NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Vojak bez zbrane Róbert Uškovitš

Róbert Uškovitš sa narodil 5. 12. 1928 v podhorskej obci Papradno v okrese Považská Bystrica manželom Jánovi Uškovitšovi a Janke Uškovitšovej, rodenej Majeríkovej. Jeho matka bola domáca a otec pracoval ako správca ľudovej školy. Spoločne s mladším bratom a staršou sestrou prežili šťastné i keď skromné detstvo, plné hier, športu a výletov s rodinou a priateľmi.

Bol veselé a otvorené dieťa, ktoré vymýšľalo veľa huncútstiev. Už v piatich alebo šiestich rokoch so starším kamarátom bez dovolenia ušiel do Považskej Bystrice, na trojkolke. Takú namáhavú cestu ešte nedokázal sám zvládnuť, takže ho kamarát nakoniec musel tlačiť. Po nástupe do školy sa veľa nezmenilo. So spolužiakmi v zime nacvičovali divadelné predstavenia, lyžovali sa a korčuľovali, v ostatných obdobiach hrávali volejbal, futbal a inak športovali, čo ich udržiavalo zdravých a v dobrej nálade. Jeho otec dokonca založil futbalový klub zložený z dedinčanov.

Detstvo a štúdium

Zmysel pre dobrodružstvo však mladého Róberta neopustil. Raz ho kamaráti nahovorili, nech sa s nimi ide hojdať na nalomenom konári borovice, ktorý jeho váhu neuniesol a zlomil sa. Ako on sám vraví, spravil si dieru do chrbta. No ani táto skúsenosť ho nenaučila opatrnosti. Naďalej načierno rybárčil, naďalej si aj so sestrou skracoval cestu zo Šebešťanov na Starovec po vode, v hajove (pozn. člnok), ktorý mohol dostať na druhú stranu Váhu len rúčkovaním po natiahnutom lane. Dnes so smiechom spomína na svoju nerozvážnosť: „No ale predstavte si, bol som ešte taký špunt a tak silnejší prúd by bol stačil na to, že by čln mi bol ušiel spod nôh, ja by som bol čľupol do Váhu a sestra ktovie, kde by sa zastavila.“

Ako člen Československého zväzu mládeže v maturitnom ročníku žilinského gymnázia pomáhal pri stavbe trate mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica. A jeho huncútska povaha sa prejavila aj tu. Pán Uškovitš nám s melancholickým úsmevom rozprával: „A dokonca keď tá Anča vtedy ešte chodila, taká stará lokomotíva, namazali sme vazelínou koľaje, ale len na pár, asi desiatich metroch a tá Anča mala také serpentíny, lebo bolo tam stúpanie, no a tak prišiel vlak zdola na stanicu, zapískali odchod a mašinke sa začali len tak pretáčať kolesá, no to boli parády.“

Prvé problémy

Čo navždy zmenilo pohľad na svet tohto mladého človeka? Čo zničilo jeho plány do budúcnosti, sny a nádeje? Komunistický režim. Túžba vládnucej strany vytvoriť socialistický štát, odstránením každej prekážky stojacej v ceste tomuto cieľu. Medzi iným aj „nepohodlných“ ľudí, predovšetkým s inými politickými názormi, alebo ľudí bez priamej závislosti na štáte.

Začalo to obvinením Róbertovho otca, Jána Uškovitša 5. novembra 1948 verejným obžalobcom ľudového súdu v Trenčíne, z toho, že: „Ako starý a oddaný člen býv. HSĽS hneď v roku 1939 v Papradne agilne a horlivo propagoval program tejto strany, schvaľoval vytvorenie tzv. slovenského štátu, stal sa predsedom HSĽS v obci Papradno, ktorú funkciu zastával až do oslobodenia v tejto funkcii pri svojich politických prejavoch v menovanej obci odsudzoval čsl. Republiku, vyjadroval sa proti nej posmešne a potupne, hanobil ČA a Sovietsky zväz, začo pri vypuknutí Slovenského nár. povstania zo strachu z obce utiekol a tak obvinený Ján Uškovitš v miestnom merítku vyvíjal svoju činnosť vo smysle fašistického režimu.“ Nasledovalo vymenovanie spáchaných trestných činov a návrh na predvolanie svedkov. Jeden z nich bol zároveň iniciátorom Jánovho predvolania tým, že ho obvinil z prenasledovania svojho syna Alexa, ktorého pán Uškovitš učil.

