Držme si klobúky, emócie gradujú

Boli časy, keď boli v móde politici – intelektuáli. Ľuďom na nich imponovalo, že dokážu veci posudzovať v širšom kontexte a ich politické rozhodnutia nevyplývajú iba z čistého pragmatizmu, ale aj z hodnôt a ideí, ktorým verili. Títo politici však bývali často nerozhodní, keďže ako správni intelektuáli zvykli o svojich krokoch pochybovať. Zároveň mali sklon vychovávať a moralizovať, a tak sa voličom prejedli.

Potom prišla doba politikov – technokratov. Sebavedomých pragmatikov akoby bez emócií a empatie, ktorí o svojich krokoch nepochybovali vôbec a kvôli ich presadeniu sa boli ochotní spojiť s kýmkoľvek. Hoci títo politici mali z pohľadu spravovania štátu určite aj nejaké výsledky, voličov časom prestalo baviť, že sa na nich pozerajú len ako na pokusné králiky vo svojom laboratóriu a keď sa k tomu pridružila korupcia, zlomili nad nimi palicu.

Dnes zeitgeist praje úplne inému typu politikov. Známy nemecký sociológ Heinz Bode tvrdí, že budúcnosť bude patriť lídrom schopným drásať emócie až na dreň a polarizovať do krajnosti. V ich prospech hrá veľa faktorov. Od čoraz väčšej fragmentácie spoločnosti, jej frustrácie z mizernej demografie, ktorá podkopáva kultúrnu identitu celých spoločenstiev, a z raketového rozvoja nových technológií, ktoré ohrozujú pracovné miesta, až po nástup internetu a sociálnych sietí.

Dôležitým dôvodom ich úspechu je aj to, že čoraz viac ľudí prestáva brať veci verejné vážne. Sú presvedčení, že politika aj tak nič nezmení a svojím hlasovaním vo voľbách chcú v tom lepšom prípade vyjadriť svoj situačný protest, v tom horšom sa iba pobaviť. Bez toho, že by príliš rozmýšľali nad dôsledkami.

Schopnosť vzbudiť u voličov emócie je, samozrejme, užitočná politická zručnosť. Problém je, keď zostáva iba pri nej. Zdieľať

Tento jav nie je úplne nový. Neil Postman vo svojej slávnej knihe Uzabávať sa na smrť písal o tom, ako sa voliči už od 70. rokov minulého storočia, aj pod vplyvom nástupu televízie, začínajú na politikov pozerať ako na súčasť zábavného priemyslu.

Schopnosť vzbudiť u voličov emócie je, samozrejme, užitočná politická zručnosť. Problém je, keď zostáva iba pri nej. Keď lídri, ktorí ňou vládnu, hoci v čiastkových veciach môžu mať pravdu, sami ničomu poriadne neveria. A už vôbec nie tomu, že revolúciu, ktorú sľubujú, by niekedy naozaj aj začali uskutočňovať. Vedia len to, že publikum sa chce baviť a oni majú schopnosť túto zábavu ponúknuť.

Žijeme dobu, keď výskyt tohto typu ľudí v politike začína nebezpečne gradovať. A s ním aj riziko toho, čomu môže takáto čisto na emóciách založená politika dláždiť cestu.

Postman pomerne výstižne pomenúva aj riziká, ktoré nám pri takomto type prístupu k verejným záležitostiam hrozia. V úvode už spomínanej knihy tvrdí, že román Prekrásny nový svet Aldousa Huxleyho, v ktorom ľudia vymenia slobodu za potešenie a pobavenie, vystihuje našu dobu lepšie ako Orwellova dystopia 1984. Okrem iného varuje: „Keď sa obyvateľstvo nechá rozptyľovať trivialitami, keď sa kultúrny život vymedzí ako nekonečný kolobeh zábavy, keď seriózna verejná komunikácia dostáva podobu detského bľabotania, keď sa – stručne povedané – z ľudí stane iba obecenstvo a z verejných záležitostí estráda, potom sa národ ocitol v nebezpečenstve; jeho kultúrna smrť sa stáva reálnou možnosťou.“

Toto Postmanovo varovanie spred niekoľkých desaťročí (jeho kniha vyšla v roku 1985) dnes nadobúda novú aktuálnosť. Špeciálne v politike budeme čoraz viac konfrontovaní s rizikom, že jediným kľúčom k úspechu sa stane schopnosť robiť dojem, argumentácia pôjde bokom a politické strany sa zredukujú na volebné mašiny, ktorých lídri budú vyberaní len na základe schopnosti pobaviť a zaujať.

Ale keďže špeciálne na začiatku nového roku by sme nemali byť pesimistickí, netreba zabúdať na to, že dejiny sú plné príkladov, keď jedna udalosť dokázala zvrátiť aj navonok neotrasiteľný trend. Tak nestrácajme nádej.