NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Elena Pobehová, odsúdená členka Tretieho rádu františkánov

Pani Elena Pobehová sa narodila 11. apríla 1926 v Ondrášovej (od roku 1960 mestská časť Liptovského Mikuláša). 

Keď mala osem rokov, prišla o svoju matku, ktorá zomrela pri pôrode siedmeho dieťaťa. Tesne pred smrťou si priala, aby Elenka ako jediné dievča v rodine bola vychovávaná bezdetnými príbuznými v Žiline. Preto sa v marci roku 1934 presťahovala k svojmu strýkovi Antonovi Hanckovi a jeho manželke.

Anton Hancko, povolaním pôvodne učiteľ, bol členom a okresným predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Žiline, starostom Žiliny v rokoch 1927 a 1929-1931. Bol aj poslancom Národného zhromaždenia. V čase, keď k nim prišla Elenka, však už pôsobil ako senátor v Národnom zhromaždení. Pravidelne cestoval do Prahy, vďaka čomu pani Pobehová už od detstva vnímala a mala prehľad o politickom dianí v krajine.

Po príchode do Žiliny chodila do ľudovej školy, odkiaľ neskôr prestúpila na Štátne slovenské dievčenské gymnázium v Žiline. Práve tam sa spoznala s viacerými, živú vieru praktizujúcimi kresťanmi, čo navždy ovplyvnilo jej smerovanie. Vždy bola vychovávaná v kresťanskom duchu, vo vierouke rímsko-katolíckej cirkvi. V škole mala aj náboženstvo, to však, podľa jej vlastných slov, brala iba ako jeden z predmetov. Počas štúdia mala možnosť začleniť sa do krúžku organizovaného profesorkami, ktoré boli pravdepodobne napojené na rodinu Kolakovičovcov. Spolu s niekoľkými ďalšími dievčatami sa stretávali počas ich voľného času, aby študovali Sväté písmo, modlili sa, „išli do hĺbky“. Ich túžbou bolo, aby sa to, v čo veria, aj prakticky prejavovalo v ich životoch. Takto sa pod vedením svojich učiteliek Eleny Gurskej a Alžbety Kráľovej pripravovali na to, čo ich ešte len čakalo...

Zdieľať

Vďaka týmto aktivitám sa spoznala napr. aj s MUDr. Antonom Neuwirthom a neskôr aj s františkánmi, ktorí sídlili v Kostole sv. Barbory susediacim so školou, ktorú navštevovala. Františkánska spiritualita ju zaujala, a preto následne, ako 18- ročná, vstúpila do Tretieho rádu sv. Františka (tzv. Svetský rád pre laikov).

Domov do Liptovského Mikuláša sa pravidelne vracala na prázdniny alebo veľké sviatky. Medzičasom sa jej otec druhýkrát oženil. S druhou „mamou“ mala veľmi dobrý vzťah. V Mikuláši to však bolo ťažšie ako v Žiline. Často od svojej rodiny počúvala smutné príbehy. Ľudí trápila prítomnosť často veľmi krutých vojakov – raz Rusov, inokedy zas Nemcov. Ešte počas arizácie jej otec, ktorý pracoval na železničnej stanici, bol často zničený z krutosti, ktorej svedkom sa stal pri deportáciách Židov.

Neskôr sa už aj jej rodina presťahovala do Žiliny, takže bývali všetci spolu v 5-izbovom byte. Počas bombardovania Žiliny sa skrývali u sestričiek v Sirotárskom kostole, aj kvôli strýkovi, ktorý bol po zániku Slovenského štátu hľadaný, pretože bol poslancom Snemu Slovenskej republiky. Čoskoro ho však objavili a bol zatknutý ako „nespoľahlivý“ pre členstvo v Hlinkovej ľudovej strane a funkcie, ktoré zastával. Rodina bola následne vysťahovaná a bol im skonfiškovaný majetok. Strýko bol väznený, rodina o ňom nemala žiadne informácie. Neskôr bol nútený opustiť Žilinu, preto sa aj s manželkou presťahovali do Tížiny, malej obce pri Žiline. V pridelenom byte na rohu Predmestskej ulice a Ulice 1. mája tak zostali bývať iba rodičia Heleny Pobehovej s deťmi .