Zdieľať

Na súde v Trenčíne dňa 3. decembra 1948 bol oslobodený, pretože: „Obvinený poprel, žeby sa bol dopustil trestného činu za vinu mu kladeného a výsledkami prevedeného dokazovania výpoveďami svedkov, tiež nebolo dokázané, žeby sa obvinený bol dopusti činnosti za vinu mu kladenej, (...) že obvinený predsedníctvo HSĽS prijal len na nátlak, v tejto svojej funkcii nevyvíjal žiadnu činnosť, politické prejavy vôbec nemal, proti partizánom, alebo ilegálnym pracovníkom nebol, aspoň nie je to ničím dokázané, ani to, žeby sa posmešne vyjadroval o ČSR, hanobil ČA a SSSR, takže súd po prevedenom dokazovaní obvineného zpod obžaloby oslobodil.“ Podľa slov nášho pamätníka bol jeho otec v skutočnosti oslobodený, „(...) lebo kohokoľvek by bol požiadal, bol by išiel zaňho, najmä učitelia.“ Napriek tomu, že ho súd uznal nevinným, pán Ján bol prepustený a istý čas bez zamestnania.

Po tomto mladý Róbert náhle stratil možnosť štúdia na vysokej škole (túžil študovať elektrotechniku) a musel úplne zmeniť svoju predstavu o budúcnosti. Najskôr chcel pracovať v zemevrtoch, nakoniec si v lete 1949 spravil mesačný kurz a nastúpil ako učiteľ do Národnej školy Horná Tižina – Staňova rieka. Po necelom roku práce dokonca zastupoval riaditeľa, ktorý mal úraz.

Vojenská prezenčná služba, odvelenie do PTP

Dňa 1. októbra 1950 dostal povolávací rozkaz a s túžbou mať vojenskú službu čo najskôr za sebou, okamžite narukoval. Priradili ho do Košíc k protitankovému hipomobilnému delostrelectvu, B 5, pluk 11. Tu absolvoval 2 mesiace základného výcviku i prvú ostrú streľbu na Bankove.

Po týchto 2 mesiacoch náhle predvolali niektorých vojakov na politické previerky, medzi nimi aj Róberta Uškovitša a jeho dobrého priateľa Tibora Tara. Pán Uškovitš spomína: „No a tak pekne krásne pri tých previerkach hovorí politruk: ,O čo máte záujem ?´ Ja hovorím: ,O rádiotechniku´, rád by som bol išiel na vysokú školu elektrotechnickú. ,A o koňotechniku nie?´ pýtal sa ironicky. Tak už som vedel, že je čosi zle.“ V priebehu niekoľkých dní Róbertovi – s označením E, čiže politicky nespoľahlivej osobe, Tiborovi a niekoľkým ďalším preverovaným vojakom odobrali zbrane a presunuli ich do Mesta Libavá na Moravu, k 53. PTP. K takémuto označeniu mu „pomohol“ rodinný pôvod- otec aktívny člen HSĽS za Slovenskej republiky, postavený pred súd, aj keď oslobodený. Ale to už nikoho netrápilo.

V Meste Libavá do roku 1945/6 žilo takmer výhradne nemecké obyvateľstvo, po tomto roku násilne vysťahované. Následne tu vznikol vojenský tábor. Na tomto mieste nastali zlé časy pre mnoho odsúdených – právom či neprávom, na „nútené práce“.

"Pamätám sa, ako veliteľ na jedného príslušníka PTP kričal, aby nespieval, a vytiahol pištoľ a strieľal doňho. Do nôh, tak mal prestrelené stehná."

Zdieľať

A tu sa začali aj najhoršie chvíle života Róberta Uškovitša, jeho premena z mladého chlapca na „starého“ muža, tak rýchla a drastická, akú v dnešnej dobe prežije málokto.

PTP-áci mali skutočne tvrdý režim. Toto sú spomienky nášho pamätníka naň: „Vstávali sme okolo šiestej, pol siedmej alebo tak nejako. V letnom období možno aj troška prv, v zimnom aj neskoršie. Po hygiene a tak ďalej bol nástup, denný program, rozdelili sa služby, lebo niektorých nechávali ako dozor alebo stráž v tom objekte, kde sme boli. Všetko muselo byť zabezpečené. Potom sme vypochodovali o nejakej siedmej na pracovisko, najneskoršie to mohlo byť v zimnom období do ôsmej, záležalo, ako to bolo ďaleko. Niekde nás aj autom dovážali, niekde sme išli peši. Pracovalo sa v jednom kuse do nejakej tretej alebo štvrtej hodiny, častejšie do tej štvrtej. Cez obed, len kde tu, kde bolo väčšie pracovisko, prišiel aj nejaký mobilný bufet mobilný, doviezli aj nejaké mlieko alebo chlebík, keksy. Ale museli sme si to zaplatiť. Nebol tam žiadny prídel, žiadna desiata. Na ťažkých pracoviskách sme mali zvýšenú normu a obed bol výdatnejší, ba niekedy sme aj na raňajky mali špek, slaninu. Keď sme prišli domov, tak sme mali nejaký obed. Keby to bývalo blízko, tak by to bolo ináč zariadené, by to bolo tam, kde sme boli ubytovaní, ak nás neviezli. Jedlo sme mali až po práci. Potom bol nástup a okolo osemnástej alebo devätnástej hodiny bol večerný rozkaz a tam bolo povedané, kto zlyhal, kto odvrával, kto patrí do korekcie, kto do väzenia. Väčšinou boli tie rozkazy také výstražné. Potom sme mali prípravu na nocľah, a to bývalo okolo deviatej, desiatej hodiny, takže sme mali celý deň využitý.“

Pri tom všetkom dostávali minimálnu mzdu, z ktorej polovicu odovzdávali ako platbu za zabezpečenie základných potrieb (t.j. ošatenie, ubytovanie, pracovné nástroje ...) a štvrtinu veliteľovi, aby sa peniaze náhodou „nestratili“. Zostávajúcu štvrtinu mohli minúť podľa vlastného uváženia. V praxi to znamenalo, že „politicky nespoľahliví“ vojaci prišli v dôsledku zákonných a nezákonných zrážok minimálne o 90 Kčs denne.

Strieľali do nich aj ostrými

Život v táboroch nebol vôbec ľahký. Príslušníci PTP sa stretávali s každodenným šikanovaním z radov nižších i vyšších dôstojníkov, ktorí ich brali len ako prostriedok na ventilovanie svojich nálad. Pán Uškovitš spomína: „Pucovali nás každý deň. Najmä tí od cudzích útvarov. Keď to bolo v meste a mali jednotlivca vybraného, mal rozopnutú košeľu, alebo čiapku nemal predpisovo, tak hneď do pozoru! A už sa začalo vyšetrovať. Keby bol odvrával, tak hneď zavolá posádkového dozorcu a už tam zberajú.“ Niekedy aj s ťažkými či smrteľnými následkami: „...ale aj na ostro veliteľ strieľal. Keď sme išli z vychádzky večer, bolo to ešte za bieleho dňa, pamätám sa, ako veliteľ na jedného príslušníka PTP kričal, aby nespieval, lebo spieval si a neprestal, a tak veliteľ vytiahol pištoľ a strieľal doňho. Do nôh, tak mal prestrelené stehná.“

"Všetkých vojakov zvolali a začali hovoriť, že Biblia klame, že je to všetko faloš, a tak ďalej. A keď už toho bolo moc, vystúpil jeden vojak a hovorí: 'Veď ja som vás učil na Cyrilo - Metodskej fakulte v Prahe a vy takto zradcovsky rozprávate? Takto haníte našu cirkev?' Bol to doktor Josef Zvěřina."

Zdieľať

„Vojaci“ robili na stavbách letísk, budov, ciest, klčovali lesy a podobne. Pri takejto práci sa stávali mnohé úrazy, o to častejšie, že sa nehľadelo na zdravotný stav „politicky nespoľahlivých“. Potvrdil to aj náš pamätník : „Na ošetrovňu som pomerne málo chodil, ale boli tam nielen zranenia, ale mali aj choroby už z domu a na to štát vtedy neprihliadal. Napríklad tam boli pľúcne choroby, TBC.“ Často sa stalo, že pri kopaní kanálov a iných prácach ich pod zemou zavalilo, pretože nikto nesledoval bezpečnosť, ale len rýchlosť a efektívnosť práce.

