Horúce leto na Balkáne Ako srbská ministerka chcela etnickú čistku Kosova

„Minulosť nikdy nie je mŕtva ani sa nepominula,“ vyhlásil raz americký spisovateľ William Faulkner. A málokde sa možno o pravdivosti tohto výroku presvedčiť lepšie než na Balkáne.

Akékoľvek pochybnosti o tomto výroku vyvrátili slová srbskej ministerky Snežany Paunović, ktorá 11. júla – zhodou okolností práve v deň výročia genocídy v Srebrenici – vyhlásila: „A teraz o našich nedostatkoch a našej hlúposti: keby som bola Slobodan Miloševič, etnicky by som vyčistila Kosovo v roku 1998.“

Síce doplnila, že tým nemyslí „likvidáciu“, ale odchod každého, kto sa necítil obyvateľom Juhoslovanskej zväzovej republiky, do jeho „materskej krajiny“, no aj tak to stačilo na vlnu rozhorčenia vo všetkých štátoch, ktoré po rozpade Juhoslávie čelili agresii zo strany Belehradu. Výroky odsúdila aj časť srbskej verejnosti a európski politici.

„Bolo ohromujúce počuť niečo také v roku 2026. Ani nebudem opakovať, čo povedala. Bolo skutočne šokujúce počuť takéto vyhlásenie. Neviem si predstaviť, že ministerka po takomto verejnom vyhlásení môže naďalej vykonávať svoju funkciu,“ reagovala slovinská eurokomisárka za rozšírenie Marta Kos a časť európskych politikov dokonca vyzvala na zastavenie rokovaní o prístupe Srbska k Európskej únii.

Poklepanie po prstoch si ministerka preto vyslúžila aj od prezidenta Vučića, ktorý jej výrok nazval „neopatrným a málo zodpovedným“.

Malá opozičná strana Pokret slobodnih građana (Hnutie slobodných občanov, PSG) vyzvala na odvolanie ministerky a aj časť samotných kosovských Srbov vyhlásila, že ministerkine výroky sú „nielen hlúpe, ale aj nebezpečné“. „Najväčšiu cenu, samozrejme, platia Srbi v Kosove,“ varuje Tatjana Lazerević z portálu Kossev v Kosovskej Mitrovici.

Kosovo medzitým reagovalo, že „problém je v tom, že štát Srbsko sa nikdy nijako nedištancoval od Miloševičovej politiky“, a ministerku vyhlásilo za personu non grata.

Zabudnuté deväťdesiate

Na prvý pohľad sa môže zdať šokujúce, s akou otvorenosťou ministerka otvorene nabáda na zopakovanie vojnových zločinov (čím sa nemyslí len vraždenie), ktoré sa na Balkáne diali v 90. rokoch.

No pri pohľade na nacionalistické krídlo srbskej spoločnosti, ktoré otvorene velebí vojnových zločincov, ako boli Radovan Karadžić a Ratko Mladić, to celkom nemôže byť prekvapením.

Šokujúcejšie by malo byť skôr niečo iné – nakoľko samotní Srbi zabudli na to, čo sa v Kosove dialo v rokoch 1998 – 1999. A že Miloševićovou chybou nebolo, že nevykonal etnickú čistku Kosova, ale, naopak, že sa o ňu pokúsil.

V čase, keď konflikt v Kosove vrcholil, bolo na úteku viac než 800-tisíc Albáncov, ktorých sa armáda Juhoslávie pokúšala vyhnať do susedného Albánska a Macedónska.

Zdroj: Facebook, Visit Kosovo

Nedokončený projekt

Nápad etnického čistenia Kosova pritom nebol v srbskom politickom myslení ničím novým.

Srbsko už v období od získania autonómie (1815) do formálnej nezávislosti (1878) pristúpilo k politike etnickej a náboženskej homogenizácie. V rokoch 1832, 1862 a 1877 – 1878 Srbi vo viacerých vlnách vyhnali desaťtisíce miestnych moslimov (prevažne Albáncov, ale aj moslimských Slovanov či Turkov) z centrálneho Srbska.

Nemalá časť utečencov sa následne usadila v Kosove, kde dodatočne posunula demografiu v neprospech Srbov. Keď Srbi a Čiernohorci Kosovo dobyli v prvej balkánskej vojne v roku 1912, Albánci tvorili jasnú väčšinu populácie.

To len upevnilo odhodlanie Srbov pristúpiť aj ku Kosovu podľa rovnakého vzorca.

„Mesto sa javí ako kráľovstvo smrti. Klopú na dvere albánskych domov, odvádzajú mužov a okamžite ich strieľajú. Za pár dní dosiahol počet zabitých mužov 400. Čo sa týka rabovania, rabovania a znásilňovania, to je samozrejmé; odteraz je denným poriadkom: proti Albáncom je všetko dovolené – nielen dovolené, ale aj chcené a prikazované. A napriek všetkým týmto hrôzam vojenský veliteľ Božo Janković prinútil mestských hodnostárov s revolverom v ruke poslať kráľovi Petrovi telegram vďaky,“ písal o udalostiach v Prizrene katolícky arcibiskup Skopje Lazër Mjeda do Vatikánu.

Z tridsiatich dvoch mešít v meste armáda zabavila všetky okrem dvoch a situácia na vidieku nebola o nič lepšia. „V septembri, po tom, čo sa srbský dôstojník pokúsil znásilniť albánsku ženu a bol zastrelený jej manželom v dedine Fshaj, bola táto dedina a dve ďalšie zničené a tridsaťpäť Albáncov bolo upálených,“ píše britský historik Noel Malcolm.

Len v prvej fáze (a iba v Kosove) srbská armáda podľa odhadov arcibiskupa zavraždila 25-tisíc Albáncov, celkový počet zavraždených civilistov v balkánskych vojnách 1912 – 1913 podľa odborných odhadov ďaleko presahuje stotisíc.

Povojnové plány

Srbsko-čiernohorskú vládu v Kosove krátko nato prerušila prvá svetová vojna a rakúsko-uhorská okupácia. Po jej konci sa však novovzniknutá Juhoslávia vrátila k predošlej politike demografického inžinierstva.

Podrobný plán na etnickú čistku Kosova a Albáncami osídlených častí Macedónska predstavil pod názvom Izseljavanje Arnauta (Vysťahovanie Arnautov, staromódny pojem pre Albáncov, pozn. red.) ešte v roku 1937 v Belehrade Vaso Čubrilović, jeden zo sprisahancov, ktorí v roku 1914 v Sarajeve zavraždili následníka trónu Františka Ferdinanda.

V novom štáte sa Čubrilović stal docentom na univerzite a vo svojom memorande identifikoval Albáncov žijúcich v Kosove a na severozápade Macedónska ako hlavnú hrozbu v novom štáte.

„Tento albánsky klin obývaný anarchistickými albánskymi živlami bránil akémukoľvek silnému kultúrnemu, vzdelávaciemu a hospodárskemu spojeniu medzi našimi severnými a južnými územiami v 19. storočí,“ postuloval Čubrilović.

Na rozdiel od dnešných revanšistov Čubrilović netajil, akými metódami Srbsko vykonalo etnickú čistku území získaných v roku 1878. „Vďaka širokým štátnym koncepciám Jovana Ristića Srbsko po anexii Toplice a Kosanice odrezalo ďalšiu časť tohto klinu. V tom čase boli oblasti medzi Jastrebcom a Južnou Moravou radikálne zbavené Albáncov. Od roku 1918 bolo úlohou nášho súčasného štátu zničiť zvyšok albánskeho trojuholníka.“

V srbskej lokalite, kde sa proruskí Moldavci učili strieľaťVučić ukazuje Ficovi, ako sa, do psej matere, robí politika na všetky svetové strany

Martin Leidenfrost

Kolonizácia

Monarchistická Juhoslávia sa po prvej svetovej vojne usilovala o zmenu národnostných pomerov v Kosove najmä kolonizáciou Srbmi, zatiaľ čo Albánci z pozemkovej reformy zostali vylučení.

