V Spojených štátoch amerických dnes platí povinnosť uznať manželstvo rovnakých pohlaví vo všetkých štátoch. Toto nariadenie nevzniklo spoločenským konsenzom ani ho vedno nepresadili zákondarcovia v jednotlivých štátoch. Rozhodol o tom Najvyšší súd pred dvomi rokmi, navzdory názorom obyvateľov v niektorých štátoch. Pritom aj rozhodnutie súdu bolo veľmi konfliktné, z deviatich sudcov boli za len piati.

Nesúhlasiaci sudcovia argumentovali najmä tým, že ide o nenáležité uzurpovanie si moci zo strany súdu. Ten sa totiž sám označil za kompetentný rozhodnúť v tejto veci za celú krajinu.

Podobný scenár sa tento rok začal aj v Európskej únii. Súdny dvor Európskej únie (ESD) začal v tomto čase rozhodovať v prípade, v ktorom stanoví, ako majú k homosexuálnym zväzkom pristupovať krajiny, v ktorých zatiaľ nie sú schválené.

Sudcovia z vôle sudcov

Najprv v krátkosti príbeh ESD, v ktorom sa mnoho vysvetlí.

Z inštitúcie, ktorá vznikla najmä preto, aby vykladala európske právo, sa za pár desaťročí stala inštitúcia, ktorá pravidlá začala tvoriť.

ESD je dnes akceptovanou autoritou, ktorej rozhodnutia sú pre krajiny záväzné. Nestalo sa tak však z vôle ľudu ani z vôle zakladajúcich či členských krajín Únie. Stalo sa tak len z vôle súdu.

V histórii ESD existuje niekoľko rozhodnutí, ktoré zásadne zmenili pravidlá fungovania EÚ. Napríklad pravidlo, že európske právo je nadradené vnútroštátnym zákonom vrátane ústavy, bolo súčasťou rozhodnutia v „banálnom“ obchodnom spore z Talianska (Costa vs Enel). Súd tak rozhodol napriek tomu, že mu to litery základných zmlúv Európskych spoločenstiev neumožňujú.

Hoci tento prístup jednotliví členovia Únie kritizovali, ich tlak nikdy nebol dosť silný, aby tomuto samoprisudzovaniu si kompetencií postavili múr. Zdieľať

Na pomery kontinentálnej Európy si tento postup odôvodnil netradične – odvolal sa na ducha ustanovení. V Európe tak vzniklo sudcovské právo a ESD sa rozhodol, že zmysel jeho bytia spočíva v pretláčaní riešení posilňujúcich integráciu všade tam, kde to uzná za vhodné.

Hoci tento prístup jednotliví členovia Únie kritizovali, ich tlak nikdy nebol dosť silný, aby tomuto samoprisudzovaniu si kompetencií postavili múr.

Pravdou však je, že tento postup väčšine krajín vyhovoval, najmä v obchodných sporoch. V nich totiž štátne súdy často rozhodovali protekcionisticky a bez ohľadu na právo ostatných krajín. Rozhodnutia ESD boli, naopak, skôr proti národným záujmom jednotlivých krajín.

Napríklad pri odstraňovaní bariér podnikania bol Európsky súd pravdepodobne najdôležitejšou inštitúciou Únie.

Nové pole aktivizmu

Na rozdiel od štrasburského Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého základným dokumentom je Európsky dohovor o ľudských právach, ESD nemá žiadny záväzný prameň, ktorým sa musí riadiť. Naopak, sám sa stal jedným z prameňov európskeho práva, teda de facto tvorí európsku legislatívu. Ňou posilňuje európske inštitúcie vrátane seba, nad rámec kompetencií dohodnutých krajinami.

Rovnakým spôsobom ako pri obchodných otázkach si ESD chce uzurpovať právomoci aj inde. No a tento rok pristúpil k rozhodovaniu o povahe manželstva, čo spadá pod oblasti, ktoré boli zadefinované ako výhradná kompetencia národných štátov.

Ako k tomu došlo?

Súd formálne rozhoduje o úplne inej otázke – o slobode pohybu a slobode pobytu v rámci Únie. Európsky súdny dvor teda formálne nebude rozhodovať o tom, či štáty majú alebo nemajú povinnosť zaviesť manželstvá homosexuálov.

