Za Mariánom Labudom

Zomrel Marián Labuda. Patril k veľkej generácii hercov a herečiek, ktorá vládla na slovenských javiskách v záverečných desaťročiach komunizmu a v prvom demokracie. Dokázal stvárniť divadelné postavy, ale najmä slovenských ľudí, brilantne. Veď ich tak dokonale poznal. Zo svojho vidieckeho rodiska v Hontianskych Nemcoch poznal ľudí, ktorí nepoznali pretvárku. Keď sa hnevali, hnevali sa naozaj a viditeľne, keď sa radovali, ich radosť ožarovala a inšpirovala okolie. Marián Labuda ich radosť aj hnev, dobrosrdečnosť aj humor prenášal na divadelné javisko tak, že nikto nemohol pochybovať o emóciách znázornených postáv. Každý sval Labudovej silnej postavy hral nielen autorský text, ale aj sociálne prostredie, z ktorého postava vyrástla. A hercov dramatický hlas prinášal divákovi posolstvo, že o osudoch ľudí rozhoduje spravodlivý Duch a nie sociálni inžinieri.

Marián Labuda nebol len výborný herec, bol aj angažovaný občan. V 90-tych rokoch sa na Slovensku odohrával zápas o povahu slovenskej slobody. Marián Labuda nechcel byť nezúčastneným divákom, vedel, na ktorú stranu sa má postaviť. Hlavnú ťarchu opozičného zápasu vtedy nieslo KDH. Pozvali sme ho ako hosťa na snem KDH do Nitry. Mal vystúpiť, pristúpil k mikrofónu a pokľakol a pobozkal zem. Potom povedal, že vie, čo robí a pred kým to robí. Takým spôsobom vzdával poctu obhajcom slovenskej slobody.

Marián Labuda vystupuje do neba nielen divadelného. Ale jeho postava šoféra z filmu Vesničko má středisková, Malcolma z Macbetha, Seňku Gromova zo Šukšinových rozprávok, Jozefa Tisu z inscenácie Tiso, zlatého chlapca zo Simonových Zlatých chlapcov, Čebutykina z Čechovových Troch sestier patria do divadelného neba.

Mariána Labudu budeme spomínať ako herca a budeme ho spomínať v našich modlitbách. Nech mu svetlo večné svieti!