Ale aj keď sa podiel Srbov vďaka cielenému osídľovaniu Kosova viac než 60-tisíc srbskými kolonistami v rokoch 1921 až 1931 podarilo navýšiť z 21 na 27 percent (iné odhady zahŕňajúce aj slovanských moslimov a katolíkov hovoria o náraste z 24 na 38 percent), výsledky boli z pohľadu srbských nacionalistov neuspokojivé.

„Nepochybne hlavnou príčinou neúspechu našej kolonizácie v týchto regiónoch bolo, že najlepšia pôda zostala v rukách Albáncov. Jediným možným spôsobom našej masovej kolonizácie týchto regiónov bolo odobrať pôdu Albáncom,“ zhodnotil Čubrilović. Negatívne vnímal najmä premeškanú príležitosť územie etnicky vyčistiť v rokoch 1918 – 1921.

„Po vojne, v čase povstania (...), sa to dalo ľahko dosiahnuť vyhostením časti albánskeho obyvateľstva do Albánska, nelegalizáciou ich uzurpácií a odkúpením ich pastvín,“ myslel si bývalý sprisahanec.

Nároky na Macedónsko

Z pohľadu Čubrilovića pritom etnická čistka Kosova nemala slúžiť sama sebe, ale byť súčasťou stratégie pre asimiláciu Macedónska. „Z etnického hľadiska sa Macedónci s nami plne zjednotia, iba ak budú mať skutočnú etnickú podporu zo strany srbskej vlasti, ktorá im dodnes chýba. To dosiahnu iba zničením albánskeho bloku,“ vyhlásil.

Čubrilović si zároveň bol vedomý, že väčšina Albáncov Kosovo opustiť nechce. „Jediný spôsob a jediný prostriedok, ako sa s nimi vyrovnať, je hrubá sila organizovaného štátu, v ktorom sme im vždy boli nadradení,“ vyhlásil otvorene.

Z jeho pohľadu takýto prístup mal pre Juhosláviu málo rizík. „V čase, keď Nemecko môže vyhostiť desaťtisíce Židov a Rusko môže presunúť milióny ľudí z jednej časti kontinentu do druhej, presun niekoľko stotisíc Albáncov nepovedie k vypuknutiu svetovej vojny,“ prirovnával plánovanú politiku k totalitným štátom 30. rokov.

Nátlak

Vo svojom memorande Čubrilović jasne formuluje, ako plánovanú etnickú čistku vykonať. Okrem propagandy a snahy kúpiť si časť moslimského kléru, ktorý by Albáncov vyzval vysťahovať sa do Albánska či do Turecka, sa neštítil ani násilia.

„Ďalším prostriedkom by bol nátlak zo strany štátneho aparátu. Zákon musí byť vymáhaný do bodky, aby bol pobyt pre Albáncov neznesiteľný: pokuty a väznenie, bezohľadné uplatňovanie všetkých policajných nariadení (...),“ nabádal Čubrilović.

„Pokiaľ ide o náboženstvo, Albánci sú veľmi citliví, preto ich treba aj v tomto smere šikanovať. To sa dá dosiahnuť zlým zaobchádzaním s ich duchovenstvom, ničením ich cintorínov, zákazom polygamie a najmä nepružným uplatňovaním zákona, ktorý núti dievčatá navštevovať základné školy, nech sú kdekoľvek.“

Cieľom vládnej politiky by podľa neho malo byť vytvorenie konfliktov, ktoré by ponúkli zámienku na vykonanie etnickej čistky.

„Mali by sme podľa potreby rozdávať zbrane našim kolonistom. Staré formy četníckej akcie by sa mali organizovať a tajne podporovať. Najmä by sa mal vypustiť prúd Čiernohorcov z horských pastvín, aby sa vytvoril rozsiahly konflikt s Albáncami v Metochiji. Tento konflikt by sa mal pripraviť prostredníctvom našich dôveryhodných ľudí. (...) Nakoniec sa dajú vyvolať miestne nepokoje. Tie budú krvavo potlačené najúčinnejšími prostriedkami, kolonistami z čiernohorských klanov a četníkmi, nie pomocou armády.“

A keby ani to nestačilo: „Zostáva ešte jeden prostriedok, ktorý Srbsko po roku 1878 s veľkým praktickým účinkom používalo, a to tajné vypaľovanie albánskych dedín a mestských štvrtí.“

Zdroj: Facebook, Visit Kosovo

Dohoda s Tureckom

Čubrilović pritom zďaleka nebol jediným, kto v medzivojnovej Juhoslávii podporoval predstavy o etnickej čistke Albáncov, a už o rok neskôr Srbsko uzavrelo dohodu o „výmene obyvateľstva“ s Tureckom.

Táto výmena mala byť pritom jednostranná, a slúžiť presunu 40-tisíc neslovanských (teda albánskych a tureckých) moslimských rodín do Turecka. Hoci dohoda sa mala týkať najmä Turkov (a doslovne vylučovala deportáciu Rómov), juhoslovanský minister si pochvaľoval možnosť „prihodenia väčšieho počtu Albáncov“.

Ako pripomína Malcolm, počet obyvateľov určených na výmenu presahoval 150-tisíc Turkov, ktorých napočítalo sčítanie obyvateľstva v roku 1921.

„Je pozoruhodne, že jedno ustanovenie výslovne vylučovalo mestské obyvateľstvo z tejto schémy: hoci by toto ustanovenie umožnilo niektorým Albáncom zostať, zároveň potvrdilo, že hlavným cieľom politiky bolo odstrániť Albáncov a nie turecky hovoriacich (z ktorých veľká väčšina žila v mestách),“ píše Malcolm vo svojej knihe Kosovo: A Short History.

Zatiaľ čo Juhoslávia by sa týmto spôsobom zbavila dvestotisíc Turkov a Albáncov, Turecko by získalo moslimskú populáciu, ktorou by mohlo osídliť po genocíde Arménov a deportácii Grékov vysídlené regióny v Anatólii. Nehľadiac na to, že Albánci sú európsky národ, ktorý nikdy v Anatólii nežil.

Deportácie sa mali začať so 4000 rodinami v roku 1939 a byť dokončené do roku 1944. Realizácii však zabránili najprv finančné problémy – Juhoslávii chýbala sľúbená finančná kompenzácia, a napokon plán nadobro zastavila druhá svetová vojna, počas ktorej sa juhoslovanský štát v dôsledku nemecko-taliansko-maďarsko-bulharskej invázie načisto zrútil.

Pod dopadom štátneho nátlaku Kosovo v medzivojnovom období napriek tomu opustilo 90 až 150-tisíc moslimov.

Iná cesta?

Vojna so sebou priniesla koniec kolonizačnej politiky, a po kapitulácii Juhoslávie v apríli 1941 bola väčšina Kosova pripojená k Albánsku.

Albánci – ktorý od roku 1912 do roku 1941 čelili trom dekádam raz miernejšieho a raz tvrdšieho štátneho terorizmu, neváhali využiť príležitosť a voči srbským kolonistom sa kruto pomstili. V prvých troch mesiacoch po páde Juhoslávie vyhnali asi 20-tisíc Srbov a podpálili 10-tisíc domov, píše Malcolm.

Keď sa Kosovo v roku 1945 opäť stalo súčasťou novej, tentokrát socialistickej Juhoslávie, dialo sa to proti vôli väčšiny miestneho albánskeho obyvateľstva. Juhoslovanskí komunisti však Albáncom ponúkli aký-taký kompromis – srbskí kolonisti z medzivojnovej éry sa nesmeli vrátiť a Kosovo získalo status autonómnej oblasti (neskôr povýšenej na autonómnu provinciu).

Aspoň v prvých dekádach však táto autonómia znamenala málo, politickú moc ďalej držali v rukách Srbi a komunistická tajná služba UDBA vedená Aleksandrom Rankovićom tvrdo prenasledovala.

Výstava statočných vojvodinských SlovákovGrobianske násilie je prejavom poníženia celej slovenskej komunity a útokom na jej dôstojnosť

Dušan Škvarna

Hoci sa obeťou UDBA stali mnohí antikomunisti aj podozriví členovia komunistickej strany vo všetkých republikách, v Kosove mala činnosť UDBA silno protialbánsky charakter. Tajná služba vtedy špehovala každého štvrtého Albánca a na to aby sa ocitli na zozname podozrivých, stačila hocijaká banalita, napríklad aby podporovali vzdelávanie vo vlastnom jazyku.

Po odstavení Rankovića v roku 1966, najmä však po novej ústave z roku 1974, v ktorej Kosovo získalo všetky práva republiky okrem práva na sebaurčenie, Albánci v Kosove zažili po prvý krát od roku 1912 čosi ako striebornú éru, v ktorej boli v očiach štátu rovnoprávnymi občanmi (i keď v socialistickom štáte, v ktorom nikto nemal veľa občianskych práv).

Koniec

Táto situácia však vydržala príliš krátko, aby dokázala kosovských Albáncov trvalo zmieriť so životom v Juhoslávii. Už v roku 1989 Srbsko ústavnými dodatkami (v rozpore s ústavou Juhoslávie) okyptilo autonómiu Kosova a ďalšie odbúranie priniesla nová ústava v roku 1990. V tom čase pritom Srbi a Čiernohorci tvorili už len 11 percent obyvateľstva, s klesajúcou tendenciou.

Posledný pokus o zmenu demografie Kosova prišiel koncom 90. rokov – Miloševićov režim sa po páde Krajiny pokúsil cielene usadiť srbských utečencov z Chorvátska na Kosove a po vypuknutí ozbrojeného povstania v roku 1998 využiť príležitosť, aby sa Albáncov zbavil raz a navždy.

Metódy boli pritom rovnaké, ako už v roku 1912 (a ako len pár rokov predtým v Chorvátsku a Bosne). Srbská armáda systematicky vypaľovala dediny a mešity (zničených alebo poškodených ich bolo viac než 500) a znásilňovala ženy. Za hranice Kosova vyhnala viac než 800-tisíc Albáncov, viac než 500-tisíc utieklo do iných častí provincie.

Jeden z najväčších masakrov sa udial v dedine Meja, ktorú obývajú prevažne albánski katolíci. Srbské bezpečnostné zložky tu zavraždili prinajmenšom 377 ľudí, a podobné masakre nasledovali aj v desiatkach iných obcí, ako Pastasel, Vushtrri (Vučitrn), Krusha (Kruša), Izbica, Rezalla, Orahovac, Bela Crkva či Suva Reka.

Podobnou mincou (i keď s výrazne nižším počtom obetí) to Srbom vracali aj povstalci z UÇK. Spolu s ustupujúcou srbskou armádou v roku 1999 utiekli aj desaťtisíce Srbov, ďalší nasledovali po protisrbskom pogrome v roku 2004.

Vojna v rokoch 1998-1999 si vyžiadala životy 8 676 civilistov z radov kosovských Albáncov, 1 196 etnických Srbov a 445 civilistov iných národností. Počet znásilnených žien nie je presne známy, ale odhady hovoria o prinajmenšom desaťtisíc a možno viac než 40-tisíc obetiach.

Ak medzi Albáncami na Kosove existuje niekto, kto mal najmenšiu pochybnosť o jednostrannom vyhlásení nezávislosti v roku 2008, ministerka Paunović urobila všetko preto, aby ho tejto pochybnosti zbavila.