Kam sa posúvajú naši ombudsmani

Najväčší politický dozvuk tohtoročného Dúhového pridu mala aktivita ombudsmanky Márie Patakyovej. Tá po vzore svojej predchodkyne Jany Dubovcovej túto akciu podporila, predniesla na nej príhovor a na svojom úrade nechala vyvesiť dúhovú zástavu. Tým vyslala verejný signál, že jej úrad sa s požiadavkymi organizátorov pridu stotožňuje a podporuje ich.

Zo strany SNS, ale aj zo strany niektorých ďalších politikov si za to ombusmanka vyslúžila kritiku. Treba povedať, že oprávnene. Predchádzajúca aj súčasná ombudsmanka tým, že svoj úrad vmanévrovali do verejnej podpory pridu prekračujú pole pôsobnosti, ktoré má táto inštitúcia vymedzené ústavou.

Tá hovorí jasne: „Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom.“

Mária Patakyová by asi len ťažko dokázala obhájiť názor, že orgány tejto krajiny sa správajú voči ľuďom z LGBTI komunity v rozpore s naším platným právnym poriadkom.

Podstatné je však to, že inštitúcia ombudsmana v našom právnom systéme vznikla kvôli tomu, aby pôsobila v priestore konkrétnej pomoci ľuďom, ktorým sa zo strany štátu deje príkorie.

Už počas pôsobenia Jany Dubovcovej sa však začala posúvať do problematických vôd ľavicového ľudskoprávneho aktivizmu. Od ochrany tradičných a nespochybniteľných práv človeka k presadzovaniu ideológie takzvaných nových ľudskych práv. V rámci nej sú základné práva človeka relativizované právami novými. Napríklad právo na život právom na potrat, či eutanáziu.

Dôsledkom je, že o tom, čo považovať za ľudské práva sa dnes aj medzi demokratmi musí viesť verejná diskusia a konflikt medzi „tradicionalistami“ a „progresivistami“ je súčasťou politického života.

Lenže ombudsman nie je v žiadnom prípade tou inštitúciou, ktorá by v tomto zápase mala stáť v prvom rade a mávať ideologickou zástavou. Občania tohto štátu od neho očakávajú niečo úplne iné. Konkrétnu pomoc tým, ktorí si vo svojom oprávnenom boji so štátom nedokážu poradiť sami.

Aj zmysluplnosť úradu ombudsmana, o ktorej dnes značná časť verejnosti pochybuje, budú ľudia merať najmä odvahou, s akou si bude robiť túto svoju ústavou vymedzenú robotu. Nie jeho ideologickými stanoviskami, aj keď si kvôli nim bude užívať potlesk „progresivistických“ salónov.

Takéto vyhlásenia si totiž vyžadujú určite menej osobnej odvahy, ako napríklad zastanie sa kolegyne, ktorá kvôli upozorneniu na korupciu prišla o prácu, alebo odmietnutie členstva v komunistickej strane.