Pád Istanbulského dohovoru

Pre tzv. Istanbulský dohovor sa u nás rozhádala časť tretieho sektora, dve neziskovky boli pre verejnú kritiku dohovoru vylúčené z čerpania nórskych grantov a ministri spravodlivosti odkladali viackrát jeho proces ratifikácie. 

Bavíme sa o dohovore Rady Európy, ktorý má riešiť násilie na ženách a domáce násilie, kritici mu však vyčítajú pretláčanie rodovej ideológie.

Slovník kritikov viac-menej prevzala aj vládna SNS, ktorá koncom minulého týždňa oznámila, že nepodporí Istanbulský dohovor. V tom čase už bolo známe, že ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská odkladá predloženie dohovoru na vládu, keďže „nevidí, že by mal dohovor politickú podporu v parlamente“.

Pre konzervatívny tábor je to celkom isto dobrá správa, hoci je takmer isté, že ide o víťazstvo v jednej kľúčovej bitke, nie o dobytie celej ríše. 

Dôležitý je v tejto chvíli tiež pohľad do spätného zrkadla – na to, čo boj proti dohovoru u nás zanechal a čo nás naučil.

Krátke dejiny dohovoru

Istanbulský dohovor Slovensko síce neratifikovalo a v najbližšom čase tak ani neurobí, ale aj tak stihol u nás napísať krátke dejiny. 

Najväčší praktický dosah dohovoru bol fakt, že pre jeho kritiku nedostali dve mimovládky možnosť čerpať peniaze z nórskych fondov. Išlo o organizáciu Áno pre život so sídlom v Rajeckých Tepliciach, ktorá prevádzkuje dom pre ženy v núdzi, a Spišskú katolícku charitu. 

Obe mimovládky sa podpísali pod právnu analýzu Fóra pre verejné otázky, ktorá upozorňuje na presadzovanie rodovej ideológie v spomínanom Istanbulskom dohovore.

Napriek tomu, že sa projekty Áno pre život a Spišskej charity umiestnili na prvých miestach v rámci svojich kategórií, pre verejný odpor proti ratifikácii Istanbulského dohovoru peniaze na ne z nórskeho mechanizmu nedostali. 

Šéfovia oboch neziskoviek Anna Verešová a Peter Vilček zašli vtedy aj za nórskou veľvyslankyňou, ktorá im však povedala, že musia dodržiavať Istanbulský dohovor. Pritom v tom čase Istanbulský dohovor nebol ratifikovaný ani v samotnom Nórsku.

Tento prípad bol v istom zmysle precedensom. Slovensko dovtedy nemalo s hodnotovým sporom, ktorý gender agenda vyvoláva, praktickú skúsenosť.

Istanbulský dohovor vyvolával polemiku na rôznych fórach. Postoj sa snažil už pred dvomi rokmi pochopiť a pomenovať, v čom spočíva kľúčový spor. 

V rozsiahlom texte Ženský boj o rod sme napísali, že ide o odlišné pohľady na to, čo je domáce násilie. A či je za násilím voči žene v domácnosti vždy fakt, že žena je slabšia, teda či je takéto násilie vždy rodovo podmienené.

Kým feministky v tom majú jasno, niektorí konzervatívci sa po skúsenosti s kauzou Áno pre život vz. Nórsko obávajú, že pretláčanie rodového prístupu môže v budúcnosti diskriminovať. 

Okrem ideologického sporu však ide v celej téme aj trochu o peniaze. Tie tečú nielen cez nórske fondy (pod Úradom vlády), ale aj cez ministerstvo práce a rezort zahraničných vecí. 

Nezisková organizácia Možnosť voľby spustila v roku 2015 kampaň s videošotmi na podporu Istanbulského dohovoru. Spoty boli súčasťou projektu za 97 455 eur financovaného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru. 

Ministerka Žitňanská nemá vo vláde podporu pre Istanbulský dohovor. Foto: TASR/Dano Veselský

Odkladal Borec, odloží aj Žitňanská

Kým za posledné dva-tri roky spôsoboval Istanbulský dohovor vyššie spomínané udalosti a diskusiu, jeho ratifikácia sa odkladala.  

Hoci Slovensko podpísalo dohovor ako jedna z prvých krajín (urobila tak v roku 2011 vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská), podpis nič neznamenal. 

Nasledovať malo jeho prerokovanie vládou a potom ratifikácia v parlamente. K tomu však nedošlo, keďže voči dohovoru sa ozval silný protest, najmä zo strany konzervatívnych mimovládok.

Žitňanskej nástupca minister Tomáš Borec za Smer tak Istanbulský dohovor „odložil do zásuvky“ a jeho predloženie na rokovanie vlády viackrát posúval.

Naposledy bol termín jeho prerokovania v kabinete stanovený do 30. júna 2017. Podľa očakávaní však zostal len na papieri. 

Vyjadrenie SNS o tom, že dohovor nepodporí, je teda len oficiálnym klincom do rakvy. Už atmosféra spred pár týždňov napovedala, že Žitňanská do toho nepôjde za každú cenu. 

Zhruba pred mesiacom zvolala ministerka Žitňanská kvôli Istanbulskému dohovoru okrúhly stôl, za ktorý si sadli konzervatívne aj feministické mimovládky. Paradoxne, v rovnaký deň sedel predseda vlády Robert Fico na plenárnom zasadnutí katolíckych biskupov v Marianke, kde si v prejave predsedu KBS Stanislava Zvolenského vypočul kritiku Istanbulského dohovoru. 

Dnes sa možno len dohadovať, či Andrej Danko premiéra Fica len predbehol alebo by predseda vlády zostal ku kontroverznému dokumentu úplne ľahostajný. 

Haló, je tu ešte Brusel

Akokoľvek znie veto SNS pre konzervatívny tábor pozitívne, netreba zabúdať na „únijný“ kontext dohovoru. 

Európska únia sa totiž rozhodla pristúpiť k Istanbulskému dohovoru ako celok. V polovici júna eurokomisárka Věra Jourová v sídle Rady Európy v Štrasburgu podpísala dohovor v mene EÚ. Posledné slovo v otázke spoločnej ratifikácie bude mať Európsky parlament. 

Kolektívne pristúpenie EÚ k dohovoru by pre členské štáty, ktoré ho neratifikovali, malo zaviesť isté povinnosti len v oblastiach, ktoré spadajú do kompetencií EÚ. Problémom je ale samotný rozsah dohovoru, ktorému kritici vyčítajú vágnosť a navyše – jeho ustanovenia a hodnotenie štátov má v praxi posudzovať nevolená komisia, čo vyvoláva ďalšie otázniky. 

Oveľa podstatnejší je však fakt, že kolektívnym prístupom EÚ k dohovoru sa vyvíja nepriamy tlak na členské štáty, ktoré Istanbulský dohovor stále neratifikovali. A tých nie je málo. 

Ide o viac ako polovicu členských štátov, menovite Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Írsko, Lotyšsko, Litva, Luxembursko, Slovensko a Veľká Británia.

Dokedy bude na tomto zozname aj naša krajina je napriek Dankovmu útoku na Istanbulský dohovor otázne. 

Istanbulský dohovor je dohovor Rady Európy, ktorým sa majú harmonizovať časti národnej legislatívy, ktoré sa dotýkajú násilia na ženách a domáceho násilia. V roku 2011 ho v tureckom Istanbule podpísalo 44 zo 47 krajín Európy.

Za Slovensko ho vtedy podpísala vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská.

Istanbulský dohovor od roku 2011 ratifikovalo iba 13 členských krajín Európskej únie a 22 krajín Rady Európy.

EÚ v oficiálnych materiáloch prízvukuje, že každá tretia európska žena bola obeťou psychického alebo sexuálneho násilia od svojich 15 rokov; ďalej, že každá dvadsiata žena bola znásilnená, viac ako polovica (55 %) žien má skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, jedna z troch žien čelí psychicky urážlivému správaniu partnera a napokon, že tretina žien zažila počas svojho detstva psychické alebo sexuálne násilie od dospelého.

Na Slovensku sa proti dohovoru ozvalo 105 organizácií tretieho sektora a tiež Cirkev. Kritika spočívala predovšetkým v tom, že popri mnohých dobrých prvkoch dohovor obsahuje aj ťažko uchopiteľné pojmy súvisiace s rodovou ideológiou. 

Bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic spracoval pre Fórum života analýzu Istanbulského dohovoru. 

Lipšic ešte v roku 2015 pre Postoj uviedol, že dohovor je príliš všeobecný a dá sa svojvoľne vykladať. Problém vidí tiež v tom, že ustanovenia dohovoru má v praxi posudzovať nevolená komisia. „Najväčšie riziko je, že členovia komisie budú z roka na rok vydávať svoje subjektívne názory, čo krajina môže a nemôže, kedy porušila dohovor a neporušila – práve preto, že nie sú jasne špecifikované povinnosti a záväzky,“ povedal Lipšic.

Čo to v praxi môže znamenať? Podľa Lipšica sa môže napríklad stať, že komisia bude pri vyučovaní náboženstva kritizovať otázku svätenia mužov za kňazov, keďže to môže považovať za posilňovanie rodových stereotypov. Komisia môže teoreticky namietať aj určovanie pohlavia na telocviku podľa biologických znakov, a nie podľa psychologického nastavenia. Komisia s názvom GREVIO už má prvých členov.

Lipšic navyše pochybuje o reálnom prínose dohovoru v boji voči násiliu na ženách či v domácnostiach. „Nevidím v ňom pridanú hodnotu,“ vraví. Slovensko podľa neho už legislatívne spĺňa parametre dohovoru, ktoré sa týkajú pomoci obetiam trestných činov či harmonizácie práva.