V roku 1946 pani Pobehová zmaturovala a odišla do Bratislavy. Tam pracovala na Štatistickom úrade a bývala u rodiny. Neskôr sa presťahovala na privát na Fazuľovej ulici v blízkosti Blumentálskeho kostola, k pani, s ktorou sa poznala z kostola. Pravidelne chodievala navštevovať svojho strýka, ktorý bol väznený v Justičnom paláci v Bratislave. Popri práci sa prihlásila na vysokú školu a externe študovala právo. Po troch semestroch však odišla. Začalo sa totiž prihliadať na posudky, a ten jej zo Žiliny nebol vôbec priaznivý, vzhľadom na to, z akých pomerov pochádzala. Potom robila v nemocnici v Trnave, približne do roku 1949.

Popri tom pokračovala v aktivitách v rámci Tretieho rádu sv. Františka. Spoznala sa aj s ďalšou, pražskou „vetvou“ (Apoštolát tretieho rádu) a stretla mnoho sestričiek, ktoré sa venovali chorým. Pod ich vplyvom a inšpirovaná nimi sa rozhodla tiež zapojiť do tejto služby. Stretávala sa a viedla mladých ľudí vo vierouke a morálke, navštevovala a opatrovala chorých. Absolvovala kurz sociálnych a zdravotných služieb pre maturantky, ktorý organizovalo ministerstvo zdravotníctva. Neskôr si urobila aj maturitu na zdravotnej škole. Vtedy už bola zamestnaná v nemocnici v Bratislave na onkológii (od roku 1954).

„Z nenávisti podvracala republiku“

Dňa 3. septembra 1958 prišli okolo obeda na oddelenie onkológie dvaja páni- príslušníci ŠtB a odviedli pani Pobehovú. Podľa jej slov už vtedy cítila, že to raz príde – podľa narastajúceho napätia a pribúdajúcich prípadov odsúdenia. Najskôr ju doviezli do jej bytu na Fazuľovej ulici, aby vykonali domovú prehliadku. Všetky veci, knihy poprevracali a rozhádzali. Hľadali rôzny materiál, najmä náboženskú literatúru – Bibliu i iné knihy s náboženskou tematikou. Veľmi úspešní však neboli, väčšinu mala totiž ukrytú v šope vo dvore. Prehliadke sa nevyhol ani byt jej nájomcov.

Elena Pobehová pred ŠtB: „Nechcela som menovať iných ľudí, o ktorých vedeli, či chceli vedieť. To bol môj jediný strach – aby som niekoho neprezradila.“

Zdieľať

Následne ju odviezli na Račiansku ulicu, kde bolo sídlo ŠtB v Bratislave. Vyšetrovanie sa začalo približne o jednej hodine a trvalo až do deviatej. Vyšetrujúci sa striedali, otázky boli však stále tie isté – čo robila, ako to robila, prečo to robila, pozná toho, alebo onoho... Ona však nehovorila nič, neustále len bola ticho. „Nechcela som menovať iných ľudí. O ktorých vedeli, či chceli vedieť – o tých som nepovedala. To bol môj jediný strach – aby som niekoho neprezradila.“

Po deviatej hodine ju previezli do Justičného paláca. Tam to už poznala z čias, keď tam chodila navštevovať strýka. Zrazu sa však na tej druhej strane ocitla ona. Tam sa musela prezliecť do väzenskej rovnošaty a bola zavedená do cely. Vedela, že na slobodu sa už tak skoro nedostane. Situáciu aj napriek tomu vnímala so všetkou pokorou a odovzdanosťou Pánu Bohu. „Povedala som si: keď som nevedela sväto žiť, tak aby som vedela sväto trpieť.“

Priniesli jej aj skromnú večeru. Takmer celý deň nejedla, aj napriek tomu sa však teraz bála jesť – vedela, že do jedla zvykli niečo pridávať, aby povzbudili vypočúvaných do zhovorčivosti. Cela obsahovala len dva strožliaky na sebe, k nim dostala aj plachtu a deku. Počas noci bola opäť predvedená na výsluch. Tam znova obhajovala svoje presvedčenie a názory. Opakovala, že čo robila, nepokladala za zlé.

Vyšetrovanie trvalo tri mesiace. Počas neho mala viackrát do cely dosadenú konfidentku - nikdy sa však nič nedozvedeli, všetky totiž veľmi rýchlo odhalila. Raz do týždňa mala nárok na krátku prechádzku, ale vo veľmi malom, ohradenom priestore. Väzenské prostredie bolo veľmi nepríjemné – zlá hygiena, neustále pozorovanie, časté urážky a výsmech zo strany dozorcov.

