REPORTÁŽ: Aj Rumuni majú "múzeum komunizmu"

Hneď za hranicami s Maďarskom obraz žobrajúcich rómskych detí a štekajúcich psov. Konské záprahy, úseky ciest plné jám, Rómovia predávajúci čučoriedky a dubáky v okolí Karpát a poľnohospodári, ponúkajúci pred bránami svojich domov zemiaky, cesnak, či sladké červené melóny. Z Košíc je do cieľa našej cesty „len“ 395 kilometrov. 

Človek má pocit, že je na rumunskom krajnom východe, no pre domáce obyvateľstvo je 40 tisícové mestečko Sighetu Marmației severozápadnou destináciou. Práve v tomto meste sa nachádza jedno z najuznávanejších múzeí – Pamätník obetiam komunizmu a odboja. Načo je takýto memoriál chudobným Rumunom?

Memoriál vznikol v budove bývalej väznice, ktorá sa nachádzala v centre mesta. Obkolesená obytnou zónou. Je asi o polovicu menšia ako tzv. objekt 16 v Leopoldove (jedna z väzenských budov, ktorá v súčasnosti neslúži potrebám väzenstva). Kým v uzavretom Leopoldove nájdete na stenách záznamy a odkazy väzňov z konca minulého storočia, rumunské cely slúžia iným účelom. Odkrývajú príbehy ľudí z druhej polovice 20. storočia. Podlažie a dve poschodia. Tu v celách žili svoj údel politickí väzni.

Zdieľať

Vidíme starších ľudí, mladých a dokonca aj rodiny s malými deťmi. Pomaly prechádzajú z miestnosti do miestnosti. Z jednej cely do druhej. Zastavujú sa pri nápise z Jánovho evanjelia „Pravda Vás vyslobodí“. Pokúšajú sa prečítať tieto slová v rôznych jazykoch. Pri pohľade na arabské či čínske písmo vnímajú viac obraz ako slovo...a kráčajú ďalej. Vystavovatelia neponúkajú len obraz vlastných dejín, ale aj medzinárodné súvislosti. Portréty Regana, či Jána Pavla II., predstaviteľov Pražskej jari, povstania v Maďarsku. Jedna samostatná cela odkrýva dejiny Charty 77. O Sviečkovej manifestácii a našom kresťanskom disente tu nenájdete žiadnu zmienku. Je to vizitka rumunskej ľahostajnosti, či nezáujmu našich historikov?

Keď vykročíte z objektu na nádvorie, objavíte mená vytesané do kameňa. Kráčate popri menách neznámych a vnímate diametrálny rozdiel medzi stovkou ciel a tisícami mien. Na toto nádvorie sa dostávame len vďaka rozhovoru so sprievodkyňou. Väčšina návštevníkov tento priestor prehliadne. Nevšimnú si neveľké dvere medzi výstavnými panelmi. Akoby dychtivosť po vedomostiach bola väčšia ako precítenie atmosféry dotyku s minulosťou. Stojíme na mieste, pokropenom krvou odsúdených. Človek je na tomto neveľkom nádvorí sám. Vstupujeme akoby do útrob pyramídy, kde môžeme zapáliť sviecu a vyjadriť vďačnosť za dar slobody. Dotknúť sa jedného z mien martýrov a byť vo svojej vďake trošku viac osobnými. Viac pri človeku a jeho utrpení. Myslieť i na tých, ktorí ho stratili a podvedome chápať, že sme ho stratili všetci v neľudskom marazme budovania „svetlejších zajtrajškov“.

"V každom jednom človeku, ktorý takto trpel, je odsúdený celý systém, ktorý toto zlo šíril."
František Mikloško

Zdieľať

V čase, keď sme na návšteve múzea v Rumunsku, pred bránami Leopoldovskej väznice stoja opäť politickí väzni a účastníci pietnej spomienky. Jeden z nich sa len nedávno vrátil z nemocnice, česká predsedníčka organizácie, združujúcej politických väzňov tento rok neprišla pre vážne zdravotné problémy. Už domácky vnímajú priestor pred väznicou pán Baník z Humenného, či  spisovateľ Rudolf Dobiáš. Anton Srholec kladie veniec pred brány pevnosti. Chýba tu Karol Noskovič. Starší pán z Prešova chce vidieť väznicu, v ktorej trpel jeho strýko, dcéry politických väzňov v žltých tričkách...mlčia. Prichádzajú, aby spomínali a ďakovali. Pietna spomienka aj vďaka iniciatíve miestnej farnosti sa mení na púť. Púť k relikviám uloženým v chráme i k neznámym, často bezmenným hrobom martýrov.

Po návrate na Slovensko sa pýtam disidenta Františka Mikloška, prečo je z jeho pohľadu dôležité zaznamenať každé meno obetí komunizmu. "Za každým menom je ľudský príbeh jedného človeka i jeho blízkych. Každý jeden človek bol stvorený, aby urobil tento svet lepším a krajším. V tej obeti môže tiež zachraňovať svet, ale všetci zostaneme ochudobnení práve o jeho charizmu a ľudský prínos. A to len preto, lebo niektorí ľudia, alebo systém sa rozhodol síriť zlo. V každom jednom človeku, ktorý takto trpel, je odsúdený celý systém, ktorý toto zlo šíril," odpovedá. 

Pri pohľade na návštevníkov bývalej väznice v Rumunsku a v dotyku s utrpením v našej krajine sa v mysli vynára nástojčivá otázka: „Kto vytesá do kameňa mená všetkých týchto nevinných obetí? Kto odkryje skutočnú tvár systému z pred Novembra '89?!“

František Neupauer
Foto: autor a Peter Sandtner

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo