Pred sto rokmi sa pre Slovákov lámal chlieb

Presne pred storočím, v roku 1917, prišiel ten kľúčový moment, keď sa lámala budúcnosť Slovákov ako národa. Čo ním bolo?

Starším čitateľom napadne formulka, ktorú opakovali učitelia žiakom v školách za niekdajšieho komunistického režimu: Keby nebolo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku, nevzniklo by ani Československo.

Táto poučka sa opierala o tézu, že nový boľševistický režim sa rozhodol vystúpiť z prvej svetovej vojny a národom priznať právo na sebaurčenie. Potom sa ho ušlo aj Slovákom a Čechom.

Neskôr sa zdôrazňoval fakt, že práve v roku 1917 vstúpili do svetovej vojny ekonomicky silné Spojené štáty americké, ktoré definitívne presadili prevahu dohodových mocností. Na ich čele stál vtedajší priaznivo naklonený prezident Woodrow Wilson, ktorý sa zasadzoval za autonómiu pre národy Rakúsko-Uhorska a neskôr im dokonca pririekol právo na samostatnosť.

Ak by nebolo vojny, práve rok 1917 mohol byť medzníkom, keď by sa Uhorsko úplne odtrhlo od rakúskej časti. Túžba v Budapešti bola veľká.Zdieľať

Práve z vďačnosti k americkému prezidentovi sa v neistých časoch po vzniku Československa mesto na Dunaji s trojjazyčným názvom Pressburg – Pozsony – Prešporok načas volalo Wilsonovo mesto. Zároveň to zhmotňovalo túžbu, aby mesto nadobro pripadlo Československu. Až potom sa ujal názov Bratislava.

Do istej miery sa pre Slovákov dá za zahraničnú udalosť označiť vystúpenie zástupcu českých poslancov z mája 1917 v rakúskom ríšskom sneme, kde žiadal federalizovanie monarchie a v jej rámci vytvorenie česko-slovenského štátu.

Rakúsko vtedy ležalo na západ od vnútorných hraníc. Uhorsko zahrňujúce aj Slovensko bolo súčasťou duálnej monarchie, ktorá po vyrovnaní s Rakúskom v roku 1867 každých desať rokov prehodnocovala silu väzieb. Ak by nebolo vojny, práve rok 1917 mohol byť medzníkom, keď by sa Uhorsko úplne odtrhlo od rakúskej časti. Túžba v Budapešti bola veľká.

Nádej z Ruska pochovali boľševici

Slovensko sa v roku 1917 skutočne ocitlo na veľkej križovatke. Rozhodujúcu úlohu hrali medzinárodné súvislosti.

Zvrhnutie cára v Rusku a neskorší boľševistický prevrat boli dôležité, ale nie v duchu svetovej komunistickej revolúcie, ako nám nahovárali v školách pred rokom 1989. Vystúpenie Ruska z bojov prvej svetovej vojny zmenilo pomer síl, no viac ako porovnateľne ho nahradili USA.

Pre Slovákov bola správa o vystúpení Ruska z vojny úľavou, lebo už nemuseli v monarchistickej armáde bojovať proti svojim slovanským bratom. Proruské postoje mali na Slovensku hlboké korene a v Petrohrade si ch uvedomovali.

Český historik Jan Rychlík spomína manifest ruského vrchného veliteľa Nikolaja Romanoviča z augusta 1914, v ktorom sa hovorí o údajnom oslobodení národov habsburskej ríše, pričom sa v ňom osobitne spomínajú Slováci. Plagáty s takýmto posolstvom sa rozširovali po prieniku ruských vojsk priamo na Slovensku.

Aj preto nie div, že po prekročení hraníc v roku 1914 vítali miestni Slováci s utajenými sympatiami nepriateľských vojakov na východnom Slovensku ako osloboditeľov. Tešili sa až vo vzdialenom Zvolene, kde obyvatelia počuli dunenie kanónov.

Vavro Šrobár prejavil významnú podporu vytvorenia Československa už v roku 1917. Po jeho vzniku sa stal predstaviteľom budúcej pražskej vlády, ministrom pre správu Slovenska.

Naopak, u Maďarov sa prebudila trauma z roku 1849, keď sa práve po vstupe ruskej armády v bitke pri Világoši tragicky skončila vojna za nezávislosť od Habsburgovcov. Aj v slovenskej terminológii sa potom ujal všeobecný výraz világoš znamenajúci totálnu porážku.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny rakúsko-uhorské vojská neskôr Rusov z krajiny vytlačili, no spomienka na zmarenú akciu, ktorá by údajne vymanila Slovákov sužovaných maďarizáciou spod Budapešti, ostala.