"Väzenské prostredie bolo veľmi nepríjemné – zlá hygiena, neustále pozorovanie, časté urážky a výsmech zo strany dozorcov. Ona sa však nikdy nehnevala. Ku všetkým bola priama a úprimná."

Zdieľať

Ona sa však nikdy nehnevala. Ku všetkým bola priama, úprimná. Za svojich dozorcov a vypočúvateľov sa neustále modlila, aj napriek psychickému teroru a posmechu z ich strany. Takto mohla vydávať svedectvo a byť svetlom aj pre ľudí vo väzení – či už to boli ostatné väzenkyne, s ktorými sa stretla (napríklad mladá prostitútka, ktorá bola za ňou poslaná ako jedna z konfidentiek), alebo vyšetrovateľ, ktorého zaskočila svojím láskyplným postojom, až sa z toho rozvinul rozhovor o viere. Sama tvrdí, že ten čas bol pre ňu požehnaním, ba dokonca, že sa mala až „výborne“. Bibliu, ani inú kresťanskú literatúru so sebou nemohla mať - odkázaná bola len na to, čo si pamätala. Samota jej však umožňovala dlhé hodiny rozjímať a prehlbovať sa v poznaní a vo viere. Aj na samotnom súde, potom, ako bolo čítané všetko, čoho sa údajne „dopustila“, mohla vydať svedectvo, že to všetko robila zo svojho presvedčenia a že nič z toho neľutuje. To, že celú situáciu prežívala v pokoji a s odstupom, považuje za milosť.

Ku koncu zdieľala svoju celu s inou väzenkyňou a spoločne čakali na súd. Po troch mesiacoch väzby sa vyšetrovanie skončilo 19. novembra 1958. Následne sa 12. decembra konalo súdne pojednávanie. Obžaloba tvrdila, že jej skutky boli motivované nenávisťou voči štátu a zriadeniu. Pani Pobehová mala prideleného aj obhajcu, ten však bol, podľa jej vlastných slov, zbytočný. Odporučil jej, aby sa ku všetkému priznala a oľutovala svoje činy. Ona to však odmietla, nemohla to totiž spraviť. Samotného súdu sa jej advokát už ani nezúčastnil. Krajský súd v Bratislave ju na základe § 79a ods.1 Tr.z. odsúdil za trestný čin podvracania republiky a udelil jej trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Jej činnosť nemala s politikou nič spoločné, Elena Pobehová bola v skutočnosti odsúdená z čisto náboženských dôvodov.

Pre rodinu tak začali ťažké časy. Krátko na to bol totiž odsúdený aj jej brat, rehoľník, Ing. Ľudovít Pobeha, a to v procese, ktorý bol taktiež priamo namierený proti členom Tretieho rádu františkánov. Uskutočnil sa v dňoch 19.-21. 2. 1959 pred Krajským súdom v Bratislave. Odsúdených bolo spolu 6 ľudí vrátane Ľudovíta, ktorému bol udelený trest odňatia slobody na tri a pol roka.

V máji bola pani Pobehová preložená do Nápravného pracovného tábora pre ženy v Želiezovciach v okrese Levice. Tam väzenkyne vykonávali rôzne poľnohospodárske práce na štátnych majetkoch. Spávali v bývalých stajniach, v jednej miestnosti ich bolo asi 30. Potrebu vykonávali do spoločnej nádoby v strede miestnosti, umývali sa vo válove. Ten bol v inej budove – z ich „ubytovne“ tam prechádzali aj v treskúcej zime. V stajniach aj jedli, piť museli zo spoločnej šálky. Aj napriek veľmi zlým hygienickým podmienkam pani Pobehová sama vraví, že ju Pán Boh ochránil – chorá bola iba raz, aj to iba krátko.

Práca bola pre ňu ťažká – nebola zvyknutá fyzicky pracovať na poli. Bola však veľmi usilovná, pracovala poctivo. Spomína si na jednu profesorku, s ktorou sa tam spoznala. Tá jej dohovárala, nech sa šetrí. Ona jej oponovala – verila totiž, že všetko, čo robí, má robiť s plným nasadením ako pre Boha. V Želiezovciach sa už stretla aj s inými kresťankami – bývať a pracovať museli však oddelene.

Po roku jej rodičia podali žiadosť o prepustenie na podmienku. Ona sa avšak pred komisiou vyjadrila, že stále nemá čo ľutovať. Žiadosť bola preto zamietnutá – rozhodnutie znelo, že náprava u nej ešte nenastala. V roku 1960 bola však celoštátna amnestia. Prezident Antonín Novotný pri príležitosti 15. výročia víťazstva nad fašizmom udelil rozsiahlu amnestiu, ktorá sa dotýkala aj našej pamätníčky. Dňa 10. mája 1960 po 18 mesiacoch väzby tak bola napokon prepustená, s podmienkou.

„Teta Hela“

Do Bratislavy sa však po prepustení vrátiť nesmela. Preto odišla späť do Žiliny k rodičom. Tam sa vynorila otázka, čo ďalej, čo bude robiť. Netúžila po žiadnej funkcii, chcela robiť niečo obyčajné, nenápadné, v úzadí. Taktiež ju trápila podmienka, s ktorou bola prepustená. Nechcela sa opäť dostať do problémov a prežiť si to celé znova. Aj naďalej bola totiž stále kontrolovaná ŠtB (kontroly v byte, na pracovisku).

Zdieľať

Napokon ju zamestnali na poliklinike v Kysuckom Novom Meste (po zjednotení zdravotníctva súčasť OÚNZ Čadca), aj napriek tomu, že tam žiadne miesto nebolo voľné. Preto spočiatku robila čokoľvek, čo bolo treba – sprvu asi len týždeň zastupovala zdravotnú sestru na ambulancii, potom triedila evidenciu práce neschopných a podobne. Neskôr sa však uvoľnilo miesto na kartotéke zdravotných kariet, do ktorého teda ihneď nastúpila. Prekvapil ju neporiadok a chaos, v akom bola kartotéka držaná. Preto sa to rozhodla zmeniť – opäť tam priniesť poriadok a systém. Aj sa jej to podarilo – stala sa známa svojou usilovnosťou a kvalitnou prácou. Prejavilo sa to už čoskoro, bolo jej ponúknuté miesto vrchnej staničnej sestry v Čadci, ona ho však odmietla.

Neskôr pracovala ako sestra na ambulancii. Následne vypukla epidémia žltačky. Po celom obvode bolo veľa práce, a tu sa opäť prejavila jej schopnosť pracovať. Jej práca bola dôvodom, že ju preložili na miesto vrchnej sestry polikliniky. Jej úlohou bola kontrolná činnosť, vzdelávanie sestier po celom obvode (napr. organizovanie seminárov).

V tomto období už nepokračovala v aktivitách v rámci III. Rádu – nebol na to čas, doma sa starala o svojich starých rodičov, ktorých oboch aj doopatrovala – pokladala si to za svoju povinnosť. Do kostola chodievala každý jeden deň, a nikdy svoju vieru ani netajila. V práci bol lekár, pod ktorého patrila, s ňou a s jej výkonom nadmieru spokojný. Na druhej strane však stála jej „kriminálna“ minulosť a absurdné priestupky, ako napr. to, že opustila sprievod na oslavách 1. mája v Čadci, čo sa nepáčilo vrchnosti. Jedna strana jej navrhovala odmeny za výborne vykonanú prácu, tá druhá ich naopak usilovne kresala. Doktor ju obhajoval aj vtedy, keď ju chceli pozbaviť funkcie v prospech členky strany. Aj právnik jej radil, že je v práve, že nemajú na to dôvod, a preto by sa mala brániť. Ona sa však skromne podvolila so slovami, že bude robiť to, čo jej robiť dajú.

"V práci bol lekár s ňou a s jej výkonom nadmieru spokojný. Na druhej strane však stála jej 'kriminálna' minulosť a absurdné priestupky, ako napr. to, že opustila sprievod na oslavách 1. mája v Čadci, čo sa nepáčilo vrchnosti."

Zdieľať

Tak sa stala vedúcou jasieľ v Kysuckom Novom Meste (v blízkosti polikliniky). V roku 1985 napokon odišla do dôchodku. Jedného dňa si po omši všimla, že miestna pani kostolníčka v kostole má zlomenú ruku. Rozhodla sa spýtať sa jej, či teda nepotrebujú pomoc. A tak sa stala kostolníčkou v Kostole sv. Barbory v Žiline. Túto funkciu vykonáva dodnes.