„Pokrokoví“ kňazi

Róbert Uškovitš však mal šťastie v nešťastí. Na istý čas sa dostal na správu budov a získal tým isté výhody, ako povolenie na neobmedzený pohyb po celom objekte. Náplňou jeho práce bolo zmapovať ho a robiť nákresy opustených aj obývaných budov. Najhoršia udalosť, na ktorú si náš pamätník spomína, bol jeden večerný rozkaz. Večerné rozkazy boli chvíle, kedy sa naučili očakávať len nemilé prekvapenia. Na toto prekvapenie však nebol pripravený nik. Mal to byť jeden z posledných rozkazov v ich životoch. Krátko po ňom mali byť prepustení. Ich očakávania zničila jediná veta. „Zostávate na výnimočnom cvičení do neurčita.“

Niektorí PTP-áci, predovšetkým tí starší, ale aj muži s manželkami a deťmi stratili všetku nádej. Prišli si do ošetrovne po smrť. A lekári, často tiež „politicky nespoľahliví“, im ju dopriali. Stačilo ponechať voľnejší prístup k liekom.

Velitelia sa snažili podkopať aj ich vieru, avšak v PTP-ákoch bolo stále toľko odvahy a presvedčenia, že tento cieľ uskutočniť nedokázali. Zo spomienok nášho pamätníka: „Raz nás zavolali asi tak ani nie po pol roku do kultúrneho strediska. To bolo nejaké veľké kino, malo sa tam hovoriť na tému politika, duchovenstvo a tak ďalej. Prišli tam ‚pokrokoví‘ kňazi. Nejaký Hromádka a spol., lenže aj my sme boli z opačnej strany pokrokoví, lebo sme mali za sebou predsa len... verím, hej, verili sme, boli sme veriaci, aj keď jednoduchí ľudia. Tak jedným slovom bolo to veľké zhromaždenie, všetkých vojakov zvolali a začali hovoriť, že Biblia klame, že je to všetko faloš, a tak ďalej. A keď už toho bolo moc, tých zlých rečí, no tak pekne vystúpil jeden vojak a hovorí: ,Veď ja som vás učil na Cyrilo - Metodskej fakulte v Prahe a vy takto zradcovsky rozprávate? Takto haníte našu cirkev?´ A tak ďalej, jedným slovom, úžasne začal hovoriť, a my šum veľký, potom sme tuším aj potlesk spravili. Bol to doktor Josef Zvěřina. Keď takto hovoril a my sme sa k tomu priklonili, tak jednoducho naraz dali do zajačích a dôstojníci okamžite: ,Nástup a rozchod!´, všetko to zrušili. Tak sme im to prekazili. Samozrejme, ten Zvěřina mal potom ťažkosti.“ (Josef Zvěřina bol významný český teológ a filozof, prenasledovaný za nacizmu aj komunizmu, pozn. red.) 

Pán Uškovitš si však zachoval jednu – za týchto podmienok skutočne závidenia a obdivu hodnú vlastnosť. Zmysel pre humor. „S Tiborom Tarom som spravil takúto vec, žartovnú troška: Raz sme vyviedli z tej správy budov v noci motorku Cinnapt, chceli sme sa povoziť, sme boli mladí nerozvážni... Bola taká ťažká, nemecká, roztlačili sme ju, išlo to, no a teraz rachotala po celej Libave, ktorá bola v tichosti. Každý ustatý spal doma, no a dôstojníci, ktovie čo si mysleli, ale nechytili nás.