Konkrétne ide o prípad rumunského občana Adriana Comana, o ktorom začal Európsky súd rozhodovať minulý týždeň. V spore sa má rozhodnúť, či sú štáty povinné priznávať všetky benefity a práva manželstvám rovnakého pohlavia právoplatne uzatvoreným v inej členskej krajine. Ako súčasť práva na voľný pohyb a pobyt rámci Únie.

Na Európsky súd sa totiž obrátil rumunsko-americký homosexuálny pár, ktorému rumunské úrady nepriznali status manželstva, ktoré uzavrel v Belgicku. Následne americký partner nedostal povolenie usadiť sa trvalo v krajine.

Rumunsko je dnes krajinou, ktorá neuznáva manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Počas uplynulých dvoch rokov v krajine prebehol zber podpisov, tri milióny obyvateľov podporili referendum o ústavnom zakotvení manželstva ako vzťahu osôb rozdielneho pohlavia.

Ústavný súd však jeho vyhlásenie odďaľuje. Hoci podpisy boli vyzbierané ešte pred letom a referendum sa malo konať na jeseň, posledné správy hovoria až o budúcom roku. Dôvodom na odďaľovanie je tvrdenie Ústavného súdu, že manželstvo je dnes naformulované v ústave bez explicitného rozlíšenia pohlaví, a súd to teda musí dlhšie skúmať.

Ústava totiž vznikla v čase, keď sa nepredpokladalo, že otázka pohlaví pre uzatvorenie manželstva môže byť témou.

V parlamente bol tiež počas posledných rokov opakovane podávaný návrh na zavedenie registrovaného partnerstva, ktorý neprešiel. Ak by teda Európsky súdny dvor rozhodol v prospech Comana, zaviedol by legislatívu, ktorú zákonodarcovia odmietli.

Zadnými dverami

Ak Európsky súd rozhodne v prospech Comana a rozšíri pojem manžel na akékoľvek pohlavie, prelomí sa status quo, že právo definovať podmienky vzniku manželstva majú národné štáty.

Kladné rozhodnutie by znamenalo, že ak napríklad dvaja Francúzi uzatvoria homosexuálne manželstvo v Nemecku a prídu bývať na Slovensko, krajina im bude musieť priznať práva manželského páru. Zároveň by to ale znamenalo, že ak sa dvaja Slováci rozhodnú uzatvoriť homosexuálne manželstvo v Nemecku, Slovensko ich sobáš naďalej nebude uznávať, pretože na to dnes má právo.

Európsky súd sa rozhodol, že táto téma spadá pod jeho kompetenciu a niet sily, ktorá by ho v tom dokázala zablokovať. Zdieľať

No takýto stav, keď občania vlastnej krajiny nebudú mať u seba doma rovnaké možnosti ako občania inej krajiny EÚ, bude právne neudržateľný a nasledovať zrejme bude musieť ďalší judikát, ktorý takúto schizofréniu zruší. A donúti každú krajinu uznať sobáš uzatvorený v inej členskej krajine bez ohľadu na to, aké sobáše uzatvára doma. Znamenalo by to legalizáciu manželstiev rovnakého pohlavia v celej Únii.

No problém zostane aj vtedy, ak ESD v tomto prípade rozhodne negatívne. Pretože aj tak sa potvrdí jeho nová kompetencia vplávať do výsostných vôd jednotlivých krajín. A v ďalšom prípade, kde opäť narazí na podobný problém, môže súd rozhodnúť inak.

Keď v uplynulých rokoch Daniel Lipšic či iní konzervatívni politici, ale napríklad aj predstavitelia Aliancie za rodinu tvrdili, že krajina bude čeliť pokusom presadiť zmeny v kultúrnoetických témach „zadnými dverami“, na ktoré bude krátka aj ústava, teda súdmi a mimo štandardného demokratického procesu, dočkali sa posmeškov.

Postupne sa však ukazuje, že tieto odhady boli správne. Európsky súd už dávnejšie v čiastkových sporoch (napr. v otázke zamestnaneckých  benefitov pre manželov) rozhodol, že zmeny v rodinnom práve spadajú pod jeho právomoc, ak dospeje k záveru, že tým odstráni diskrimináciu zväzkov rovnakého pohlavia. A niet sily, ktorá by ho v tom dokázala zablokovať.