Mnohým Slovákom bola myšlienka Ruska ako spasiteľa slovanských národov stále blízka. Už dávnejšie sledovali aktivity Ruska na Balkáne a imperiálne výboje Petrohradu spojené s vymaňovaním nových slovanských štátov spod Osmanskej ríše brali často iba ako bohumilú bratskú slovanskú pomoc.

Hľadanie spásy v Rusku načrtol na sklonku svojho života Ľudovít Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Urobil tak sklamaný po neúspešných emancipačných snahách Slovákov zo 40. a 50. rokov 19. storočia. Štúr napísal dielo po nemecky a doma bolo dlho neznáme. Na Slovensko sa dostalo po preklade do ruštiny z roku 1867 práve z východného cárstva.

Ruská diplomacia nenechávala nič na náhodu a v záujme napĺňania svojich cieľov podporovala slovanské hnutia v strednej a juhovýchodnej Európe. Ako píše slovenský historik Milan Krajčovič, v rámci podpory konzervatívnej cárofilskej oslobodzovacej ideológie v Martine plynuli v náročných 60. a 70. rokoch 19. storočia na Slovensko finančné subvencie.

Súčasťou boli osobné kontakty. Hlavný predstaviteľ rusofilského smeru Svetozár Hurban Vajanský v závere 19. storočia viackrát tajne navštívil Rusko. Svojimi sympatiami k východnej mocnosti sa netajil.

Nie div, že budapeštianska vláda vítala takéto záchytné body, aby slovenskému národnému hnutiu mohla plošne prisudzovať protištátne zameranie a označovať ho za panslavizmus. S touto nebezpečnou nálepkou musela pôsobiť v poslednej tretine 19. storočia hŕstka odvážnych slovenských aktivistov.

Prvá svetová vojna potvrdila slabosť ruskej monarchie. Zaostalosť a dlho neriešené vnútorné rozpory sa naplno odkryli v časoch krvavého európskeho konfliktu a umožnili boľševikom uchopiť moc. Na Rusko sa už potom nedalo spoliehať a skôr ako záchrana sa z tejto svetovej strany dalo čakať budúce nebezpečenstvo.

Do hry vstúpili americkí Slováci

Naopak, vývoj v USA bol pre Slovákov povzbudivý. Potvrdilo sa staré príslovie Z biedy cnosť. Za lepším životom odchádzalo z preľudneného Slovenska čoraz viac obyvateľov. Naplnenie prvého záujmu o ekonomické zabezpečenie neskôr vybudilo bohatú spolkovú činnosť s národným zameraním.

Vysťahovalectvo dosiahlo vrchol v roku 1905. V USA sa sformovala veľká skupina Slovákov. Ich počet prevyšoval polmiliónovú hranicu. V ovzduší slobody sa na nich nalepili liberálne myšlienky a dokázali sa organizovať.

Nešlo o statickú skupinu, mnohí z nich sa vrátili do Uhorska a potom zas do Zámoria, dokonca to zopakovali viackrát. Svojimi názormi povzbudzovali domácich Slovákov, a preto boli tŕňom v oku uhorskej moci. V snahe predísť šíreniu nebezpečných názorov uhorská vláda dokonca neúspešne vysielala do USA vlastných maďarónskych kňazov, ktorí mali tlmiť aktivity tamojších Slovákov.

Anglický historik A. J. P. Taylor poukazuje na skutočnosť, že Slováci našli v Amerike náhradu za svoju domovinu, pričom emigrantom „záležalo na tradíciách oveľa viac ako tým, ktorí zostali doma“. Preto podporovali národný boj doma, ovplyvnili americké politické myslenie a prispeli k rozpadu habsburskej monarchie.

Milan R. Štefánik bez uniformy. Štefánik zohral kľúčovú úlohu pri formovaní zahraničnej armády ešte neexistujúceho Československa. V novom štáte mal byť ministrom vojny, ale zabránila mu v tom tragická smrť.

V roku 1907 založili v Clevelande Slovenskú ligu ako strešnú organizáciu amerických Slovákov. Po vypuknutí vojny v septembri 1914 vypracovala Slovenská liga memorandum, kde žiadala pre Slovákov v Uhorsku samourčovacie právo a samosprávu. O rok neskôr memorandum dopracovali a už žiadali samostatnosť Slovenska.

Bolo to prvý raz v histórii, že niekto vzniesol takúto požiadavku. Nič na tom nemení skutočnosť, že tu boli ďalšie dve alternatívy, ak sa samostatnosť nepodarí naplniť – autonómia v rámci Uhorska alebo vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Takéto memorandum bolo zaslané vládam všetkých dohodových štátov a jeho váhu musela uznať aj rakúska vláda.

Aktivitu ocenili zahraniční pozorovatelia. Francúzsky historik a publicista Arnost Denis, jeden z radu francúzskych a talianskych slovanofilov napísal počas prvej svetovej vojny knihu s názvom Otázka Rakúska, Slováci, kde tomuto etniku odporúča spojenie s Čechmi a Moravanmi do jedného štátu. Pri dosiahnutí tohto cieľa poukazuje na nezastupiteľnú úlohu amerických Slovákov.

Denisova kniha vzbudila vo víre vojny medzinárodnú pozornosť. Hoci autor pokladal obyvateľov horného Uhorska len za vetvu českého národa, nezdráhal sa konštatovať, že „slovenská otázka je jednou z podmienok slobody sveta“.

Vplyv amerických Slovákov na krajanov v Európe, ale aj na exekutívu USA bol nepopierateľný a nezastupiteľný. Exiloví slovenskí a českí politici nemohli popri metropolách dohodových štátov obísť USA – nielen pre silné postavenie tohto štátu vo svete, ale aj pre žičlivé prostredie tamojších krajanov.

V roku 1917 navštívil Spojené štáty Milan R. Štefánik. Stretol sa tam so zástupcami Slovákov a Čechov a spoločne podporili vznik Československa. Do Európy prišiel s troma tisíckami amerických vojenských dobrovoľníkov a s peniazmi potrebnými na činnosť exilovej centrály. V Zámorí získal podporu medzi najvýznamnejšími politickými osobnosťami.

Federalizovanie monarchie bolo nereálne

Iná atmosféra bola doma.

V roku 1917 vôbec nebolo jasné, akým smerom sa bude uberať vývoj v strednej Európe. Hoci exiloví politici snovali plány o vytvorení Československa, o rozbití rakúsko-uhorskej monarchie sa v dohodových štátoch zatiaľ veľmi neuvažovalo. Domáce reprezentácie neboli ani zďaleka rozhodnuté, ako postupovať.

Nie div, veď museli brať do úvahy minimálne jednu skutočnosť – či Rakúsko-Uhorsko vojnu vyhrá alebo prehrá. Na Slovensku, na rozdiel od Čiech a Moravy, nemali obyvatelia hojnejšie zastúpenie v parlamente, lebo tu platili iné politické pravidlá, hlavne sa volilo podľa zastaraného a promaďarského systému.

Scenáre aktívnych Slovákov, ak to tak môžeme nazvať, boli v podstate dva – vydobyť si autonómne postavenie v monarchii alebo sa z nej vymaniť, najpravdepodobnejšie spolu s Čechmi a Moravanmi.

Odvážnejšia bola vznešenejšia koncepcia Milana Hodžu, budúceho asi najvplyvnejšieho slovenského politika v novovytvorenom Československu, ktorý sa netajil túžbou premeniť monarchiu na federáciu štátov. Neskôr, v exile počas druhej svetovej vojny dokonca uvažoval pribrať do takejto federácie ďalšie štáty na spôsob súčasnej Európskej únie. V takomto usporiadaní hľadal stabilitu, lebo správne tušil, že nové rozdelenie bude zdrojom budúcich konfliktov.

M. Hodža sa v predvojnových rokoch zblížil s následníkom trónu Františkom Ferdinandom a hlavne s Rumunom Júliusom Maniuom, uňho presadzovali myšlienku federalizovania monarchie. Budúci panovník si uvedomoval potrebu hlbokej reformy a možno by sa touto cestou aj vydal, keby sa v roku 1914 práve on nestal obeťou atentátu, ktorým sa spustila prvá svetová vojna.

V plánovanej federalizovanej monarchii malo mať Slovensko vlastné miesto. Ako neskôr napísal Hodža, ak by sa to podarilo, predpokladalo sa spojenie s Čechmi v parlamente, pričom by česko-slovenská únia v rámci centrálneho parlamentu bola číselne takmer rovnako silná ako Nemci či Maďari.

M. Hodža zatiaľ považoval myšlienku na vytvorenie Československa za nereálnu a držal sa svojej pôvodnej koncepcie. Ešte v roku 1917 poslal do nemeckého hlavného mesta vlastný návrh, ako sfederalizovať monarchiu.

A ešte v septembri 1918, teda mesiac pred rozpadom monarchie rokoval s Mihálym Károlyim, opozičným politikom a neskorším predsedom maďarskej vlády o slovenskej autonómii v Uhorsku, kde mal ponuku zastávať ministerský post. Vzápätí pripustil odtrhnutie Slovenska od Uhorska, no nevedel si predstaviť jeho samostatnú existenciu.

Milan Hodža (vpravo) s prezidentom Benešom na pražskom hrade. Hodža bol už pred vznikom Československa rozhľadeným nadregionálnym politikom. Čo najmenej bolestný rozchod Slovákov s Maďarmi stál práve na ňom.

M. Hodžovi tieto postoje neskôr spôsobili ťažkosti. Keď ho po vzniku Československa vyslala vláda do Budapešti na rokovania o odsune maďarských vojsk zo Slovenska, stále koketoval s myšlienkou zachovania Uhorska. Aspoň tak to tvrdil vtedajší maďarský minister pre národnosti Oszkár Jászi: „S Hodžom by sa bolo dalo dohodnúť na autonómii, keby ho nebrzdila Praha.“

M. Hodža to neskôr vysvetľoval inak – v Budapešti iba opakoval svoje pôvodné predstavy o vytvorení federácie. No československá vláda ho z rokovaní stiahla. Napokon dosiahla väčšinu svojich pôvodných požiadaviek a nový štát sa zakotvil vo výhodných hraniciach.

Myšlienka Československa sa presadzovala pomaly

Príbeh Milana Hodžu potvrdzuje, že v roku 1918 ho maďarskí politici považovali za rovnocenného partnera. Zmenu postoja k Slovákom však bolo naplno cítiť už v kľúčovom roku 1917.

Slovenská historička Elena Mannová poukazuje na to, že kým dovtedy maďarská nacionalistická publicistika dôsledne rozlišovala medzi „slovenským ľudom“ (ľahostajným voči národnému hnutiu) a „panslávskymi agitátormi“, od roku 1917 už regionálna tlač hovorí o vodcoch slovenského ľudu. Upozorňovala na nebezpečenstvo „českého imperializmu“ a na odlišnosť slovenskej kultúry od českej.

S podobnými závermi prichádza po štúdiu vtedajšej tlače v hornom Uhorsku slovenský historik László Vörös. Zaznamenáva výrazný posun v pohľade na Slovákov, ktorých po májovom apele českých poslancov už teraz maďarskí novinári nevnímali ako súčasť uhorského národa, ale ako nezávislú národnostnú entitu.

V máji 1917 sa českí poslanci otvorene postavili za vytvorenie Československa. Ako píše slovenský historik Roman Holec, „český politický program po prvý raz upustil od princípov historického práva, prekročil rieku Moravu a začlenil Slovensko do svojich záujmových sfér.“

Nemalú zásluhu na tomto závažnom oznámení mali slovenskí politici Vavro Šrobár a Anton Štefánek, neskôr hlavní zástancovia unifikovaného československého štátu. Takto vznesená požiadavka prekračujúca vnútorné hranice duálnej monarchie vlastne znamenala výzvu na jej zánik.

Jednoznačné vyhlásenie zástupcu Slovákov prišlo až 19. októbra 1918, teda v posledné dni existencie monarchie. F. Juriga v uhorskom parlamente povedal, že Slováci vytvorili vlastnú národnú radu, ktorá bude rozhodovať o ich osude.Zdieľať

V Budapešti to vyvolalo nevídané pobúrenie. Vláda potrebovala reprezentatívne vyjadrenie Slovákov. Vyjadrenie od národa, ktorý dovtedy Maďari neuznávali.

Vyzývateľom bol v júni 1917 predseda vlády István Tisza a adresátom jediný činný slovenský poslanec v uhorskom parlamente Ferdiš Juriga. Ten však mlčal. Nemal to ľahké, sám nemal vo veci jasno, tých pár slovenských politikov nebolo jednotných a v napätej atmosfére mohol úplne zabuchnúť dvere pred akýmikoľvek rokovaniami s uhorskou vládou. Postaviť všetko na českú kartu bolo riziko.

A naozaj, ešte v auguste 1917 hodlali rokovať predstavitelia Slovenskej národnej strany s I. Tiszom o drobných ústupkoch uhorskej vlády. I. Tisza žiadal od slovenských predákov, akoby odpoveď na májovú deklaráciu českých poslancov, osvedčenie lojality k uhorskému štátu, sľubujúc navzájom nepatrné ústupky – tri gymnáziá, jedno županstvo a niekoľko slúžnovských úradov.

Jednoznačné vyhlásenie zástupcu Slovákov prišlo až 19. októbra 1918, teda v posledné dni existencie monarchie. F. Juriga v uhorskom parlamente povedal, že Slováci vytvorili vlastnú národnú radu, ktorá bude rozhodovať o ich osude.

Snemovňa sa mu vysmiala a niekoľko dní potom Albert Apponyi, tvorca najsilnejších maďarizačných zákonov, vyhlásil: „Československo nepoznáme, Čechy sú realitou, ostatné je len formula.“ Vtedy však už boli dni monarchie spočítané.

Foto: Flickr.com, Wikimedia