Potom ale druhá vec: keď sme boli v Hradci Králové, s pánom Tóthom a ešte s jedným Košičanom sme sa dostali do čarovného Kostelca a navštívili sme Břetislava Kafku. To bol experimentálny psychológ, venoval sa aj parapsychológií, napísal Experimentálne základy psychológie alebo niečo také. A tak raz večer sme sa dohovorili s Tarom, že tiež budeme robiť nejaké pokusy. Vedeli sme už aj troška hypnotizovať, no áno, väčšinou, keď sa pozriem na nejaké dievča zozadu, tak sa otočí, skoro vždy, či chcem, či nechcem, môže byť aj 10 metrov ďaleko. No tak sme sa dohovorili s Tiborom, že niečo spravíme. Keď už naši vojaci mali ísť spať, začal ich uspávať a vraví: ,Médium, médium, zhasni, zhasni!´, niekoľkokrát to zopakoval a ja som už bol pripravený, sme to mali načasované. Bol som pri hlavnom transformátore, mal som kľúčiky, lebo som musel písať aj spotrebu elektriny, no a teraz, keď bolo presne deväť, som vypínač stiahol, blesklo sa, čiže mohlo ma aj zabiť, taký nerozvážny som bol, lebo silné prúdy tadiaľ prechádzali. A vojaci naši zostali úplne ticho, paf, skoro sa asi pokakali, jedným slovom čo sa to robí, jak to a potom aj nejaké hlasy vážne, to na minútu sme si nastrčili a potom po tej minúte zasa médium zasvieť.“ So smiechom spomína náš pamätník.

Pán Róbert Uškovitš patril za 3 roky činnej služby k 53. PTP – zaradený ako pomocný robotník na rôznych pracoviskách (Rajhrad, Mikulov, Hradec Králové, Opočno, Pardubice, Milíčeves...) a 61. PTP – pomocné stavebné práce. Dňa 12. októbra 1953 zrušili jeho klasifikáciu E a 25. novembra toho istého roku bol prepustený z činnej služby. Dátumy na týchto dokumentoch sa však nezhodujú, čo poukazuje na úsilie komunistického režimu držať nevinné obete v zajatí čo najdlhšie.

Po prepustení z tábora

Po návrate domov začal v roku 1954 pracovať ako plánovač pre rezbárske družstvo v Rajeckých Tepliciach, od 1.3.1956 do 25.8.1956 robil pre Okresný úrad geodézie a kartografie v Žiline. Istý čas v r. 1956 učil na základnej škole v Terchovej u Repáňov.

"Zo začiatku sa nám snažil rozprávať len vtipné a veselé príhody, sčasti asi preto, že bral ohľad na naše mladé duše. Potom sa však rozrozprával a my vám preto môžeme predložiť smutné svedectvo jedného nenápadného hrdinu a dúfať, že sa trvalo zapíše do vašich sŕdc."

Zdieľať

V roku 1957 bol riaditeľom školy v Ovčiarsku, od r. 1958 v Divine – Lúky a od r. 1962 do r. 1968 pracoval ako učiteľ v základnej škole Strečno. Neskôr viedol rôzne krúžky v Rajeckých Tepliciach. Participoval napríklad v spevokole – Žilinský miešaný zbor, Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, s ktorými mu však nebolo dovolené vycestovať do zahraničia, pretože bol v minulosti hodnotený ako politicky nespoľahlivý.

Pán Uškovitš sa tiež stal členom viacerých organizácií združujúcich bývalých
PTP-ákov, medzi inými: klub PTP – VTNP Žilina (teda spolok zlučujúci ľudí z pomocných technických práporov – vojenských táborov nútených prác), Konfederácia politických väzňov Slovenska, pôsobí tiež ako veterán protikomunistického odboja.

Na tomto človeku nás oslovilo, s akým nadhľadom a optimizmom dokáže pozerať na svoju minulosť a nešťastné roky, prežité v táboroch PTP. Nepodarilo sa mu splniť svoj sen – vyštudovať vysokú školu s elektrotechnickým zameraním. Vďaka svojej usilovnosti a cieľavedomosti vyštudoval vysokú školu s pedagogickým zameraním. Zo začiatku sa nám snažil rozprávať len vtipné a veselé príhody, sčasti asi preto, že bral ohľad na naše mladé duše a tiež kvôli bolesti nepekných spomienok. Potom sa však rozrozprával a my vám preto môžeme predložiť smutné svedectvo jedného nenápadného hrdinu a dúfať, že sa trvalo zapíše do vašich sŕdc.

Anna Holešová, Michal Viskup
Autori študujú na Gymnáziu Varšavská cesta v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 4. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 16. novembra 2012 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Róberta Uškovitša a autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo