Nová kniha o prezidentovi Tisovi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nová kniha o prezidentovi Tisovi

Prezident Jozef Tiso a sochár Vojtech Ihriský. Foto: archív

Po Američanovi napísal knihu o Jozefovi Tisovi bývalý poľský veľvyslanec na Slovensku.

Ešte minulý rok vyšiel český preklad knihy poľského historika Andrzeja Krawczyka Slovensko prezidenta-kňaza (Slowacja ksiedza prezydenta: Jozef Tiso 1887-1947, česky: Kněz prezidentem, Slovensko Jozefa Tisa, Academia Praha 2019). Poľský autor je vrcholne kvalifikovaný na napísanie knihy. Vyštudoval históriu na Varšavskej univerzite, pôsobil na univerzite ako profesor, po páde komunizmu prešiel do poľskej diplomacie, pôsobil ako poľský veľvyslanec najskôr v Prahe, potom (2009 – 2012) v Bratislave. Počas jeho pôsobenia dostali Vladimír Jukl a Silvester Krčméry poľské štátne vyznamenania. Andrzej Krawczyk sa ako historik osobitne zaujíma o české a slovenské dejiny. Ako diplomat dokonca prednášal históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako historik a znalec strednej Európy napísal životopis Jozefa Tisa, pretože ho postava Jozefa Tisa zaujala.

Jozef Tiso sa narodil v Bytči ako druhé dieťa spomedzi siedmich detí. Už od základnej školy sa prejavoval ako najnadanejší a premiant medzi spolužiakmi. Rodičia ho „dali do škôl“, pokračoval na gymnáziu v Žiline, potom na nižšom teologickom seminári v Nitre a tamojší biskup ho vyslal na jedno miesto vyhradené pre nitriansky seminár do Viedne na teologickú univerzitu Pázmáneum (nazvanú podľa kardinála slovenského pôvodu Petra Pázmánya) určenú pre špičkových študentov z Uhorska. Aj vo Viedni bol výborným študentom, v r. 1911 ukončil štúdium s najlepším možným výsledkom. V národnostných sporoch, ktoré už vtedy boli veľmi zjavné, sa neprejavoval, ale počas štúdia vo Viedni prišlo na neho z Nitry udanie, že podnecuje slovenské nacionalistické nálady. V tej dobe to bolo závažné obvinenie. Azda pre jeho skvelé študijné výsledky sa to skončilo iba pohovorom u prorektora školy. Po skončení štúdia až do vojny pôsobil ako kaplán, potom farár na slovenských farnostiach v okolí Žiliny, od roku 1913 v Bánovciach nad Bebravou, ktoré zostali jeho farou až do záverečného procesu. Na začiatku I. svetovej vojny ho povolali do armády ako poľného kňaza, ale nepobudol v armáde dlho, najskôr ho stiahli z frontu zo zdravotných dôvodov, potom si ho povolal biskup ako profesora na piaristické gymnázium a profesora do seminára.

Po skončení vojny a vzniku Československa Jozef Tiso vstúpil do politiky. Zúčastnil sa na „obnoviteľskom“ sneme Slovenskej ľudovej strany (neskôr Hlinkovej) v decembri 1918 v Žiline, odvtedy sa pohyboval po boku Andreja Hlinku a vo vysokej politike. V ľudovej strane patril vždy k umierneným politikom. Leto 1919 bolo pre Tisa dramatickým. Maďarská komunistická vláda Bélu Kuna začala ofenzívu na východné Slovensko. Chcela sa spojiť cez Halič (západnú Ukrajinu) s ruskou Červenou armádou a otvoriť boľševikom cestu na západ. Druhým podobným pokusom bol útok Červenej armády cez Poľsko v roku 1920, ktorý zastavili Poliaci pri Varšave. Maďarská ofenzíva vyústila do vytvorenia Slovenskej republiky rád v Prešove. Do Nitry sa síce maďarská Červená armáda nikdy nedostala, ale Tiso musel v lete 1919 preventívne z Nitry ujsť. Kunovu Maďarskú republiku porazili Rumuni, Béla Kun ušiel najskôr do Rakúska, potom do Sovietskeho Ruska. Rumuni obsadili Budapešť 6. augusta 1919. Bélu Kuna v stalinských čistkách v Sovietskom zväze v 30. rokoch popravili.



Tisa v roku 1925 zvolili do parlamentu. Ľudová strana mala ako hlavný politický program autonómiu pre Slovensko, vláda autonómiu nedávala a Tiso naďalej pôsobil ako akýsi sprostredkovateľ medzi Pražským hradom a ľudovou stranou. Najmä on sa pričinil, že ľudová strana v roku 1927 vstúpila do vlády. Jozef Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a pričinil sa o investície do slovenských kúpeľov. V roku 1929 zatkli ďalšieho popredného člena ľudovej strany Vojtecha Tuku a odsúdili ho na 15 rokov. Ľudová strana reagovala vystúpením z vlády a tak sa skončila ministerská kariéra Jozefa Tisu. Do centra diania sa dostal znovu v decembri 1935. Prezident Tomáš G. Masaryk pre vek a zo zdravotných dôvodov odstúpil a bolo treba zvoliť nového prezidenta republiky. T. G. Masaryk odporučil ako svojho nástupcu Edvarda Beneša, ale tomu chýbali hlasy v parlamente na zvolenie. Beneš bol symbolom odporu proti slovenskej autonómii, ale raison d´etat hovoril za Beneša. Jozef Tiso sa podujal na úlohu presvedčiť Andreja Hlinku, aby ľudová strana hlasovala za Beneša. Tak sa stalo a hlasmi HSĽS bol Beneš zvolený za prezidenta. Stalo sa historickým paradoxom, že práve Beneš v roku 1947 na otázku predsedu senátu, ktorý súdil Jozefa Tisu, ešte pred vynesením rozsudku odpovedal „Tiso musí viset“ a po vynesení rozsudku odmietol udeliť Tisovi milosť (čo aj len v zmene rozsudku smrti na rozsudok na odňatie slobody).

Po prijatí Mníchovskej dohody došlo aj k schváleniu autonómie Slovenska v novembri 1938. Predsedom autonómnej vlády sa stal Jozef Tiso.

Dráma rozpadu Československa pokračovala. Hitler potreboval odtrhnutie Slovenska, aby mohol vystupovať na medzinárodnej scéne, že Československo sa rozpadlo zvnútra a on neporušil záväzky z Mníchovskej dohody o garancii hraníc zvyškového štátu. Najskôr pozval do Berlína Karola Sidora, od 10. marca 1939 predsedu autonómnej vlády. Sidor pozvanie odmietol. Potom pozval Jozefa Tisu. Tiso pozvanie neodmietol. Hitler išiel na Tisa sofistikovanejšie. Vyzval ho, aby Slovensko okamžite vyhlásilo samostatnosť, lebo v opačnom prípade si Slovensko rozdelia Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Počas stretnutia pristúpil k Hitlerovi Ribbentrop a informoval Hitlera, že k slovenským hraniciam sa pohybuje maďarská armáda. Hitler chcel, aby Tiso vyhlásil samostatnosť cez nemecký rozhlas, predložili mu aj pripravený slovenský text vyhlásenia. Tiso to odmietol s tým, že samostatnosť môže vyhlásiť len riadne zvolaný Slovenský snem. Telefonicky požiadal prezidenta republiky Emila Háchu, aby zvolal zasadnutie Snemu na nasledujúci deň. Tiso sa vrátil do Bratislavy a Snem informoval o rozhovore s Hitlerom bez akéhokoľvek odporúčania. Snem jednomyseľne vyhlásil samostatnosť Slovenska. 14. marca v noci pozvali do Berlína aj prezidenta Emila Háchu. Od neho Hitler taktiež žiadal, aby okamžite písomne požiadal o prijatie českej časti republiky do Nemeckej ríše, inak bude Praha bombardovaná a tisíce mladých Čechov zahynú. Hácha sa podvolil a podpísal žiadosť o prijatie do Nemeckej ríše. Hitler žiadosti vyhovel a zriadil Protektorát Čechy a Morava.

Český film s Rudolfom Hrušínským v role prezidenta Háchu počas návštevy Berlína. Zdroj: YouTube

Prvá sankcia, ešte mierna, postihla Karola Sidora za odmietnutie pozvania k Hitlerovi. Na nemecký tlak musel opustiť slovenskú politiku. Vyslali ho ako vyslanca do Vatikánu. Slovenská vnútorná politika sa čoskoro začala členiť na umiernených okolo prezidenta Tisa – bol zvolený za prezidenta v októbri 1939 – a pronemeckých radikálov okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku a náčelníka Hlinkovej gardy Alexandra Macha. Kľúčovou otázkou bolo postavenie Židov. S nemeckou podporou radikáli prenášali nemecké zákonodarstvo na Slovensko a v detailoch ho ešte sprísnili. Vrcholom boli deportácie Židov do koncentračných táborov v Poľsku (Generálnom gubernáte) najskôr bez zákonného podkladu, v máji 1942 prijal Snem zákon o deportáciách. Nemci vyslali ako poradcu pre „židovskú otázku“ pri slovenskej vláde Dietera Wislicenyho, ktorý podliehal priamo Adolfovi Eichmannovi v Berlíne. Wisliceny vypovedal ako svedok v Norimberskom procese. Zápisnicu o jeho výpovedi uchováva Právnická fakulta Univerzity Yale v USA a možno ju stiahnuť na tomto mieste. Wisliceny vypovedal, že na jar 1942 po dohode so slovenskou vládou deportovali zo Slovenska 17-tisíc Židov do Poľska ako robotníkov. Slovenská vláda sa neskôr opýtala, či by nemohli nasledovať týchto robotníkov aj ich rodiny. Nemci po istom váhaní súhlasili. V máji 1942 navštívil Bratislavu Eichmann a na želanie slovenskej vlády uistil, že so Židmi sa v Poľsku zaobchádza humánne a slušne. Po tomto uistení zo Slovenska deportovali ďalších asi 35-tisíc Židov. Slovenská vláda, menovite predseda vlády Tuka sa dožadoval, aby mohla v Poľsku navštíviť deportovaných Židov slovenská vládna delegácia a presvedčiť sa, ako deportovaní Židia skutočne žijú. Eichmann už z Berlína odpovedal vyhýbavo. Koncom júla alebo začiatkom augusta 1942 Wisliceny navštívil Eichmanna v Berlíne a žiadal jasnú odpoveď. Eichmann odpovedal, že návšteva nie je možná, pretože väčšina Židov zo Slovenska už nežije, boli usmrtení. Na otázku amerického žalobcu v Norimbergu ďalej Wisliceny povedal, že deportácie zo Slovenska sa skončili v auguste alebo začiatkom septembra 1942. Príčinou boli výnimky od prezidenta Tisu a rôznych ministerstiev, ako aj neuspokojivá odpoveď na požiadavku vlády na vyslanie delegácie. Deportácie potom pokračovali po potlačení Povstania, už v nemeckej réžii. Dietera Wislicenyho Američania vydali do Československa, v Bratislave bol postavený pred súd, odsúdený na smrť a popravený.

Krawczykova kniha obsahuje kapitolu o reakcii katolíckej cirkvi na deportácie slovenských Židov. Možno hovoriť o reakcii slovenských biskupov a o komunikácii Vatikánu a Bratislavy.

Biskup Gojdič napísal v máji 1942 do Vatikánu, aby presvedčili Jozefa Tisa, že by mal odstúpiť z prezidentskej funkcie. V októbri 1941 biskupi v pastierskom liste odsúdili tzv. židovský kódex. Biskup Vojtaššák napísal v marci 1943 Alexandrovi Machovi list, že sa dozvedel o plynových komorách v Osvienčime a o osude Židov. Z iných zdrojov je známe, že Mach na základe listu zastavil prípravy ďalšej deportácie Židov.

Vatikánsky nuncius v Bratislave Giuseppe Burzio v októbri 1941 informoval Vatikán o vraždách Židov na Ukrajine, o ktorých sa dozvedel od vojenských kaplánov. Podsekretár Svätej stolice Domenico Tardini (neskorší kardinál) prijal v októbri 1941 vyslanca Sidora a zaujímal sa o nacistické vplyvy na Slovensku. Na záver rozhovoru poznamenal, že Vatikán sleduje s ľútosťou, čo sa deje na Slovensku. Na základe rozhovoru poslal štátny sekretár kardinál Maglione v novembri 1941 nótu slovenskej vláde proti židovskému kódexu. Vláda na nótu neodpovedala. Vatikán zopakoval nótu v marci 1942. Ani na tú Bratislava neodpovedala. Nuncius Burzio navštívil ministerstvo zahraničia, prijal ho len podriadený úradník. Vo Vatikáne si pozvali vyslanca Sidora a oboznámili ho so svojimi sťažnosťami. Sidor okamžite odcestoval do Bratislavy a navštívil Tuku. Ten mu povedal, že záležitosť je nafúknutá a len mladí Židia sú posielaní iba na práce. Sidor informoval kardinála Maglioneho, ten mu odpovedal, že pápež je postupom slovenskej vlády pohoršený. V máji 1943 Vatikán odvolal pripravovanú návštevu predsedu vlády Tuku u Sv. Otca. V marci 1943 Maglione poslal telegram nunciovi do Bratislavy, aby podnikol všetky kroky, ktoré uzná za vhodné, aby zabránil deportácii Židov zo Slovenska, o ktorých sú správy. Vojtech Tuka prijal nuncia 10. apríla 1943, ale nedal nunciovi žiadny určitý prísľub o zastavení deportácií. Nuncius napísal do Vatikánu o návšteve: „Nemôže byť nič nepríjemnejšieho než rozhovor s človekom, ktorého jedni nazývajú „sfingou“ a iní maniakom a ešte ďalší cynickým farizejom.“

8. marca 1942 sa stretol rabín Armin Frieder s prezidentom Tisom na fare v Bánovciach. Židia už vedeli, že sa pripravujú deportácie, a Frieder odovzdal Tisovi list v mene viacerých rabínov, v ktorom Tisa prosili, aby deportáciám zabránil. Frieder zapísal vo svojom denníku, že nemal dojem, že by list Tisa pohol k zmene. Ostatne, 25. marca opustil Slovensko prvý transport.

Jozef Tiso opustil Slovensko začiatkom apríla 1945 s ustupujúcou nemeckou armádou. Ukryl sa v kláštore v Altotingu v Bavorsku. Americká vojenská polícia ho objavila a Američania vydali Tisa do Československa. V Bratislave ho postavili pred retribučný súd. Ako uvádza Anton Rašla vo svojich spomienkach (prokurátor v procese s Tisom), koncepciu obžaloby a procesu najskôr prediskutovali v straníckych grémiách, vrátane komunistickej strany. Obžaloba (a rozsudok) kládli Tisovi za vinu 83 skutkov, z nich len 4 súvisiace s prenasledovaním Židov, ostatné za politické kroky, niekedy len rokovania v rokoch 1938 – 45 známe z dejín onoho obdobia.

V deň začatia procesu spoločne zasadli Ústredné výbory komunistickej strany Slovenska aj Československa a označili proces za zásadnú politickú udalosť a mal sa využiť na zasadenie rany „reakčnému táboru na Slovensku“, najmä na oslabenie morálky členov Demokratickej strany. Jozef Tiso sa správal počas procesu spôsobom, ktorý pokladal za dôstojný. Na pojednávania sa pripravoval, vysvetľoval, polemizoval. Vystupoval s pokojom a sebaovládaním. Jeho obhajca neskôr napísal, že Tiso mal pocit akéhosi mesianizmu – domnieval sa, že sa obhajuje nielen pred konkrétnym súdom, ale že po sebe zanecháva stopu v dejinách a hovorí k budúcim generáciám slovenského národa. Súd uznal všetky skutky obžaloby a odsúdil Tisa na trest smrti. Jediným opravným prostriedkom proti rozsudku bola žiadosť o milosť prezidenta. Na otázku predsedu senátu, či žiada o milosť, Tiso odpovedal, že z morálnych dôvodov žiada. Morálna teológia predpisovala Tisovi, aby využil možnosť záchrany života. Beneš Tisovi milosť neudelil. Rozsudok bol vykonaný 18. apríla 1947.

Andrzej Krawczyk je v krátkom období druhým zahraničným historikom, ktorého zaujala postava Jozefa Tisa. Pred ním bol Američan James Mace Ward (Jozef Tiso, kňaz, politik, kolaborant, Slovart 2018). Možno konštatovať, že Krawczyk zachytil Jozefa Tisa v najúplnejších dobových súvislostiach.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo