, mnohí vážne spochybňovali, či tvorba medzinárodne uznávaného slovenského umelca Dúbravského vôbec je umením: „To nie je umenie, ale hnus, zvrhlosť, totálny umelecký šmejd!“ „Výtvarník? Obyčajný deviantný imbecil je to. Do soľných baní s ním!“
Na to je tá „mazanica“ príliš iritujúca, nepríjemná, pravdivá, škaredá.Zdieľať
Chcelo by to viac znášanlivosti. Keď si ministerka kultúry nárokuje určiť, že jedna konkrétna maľba je „niečo, čo nie je prípustné“, mali by sa spustiť poplašné zvony.
Po tretie, niektorí naši dobrí ľudia sa nehanbili predvádzať chápanie umenia ako z obdobia biedermeieru na začiatku 19. storočia: „Skutočné umenie má človeka povznášať, nie mu robiť nevoľno.“ „Umenie má človeka povznášať, prinášať krásu a radosť.“
Ak to myslia vážne, tak musíme upratať takmer všetko moderné umenie a ešte aj podstatnú časť klasického dedičstva našej civilizácie.
Najväčšia škoda je, že niektorí v návale svojej znechutenosti nevideli, že tento obraz predstavuje všetko iné než homopropagandu, ktorá najmä v médiách reálne valcuje a proti ktorej vedieme spravodlivý boj.
Na to je tá „mazanica“ príliš iritujúca, nepríjemná, pravdivá, škaredá.
Náznakovo to pochopil podpredseda vášho parlamentu Ľuboš Blaha, ktorý na obraze videl, „ako si nejaký zbohatlícky tučko objedná mladého zajačika, aby sa s ním pohral“.
Niekto iný tam videl „nechutného obtlstlého milionára, ktorého ,obsluhuje‘ mladý chlapec. Určite zadarmo a z Lásky… Je to legitimizácia prostitúcie či priamo návod?“
Jedna čitateľka písala: „Autorovu tvorbu som si pozrela a videla v nej veľa poníženia a utrpenia. Až mi skoro slza z oka vyšla, lebo som videla bezbranného nevinného chlapca, pretvoreného ,Herodesovým‘ svetom v zajaca.“
Iný recipient zase takto: „Vyžratý bu*erantský brav sa svojím prekypujúcim sadlom lepí na vyziableho chcípačka. Mne to pripadá ako dielo nejakého anti-LGBTI hnutia, aby vyprovokovali proti LGBTI ešte aj tých, ktorí sa doteraz držali.“
Aj to je legitímna interpretácia.
Mňa nesmierne fascinujú dvaja hlavní protagonisti kultúrno-etickej debaty tohto týždňa.
Na jednej strane máme amatérsku maliarku, ktorú národ v minulosti poznal ako televíznu hlásateľku s nevýraznou tuctovou peknosťou, z ktorej sa však v priebehu rokov svojho pobytu na dezinfoscéne vykľula malebná kráska, na ktorú sa človek chce dívať ako na sochu od Michelangela (čo by mohlo čiastočne vysvetliť úspech jej biednej obývačkovej netelevízie TV Slovan).
A teraz tá 52-ročná obdivuhodná kráska maľuje seba v podobe tuctovej markizáčky, ktorou bola v minulosti. Šimkovičovej asi nemožno uprieť technický talent, proporcie nejako sedia, absencia akejkoľvek hĺbky a tajomstva však vedú k tomu, že divák po krátkom čase odvráti pohľad.
Ukazuje to, že dielo presahuje svojho autora.Zdieľať
Na druhej strane máme mladšieho, rovnako atraktívne vyzerajúceho profesionálneho maliara. Dúbravský vo svojej tvorbe skúmal priepasti a démonov svojej homosexuality, najmä v iritujúcom cykle autoportrétov so zajačími ušami a s príležitostnými erekciami.
Zväčša to nie je pekný pohľad, málokoho to povznáša, a predsa sa človek na to musí dlho pozerať. Dúbravského tvorba dýcha hĺbkou, temnotou a nepokojom.
Obaja kontrahenti sú politicky jasne ukotvení.
Martina Šimkovičová je integrálnou súčasťou extrémnej pravice, ktorá sa na TV Slovan explicitne solidarizovala s kotlebovcami („držte sa svorne“).
Slovenská kultúra v jej chápaní „nie je zmiešavanie iných kultúr“. To je nová národná doktrína, ktorú Šimkovičová presadzuje z rakúskeho zahraničia, kde má už takmer desať rokov svoje bydlisko.
Andrej Dúbravský nerobí politiku, ale prijal vo volebnej kampani predsedu najradikálnejšej progresívnej strany vo svojej záhrade a točil tam s Michalom Šimečkom spot.
Vysvetlenia inkriminovanej maľby, ktoré maliar v pondelok ponúkol čitateľom Denníka N („queer telo s nadváhou porušuje normu dvojnásobne“), pôsobia paradoxne stereotypnejšie ako to, čo v tej istej maľbe vidia diváci.
Ukazuje to, že dielo presahuje svojho autora.
A tak to má byť.
Nás Rakúšanov už nič nepohorší. Nebuďte ako my!Zdieľať
O tom je skutočné umenie.
A je tu ešte ďalší prekvapivý paradox: spôsob, akým sa „progresívny maliar“ Dúbravský ponorí do svojej záhrady v juhoslovenskej dedine, dýcha viac zakorenenosťou a večnosťou ako kittseesky pop-art „konzervatívnej maliarky“ Šimkovičovej – ktorý vždy tak trošku vyzerá, ako keby ho vyrobila globálna umelá inteligencia.
To je čaro tohto sporu.
A že sa vôbec dokážete celý týždeň o jednom obraze hádať.
Nás Rakúšanov už nič nepohorší. Nebuďte ako my!
Mimochodom, aby som nezabudol: aj keď sa niektorí slovenskí konzervatívci v týchto dňoch vyjadrovali tak trošku insitne, mali v jednej kľúčovej veci pravdu.
Ten obraz síce nie je pornom – ale deti ho aj tak nemusia vidieť.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.