Časom sa začala opäť o politiku viac zaujímať. Svitala nádej, všetci čakali, že príde niečo lepšie. Počúvala Slobodnú Európu a Hlas Ameriky, aby mala prehľad o tom, čo sa deje. Spomína si, že práve bola na návšteve v Bratislave, keď sa dopočula o tom, že Ján Čarnogurský je zatvorený a pripravuje sa stretnutie pred súdom počas jeho obhajoby. Preto neváhala a zapojila sa tiež. Dodnes sa zaujíma o politiku, nie je jej ľahostajné, čo bude s našou krajinou. Je pravidelnou diváčkou politických diskusií, a taktiež je členkou Kresťanskodemokratického hnutia.

Dňa 15. júla 1991 Krajský súd v Bratislave rozhodol o jej rehabilitácii. Dnes väčšinu svojho dňa trávi v sakristii kostola. Mnohí ju poznajú ako „tetu Helu“. Jej prácu si pochvaľujú, a obdivujú jej obetavosť. Z rozhovorov, ktoré sme uskutočnili s pár cirkevníkmi pred kostolom po skončení omše, však vyplynulo, že málokto vie, aká odvaha sa skrýva v jej životnom príbehu. Jej oddanosť Pánovi je však viditeľnou všetkým. Aj preto bol jej príbeh v krátkosti nedávno uverejnený v časopise Žilinskej diecézy.

Pani Pobehová aj teraz, v jej 86. rokoch pôsobí veľmi vitálne a rada slúži druhým. Spomínajúc na ťažké časy počas minulého režimu sa však nechce sťažovať na to, čím si prešla. Celý život túžila slúžiť Bohu a plniť jeho vôľu. Neustále cítila Jeho riadene vo svojom živote – spätne vidí zmysel všetkého, čo sa stalo. Je šťastná, že prišla do Žiliny, a neskôr do Bratislavy. Dokonca aj keď bola vo väzení – „ja môžem povedať, že za celý ten čas, ani jeden okamih som neľutovala, že som tam. Ani okamih!“ – na každom kroku cítila Božiu pomoc.

"Vydať zo seba toľko lásky a obety, koľko pani Pobehová, podľa nášho názoru dokáže len málokto. Preto jej patrí náš obdiv a poďakovanie."

Zdieľať

To, čo robila, neľutuje, tak, ako to vyjadrila aj pred mnohými rokmi pred súdom a neskôr aj komisiou – jej činnosť nikdy nebola mierená proti štátu či jeho zriadeniu. Svoju prácu v zdravotníctve mala rada – starala sa o chorých či viedla iných k starostlivosti o nich. Celý život niekomu pomáhala. Životné situácie prijímala tak, ako prichádzali a všetko obetovala Pánu Ježišovi. Dodnes sa modlí za všetkých väzňov a vyšetrovateľov, ktorých stretla počas obdobia stráveného vo väzení.

Dnes jej je ľúto dnešnej mládeže – že sa tak ťažko dostáva k viere, k Bohu. Spomína si na svoje detstvo, keď ešte náboženstvo bol pre ňu iba predmet. „Nepovedal mi to nikto, že to mám proste prežiť, že to mám aplikovať na seba.“ Ďakuje Bohu, že sa to napokon Jeho zásahom a konaním v jej živote mohlo zmeniť. Pretože ako sama povedala: „lebo to je skutočne to najviac.“ V rozhovore pre miestny diecézny časopis, spomínajúc na svoj čas strávený vo väzení, sa vyjadrila: „Slobodní sme natoľko, nakoľko sme slobodní vnútorne.“

Záver

Vďaka vypracovávaniu tohto projektu sme si prehĺbili naše vedomosti o období totalitného režimu. Príbeh pani Pobehovej nás veľmi zaujal, dalo by sa povedať, že doslova „chytil za srdce“ tým, že napriek ťažkým skúškam vydržala a naopak, prehĺbila svoju vieru v Boha. Vydať zo seba toľko lásky a obety, koľko pani Pobehová, podľa nášho názoru dokáže len málokto. Preto jej patrí náš obdiv a poďakovanie zato, že sa dokázala podeliť so svojím životom, naplneným mnohými strádaniami a nespravodlivosťou. Nielen ona, ale aj jej brat bol postihnutý totalitným režimom, ale to je už iný príbeh.

Myslíme si, že je dôležité mať na pamäti udalosti, ktoré sa stali v minulosti, aby sme sa z nich tak spoločnosť, ako aj národ, ale aj jednotlivci mohli poučiť a viac minulé chyby neopakovať.

Milota Beňuchová, Dominik Harman
Autori sú študentmi na Gymnáziu Varšavská cesta v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív pani Eleny Pobehovej a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo