Mäkká totalita ako-tak spokojného používateľa Kam vedie nekontrolovaná moc moderných kapitalistov

Obľúbeným opodstatním pre kapitalizmus dlho bolo, že slúži viac-menej všetkým zúčastneným, že peniaze sú pamäťou dobrých skutkov, konkurencia a vyberavosť zákazníka prinúti firmy ponúkať čo najlepší produkt a služby.

Zároveň umožňuje a podporuje prirodzené právo na súkromné vlastníctvo a celý ekonomický model v bezprecedentnej miere produkuje bohatstvo, ktoré sa viac-menej prijateľne distribuuje do celej spoločnosti. A že celkovo je pre ľudstvo dobrý, lebo priesečník ľudskej povahy, limitov a možností prirodzeného sveta a zákonov spoločnosti nevyprodukuje nič lepšie než voľný trh.

Čo však v prípade, keď kapitalizmus začne nepríjemne zapáchať, lebo tuchne ako stojatá voda? Keď pomaly prestane pracovať pre ľudí?

Keď chybu kapitalizmu „zisk nad ľudské dobro“ nič poriadne nevyvažuje?

Dánske mesto

V istom zmysle sa nie je na čo sťažovať – veď z hľadiska ľudských dejín si my, stredná trieda v západnom civilizačnom priestore, žijeme ako prasce v žite. Ale možno práve v tom je háčik.

Dvadsiate storočie nám dalo dve slávne diela o budúcej dystopii. Scenár A je Orwellovo dielo 1984, sivá totalita, čosi ako Sovietsky zväz na steroidoch. Scenár B Huxleyho Prekrásny nový svet, bezbolestná spoločnosť, v ktorej stabilitu totalitnej moci nezabezpečuje tvrdá ruka štátu, ale všadeprítomné pohodlie a povrchná rozkoš. Človek sa má tak dobre, že ani nemá dôvod búriť sa proti svojej neslobode. Je šťastne závislý.

Keď sa opakovane ukázalo, že proletariát spontánne nezruší ekonomické poriadky a nenastolí rovnostárske nebo na zemi, ale profesionálni buriči svetu vnútili Orwellovu nočnú moru, ľavica prišla s novými víziami. V nich by mali lepšie politicko-ekonomické usporiadanie a technologický pokrok preskočiť zábrany, na ktoré narazili ľudoví revolucionári.

V roku 2016 dánska politička Ida Auken vystúpila na Svetovom ekonomickom fóre so špekulatívnou esejou Vitajte v roku 2030. Nevlastním nič, nemám žiadne súkromie a život nikdy nebol lepší.

Predstavuje fiktívne mesto, v ktorom sa snúbia výdobytky trhového individualizmu a technooptimizmu s tými najkrajšími komunistickými halucináciami.

Nik tu nemá auto, dom, spotrebiče ani oblečenie, ale má naplnenú každú chúťku a potrebu. „Všetko, čo si považoval za produkt, sa teraz stalo službou.“ A všetky služby ako jedlo, ubytovanie, doprava a každodenné potreby sú zadarmo, „takže nám ani nedávalo zmysel niečo vlastniť“.

Ida Auken. Zdroj: medium.com

Napríklad spoločná doprava pomocou autonómnych prostriedkov je plynulejšia a rýchlejšia (hoci, zdá sa, autorka vlastní bicykel, ktorý občas používa pre číru „radosť z jazdy a fyzického pohybu“, teda palec hore). Spoločné sú aj všetky priestory, „moja obývačka sa používa na firemné schôdzky, keď tam nie som“.

Keď si chce navariť, kuchynské potreby sa razom objavia pred jej dverami. („Načo mať v skrinkách haluškovač či palacinkár? Stačí si ich objednať, keď ich potrebujeme.“) Veci sú vyrobené kvalitne, neplytvá sa, nik nemá motiváciu ničiť životné prostredie („stále nechápem, prečo sme v minulosti všetky voľné plochy v meste zaplnili betónom“), bez súkromného vlastníctva je každý slobodnejší. Vďaka AI a robotom sa nálož ľudskej práce výrazne znížila.

Samozrejme, Aukenovej utópia vychádza z ideálu komunitného mesta, kde sa individuálne vlastníctvo zmenilo na prístup k spoločným službám. Auken nepíše, kto má celý systém na starosti, len to celé nejakým zázrakom funguje. Ale niekto určite áno, lebo ktosi-čosi (umelá superinteligencia?) to celé monitoruje:

„Viem, že niekde sa zaznamenáva všetko, čo robím, na čo myslím a o čom snívam.“ Ale „celkovo to je dobrý život“, oveľa lepší „ako cesta, po ktorej sme doteraz kráčali, keď sa jasne ukázalo, že nemôžeme pokračovať v rovnakom modeli rastu“.

Komunistická ekonomika je notoricky chromá, čo sa týka produkcie bohatstva aj organizácie spoločnosti. Svoju utópiu nemá z čoho vystavať ani ako udržať pokope. Čo však, keď túto komunistickú fantáziu nahradí kapitalistická realita? Keď benevolentného dozorcu nad spoločnosťou bez vlastníctva vystrieda generálny riaditeľ a predstavenstvo akcionárov?

Vtedy sa začne napĺňať scenár B, v ktorom sa namiesto predností oboch systémov snúbi škaredé komunizmu s nepekným kapitalizmu.

Moju prácou je dohliadať, aby sa veci zhoršovali

Táto esej nemá byť strašením, ani pamfletom proti kapitalistom. Ani nechcem tvrdiť, že tu ktosi cielene buduje prekrásny nový svet či Aukenovej mesto šťastných nevoľníkov. To má len poslúžiť ako obraz, ktorý nám pomôže zamyslieť sa, kam smerujeme.

Preto sa od abstraktných myšlienok presunieme k rukolapnému vývoju na trhu.

Zostaneme v Škandinávii. Nórska rada spotrebiteľov nedávno vydala krátke video. Začína sa chlapíkom, nazvime ho Jakob, ako leží pod posteľou a nožničkami nastrihne dieru do ponožky pánovi, ktorý sa práve zobudil.

„Mojou prácou je upravovať veci tak, aby boli naprd. Oficiálny názov je zhovaďovač (enshittificator). V podstate vezmem čosi, čo je úplne v poriadku a zhorším to,“ usmieva sa sympaťák v montérkach, zatiaľ čo z nohy zo stola, pri ktorom práve raňajkuje rodina, odpíli práve toľko, aby stále stál, no nepríjemne sa kyvkal pri každom pohybe.

Jakob sa sťažuje, že dlho to bola namáhavá práca. Mohol byť len na jednom mieste zároveň a toľko toho potreboval zhoršiť! Ale čo to – Jakob vymenil montérky za sako, nohy má vyložené na stole v peknej kancelárii. Prišiel internet. „Môžem zostať na jednom mieste a zhovaďovať veci – pre oveľa viac ľudí a všetko zároveň,“ raduje sa.

Až vtedy sa to rozbehlo: „Máš obľúbený web? Naplníme ho vyskakovacími oknami. Užívaš si video? Hups – reklamná pauza! Máš drahý nový telefón? Super, tu máš update – aby bol na h*vno.“

„Ale pozor, toto je veľmi dôležité,“ ukazuje Jakob na obrazovku v zasadačke, kde je otvorená úplne normálna sociálna sieť. „Najprv to musí byť fajn. Ale potom...“ luskne Jakob prstami a všade začnú vyskakovať reklamy, prihlasovacie okná, ponuky na upgrade a podobne. Sediaci biznismeni sú vo vytržení. „Dohliadnite na to, aby ľudia na vás boli dostatočne závislí, a potom... Zhovaďte to!“

„Tu je moja obľúbená časť. Povedzme, že niekto rozbehne alternatívnu službu. Čo urobíme? Kúpime ich!“ Zhovadenie je nezastaviteľné.

„Nie je to len vaša fantázia. Digitálne služby sa zhoršujú,“ končí sa video. Nórsky úrad tu čerpá z myšlienok technologického blogera Coryho Doctorowa, ktorý v roku 2022 kodifikoval výraz enshittification, voľne preložené ako zhovadenie.

Firmy podľa neho nasledujú tri štádiá: (1) ústretovosť k používateľom, čím ich na seba naviažu; (2) zneužitie používateľov v prospech svojich biznisových zákazníkov, ktorých na seba naviažu; (3) zneužitie používateľov aj biznisových zákazníkov vo svoj prospech. Vedie to k úpadku platformy, z ktorého na konci ťaží najmä jej vlastník, pokým platforma neumrie.

Je to proces, ktorým firma môže maximalizovať svoj rast, a keďže rast je pre CEO kde-akej spoločnosti a jej akcionárov najdôležitejšia metrika zo všetkých, skôr či neskôr tam prídu mnohí, pokiaľ úspešne zvládnu krok 1.

Na stránkach Postoja sa čitatelia s týmto javom mohli stretnúť v článku o Windowse, keďže Microsoft zneužíva svoje monopolné postavenie na trhu osobných počítačov. Preto nám ako príklad pomôže iný populárny produkt.

Náš PC nám nepatríPrečo sa Windows zlepšuje k horšiemu? Windows 11, umelá inteligencia a budúcnosť osobných počítačov

Juraj Valach

Zhovadenie Googlu

Pred dvomi rokmi Ed Zitron spísal príbeh o „mužovi, ktorý zničil Google“.

Google začal ako úžasná technológia, ktorá dokázala nájsť na zamotanom webe čokoľvek. Oprávnene sa chválil, ako rýchlo a presne vyhľadáva, aký je užitočný pre používateľa.

Ale v roku 2019 sa vyhľadávaču stala jedna z najhorších vecí, aká môže akciovú spoločnosť postihnúť. Prestal rásť. Google.com je pritom ďaleko najnavštevovanejšou stránkou na internete, je to najhodnotnejší produkt, ktorý Alphabet (materská spoločnosť, ktorej patrí aj Youtube, Drive a iné firmy) má.

Viceprezident pre technické záležitosti, vyhľadávanie a reklamu v službách Google teda zvolal na poplach.

Vysokopostavení manažéri si medzi sebou vymieňali emaily. Z konverzácie vyplynulo, že tím, ktorý pracoval na vyhľadávači, mal od jeho fungovania podstatne iné očakávania než oddelenie pre reklamy a financie.

Vyhľadávač svoju prácu robil efektívne. Google na prvý pokus a hneď na horných priečkach našiel, čo užívateľ potrebuje, ten na ňom strávil len pár sekúnd, kým sa preklikol na cieľovú stránku. Žiadne zahltenie reklamami a nepodstatnými výsledkami, len hladko prejazdná križovatka internetu.

Ľudia z reklamy a financií to chceli zmeniť.

Nick Fox, viceprezident pre vyhľadávač, napísal, že „vyhľadávač je motorom zisku tejto spoločnosti“ a že by do jeho dizajnu malo vstupovať aj oddelenie reklám.

Vyhľadávač mal vtedy na starosti Benedict Gomes, ktorý bol v Googli od začiatkov a mal veľký podiel na jeho fungovaní. Nepáčilo sa mu, kam firemná diskusia smeruje. „Začínam sa obávať, že rast je jediné, čo nás zaujíma,“ sťažoval sa v maili. „[Náš tím, ktorý má na starosti vyhľadávač] sa dostal príliš blízko k inzercii pre dobro produktu aj spoločnosti.“

Cory Doctorow, autor tézy o zhovadení. Foto: Jonathat Worth

Jednou z diskutovaných metrík bol nedostatočný rast tzv. queries, čiže množstva vecí, ktoré sa ľudia pýtali Googlu.

Ben Gomes napísal, že v tomto ohľade existujú spôsoby, ako z vyhľadávača vytrieskať viac peňazí, ale podstatne to zhorší produkt z pohľadu používateľa: vypnúť opravu preklepov, vypnúť vylepšenia poradia výsledkov, umiestniť filtračné kritériá na celej stránke. Dodal však, že by s tým bol „hlboko, hlboko nespokojný“. Namiesto toho navrhoval sústreďovať sa na „príťažlivú používateľskú skúsenosť, vďaka ktorej sa používatelia budú chcieť vrátiť“.

Jeho vízia však prehrala. V najbližších mesiacoch prišli updaty, po ktorých reklamy vo vyhľadávaní vyzerali takmer na nerozoznanie od normálnych stránok. Google tiež začal pretláčať vlastné produkty na úkor užitočných výsledkov.

Podľa Zitrona je pravdepodobné, že Google zhoršil aj algoritmy, ktoré mali vo vyhľadávaní filtrovať spam a neužitočné výsledky (Google to nazval „neopodstatnenou špekuláciou“, ale Zitron vo svojej odpovedi ponúka viacero dôvodov).

Gomesa, ktorého životnou snahou bola užitočnosť moderných vyhľadávačov, zakrátko nahradil Prabhakar Raghavan, dovtedajší šéf Google reklám.

Zhruba v tomto čase začal rásť počet používateľov s pocitom, že najpopulárnejší vyhľadávač sa zhoršuje. Aj médiá o tom začali písať.

Niektorí kritici napríklad tvrdia, že Google oveľa presnejšie zobrazuje reklamné výsledky podľa vyhľadávanej frázy ako normálne stránky. Pre firmu je oveľa lepšie, ak presvedčí inzerentov, že najlepším spôsobom na predaj ich produktov je to, ak jej zaplatia za reklamu. Keďže má v tejto sfére monopol, nemusí veľmi riešiť, či pri tom používateľ nájde najrýchlejšie a najjednoduchšie to, čo potrebuje.

Treba dodať, že za horšími výsledkami je aj celkové zhovadenie internetu. Kľúčovým slovom je SEO, search engine optimization (optimalizácia pre vyhľadávač). Je to stratégia, ktorou sa tvorcovia internetových stránok snažia upraviť obsah tak, aby vyhľadávač vyhodil ich web medzi prvými výsledkami. Cieľom je pritiahnuť čo najviac používateľov na svoju stránku, pretože tam môže predávať inzerciu, svoje produkty a podobne.

Obsah webu potom určuje nie primárne snaha o kvalitu a užitočnosť, ale kľúčové slová, na ktoré vyhľadávač dobre reaguje. A ten potom uprednostní optimalizované stránky, nie užitočné.

Ale aj toto sa dá riešiť, ak sa chce. Ako píše David Pierce v recenzii pre The Verge, po používaní plateného vyhľadávača Kagi, ktorý nezobrazuje reklamy a nezbiera súkromné dáta, sa Google javí „bizarne a cudzo“. Kagi naňho naopak pôsobí ako Google spred desiatich rokov – napíše tam kľúčové slová a dostane plnú stránku užitočných výsledkov, žiadne reklamy a hlúposti.

Uzatváranie do ekosystémov

Zhovadenie je všadeprítomné. Čo najprv začne ako užitočný nástroj pre ľudí, sa nakoniec zmení na spôsob, ako z nich dostať čo najviac peňazí.

„Váš feed na Facebooku a Instagrame je preplnený podvodmi a klamlivými reklamami. Za diaľkové vyhrievanie auta musíte platiť predplatné. Snapchat žiada peniaze za to, aby mohol naďalej ukladať vaše spomienky,“ menuje Nórska rada spotrebiteľov ďalšie príklady zhovadenia.

Mimochodom, čo sa týka podvodných reklám – podľa interného odhadu, o ktorom informovala agentúra Reuters, mohla Meta v roku 2024 získať približne desať percent svojich príjmov (asi 16 miliárd dolárov) z reklám súvisiacich s podvodmi a zakázanými produktmi. (Meta tento odhad označila za hrubý a príliš široký.)

Ešte jeden príklad. Android začal ako otvorený projekt. Tak trochu antitéza k ohradenej záhrade, ktorú staval Apple. Ale aj Android je čoraz uzavretejším ekosystémom a používatelia sú čoraz závislejší od vôle jeho vývojára, čiže Googlu. Ten sa rozhodol, že od septembra 2026 bude v časti sveta blokovať každú aplikáciu, ktorej vývojár sa uňho nezaregistroval, nepodpísal s ním zmluvu, nezaplatil mu a neukázal mu štátom vydaný preukaz totožnosti.

Mágia, veda, technika a AIO architektoch zajtrajšieho boha a ich umelom mesiášovi

Juraj Valach

To sa netýka len aplikácií z Play Store, ale aj tých, ktoré si sám postaví nadšenec či nezávislý vývojár alebo stiahne z alternatívnych stránok ako napr. F-Droid. Väčšina bude musieť prejsť rukami Googlu.

Opäť, pre väčšinu používateľov neexistuje alternatíva (pokiaľ sa neodvážia k tzv. custom ROMs, napr. LineageOS či GrapheneOS, ktoré však tiež nepriamo ovplyvňujú rozhodnutia Googlu). Apple bolo roky ešte tvrdšie, ustúpiť muselo len v EÚ, kde ho k tomu prinútil zákon známy ako DMA, čo však z rôznych príčin veľa nezmenilo.

Nielenže je takto radový používateľ lapený do siete ekosystémov veľkých firiem, ale spomaľuje až znemožňuje to ďalšie inovácie a budovanie alternatív, ktoré by boli pre ľudí lepšie, keďže väčšinu kariet drží v rukách hŕstka príslušníkov Big Tech.

Čierna skrinka

Zhovadenie sa neobmedzuje len na softvér.

Aj bežné spotrebiče ako práčka či mixér majú nepríjemne krátky polčas rozpadu a cena opravy sa až príliš blíži cene nového produktu.

Z pohľadu používateľa sa v oblasti smartfónov za posledné roky nič zásadné nezmenilo. Áno, dizajn sa trochu vyvíja, tu a tam nová funkcia či rýchlejší čip, ale nič revolučné. Teda okrem výrazného sťaženia výmeny batérie, nehovoriac o iných súčiastkach, odstránenia audio-jacku či slotu na SD kartu.

Moderný mobil, to je jedna diera na USB-C, čierne sklíčko a kus plastu či hliníka, všetko neoddeliteľne zlepené dokopy.

Pri smartfónoch sa to obhajuje štandardmi vodotesnosti či šetrením miesta. Ale keď Apple zrušilo slot na fyzickú SIM-kartu z americkej verziu iPhonu 14, ušetrené miesto nijako nevyužilo. Človek by si myslel, že namiesto neho by mohli dať slot na SD kartu, čo je jednoduchý a lacný spôsob, ako výrazne zvýšiť úložisko zariadenia. Ale to by potom používatelia mali o dôvod menej predplácať si od Applu iCloud.

Odstránenie univerzálneho 3,5 mm audio-jacku, ktorý prežil všetko od tranzistorových rádií 50-tych rokov cez magnetofóny, discmany a MP3-prehrávače, malo tiež na svedomí Apple a zvyšok priemyslu ho nasledoval.

Ale chcel by som hovoriť o notebookoch. Pretože tu vidno, kam stratégia „produkt sa mení na službu“, vedie.

Cory Doctorow píše, ako dobre sa používali Thinkpady od IBM. Pokazené súčiastky sa dali ľahko vymeniť, mohol ušetriť veľa peňazí kúpou vlastnej RAM a pevného disku, nainštalovať iný operačný systém ako Windows nebol problém. Až kým IBM nekúpilo Lenovo, odvtedy šlo všetko dolu vodou:

„Výmena klávesníc sa skomplikovala, samotný hardvér bol oveľa menej spoľahlivý a výrobcovia začali na základné dosky dávať proprietárne ovládače, z dôvodu čoho sa inštalácia Ubuntu (najrozšírenejšia verzia Linuxu) stala veľkou technickou výzvou.“

Túto trajektóriu nasledoval celý priemysel a aj z notebookov sa stala čoraz ťažšie neopraviteľná a neprispôsobiteľná čierna skrinka.

IBM Thinkpad R51 z roku 2004. Zdroj: Wikimedia Commons

Vyše sedem rokov som používal kópiu MacBook Air od Xiaomi z roku 2016. Našťastie som za ten čas potreboval vymeniť len baterku a chladič a oboje šlo celkom ľahko. Potom som však začal narážať na limity 8 GB operačnej pamäte. Tá bola privarená na základnú dosku, takže som ju nemohol vymeniť a zostávalo mi jedine kúpiť nový notebook.

Chvíľu som mal v rukách starší MacBook, ktorý by mi možno stačil, ale asi polovicu displeja prekrývali fialové pásy. Konzultácia s elektrotechnikom odhalila, že problém je v kontakte medzi základnou doskou a displejom, ktorý vznikol z dôvodu dizajnovej chyby Applu (tzv. flexgate). Náročnosť opravy sa blížila mozgovej chirurgii, takže možnosťou bolo zaplatiť drahý servis alebo kúpiť celý nový displej len pre jeden káblik, ktorý sa poškodil, lebo ho Apple zle navrhlo.

Applu sa nevenujem náhodou. Zosobňuje to najlepšie aj najhoršie dnešného priemyslu.

Na jednej strane robí najlepšie stroje na trhu, hlavne odkedy začal používať vlastné čipy na báze ARM. Systém je vyladený, postavené sú kvalitne, asi žiadny iný kus hardvéru nemá toľko sexepílu ako MacBook.

Ale používateľ je úplne závislý od tejto jednej firmy. Vnútro je nepriestupná čierna skrinka. Podľa youtubového kanálu iFixit sú opravy MacBookov „mínovým poľom problémov, pokiaľ ich nerobia autorizované opravovne“.

RAM (operačná pamäť) aj pevný disk sú naletované na materskú dosku, nedajú sa vymeniť, ak človek potrebuje viac mesta, ani si ich nemôže kúpiť lacnejšie od iného dodávateľa. Každých 8 GB RAM k základnej konfigurácii stojí 200 dolárov, čo je aj v dnešnom čase prudkého nárastu cien pre AI boom vysoký nadpriemer.

Idea, s ktorou sa k celému dizajnu pristupuje, je šťastný používateľ, ktorý bez nás nemôže urobiť ani krok.

Keď sa chce...

Zhovievavý používateľ by si mohol myslieť, že to je cena za až neuveriteľnú výkonnosť, malú hmotnosť a tenký profil, že sa to skrátka nedá robiť inak. Ale dá sa to, stačí mať popri zisku aj iné ciele.

Framework je mladá firma, ktorú v roku 2020 založil Nirav Patel, bývalý zamestnanec Applu. Jeho cieľom bolo opraviť „pokazený priemysel spotrebiteľskej elektroniky“. Počítače, ktoré predáva, sú navrhnuté tak, aby všetko od displeja cez touchpad až po pánty obrazovky vedel opraviť aj človek bez akýchkoľvek skúseností behom pár minút. Jediné, čo potrebuje, je univerzálny skrutkovač, ktorý dostane s notebookom.

Jednotlivé časti sa dajú upgradovať a prispôsobovať potrebám používateľa. Keď vyjde nová verzia, zákazník nemá dôvod kupovať celý stroj, vyberie si len lepšie súčiastky (napr. repráky či materskú dosku) a sám si ich vymení. Základom ich prístupu je, aby používateľ hardvér „vlastnil na čo najhlbšej úrovni“ a zároveň minimalizoval elektronický odpad. A to všetko bez toho, aby obetovali výkon, hmotnosť či dizajn.

Možno sa táto zdĺhavá exkurzia trhom notebookov zdá čitateľovi zbytočná, ale ilustruje, kam sa celý priemysel uberá.

Nirav Patel splieta všetky nitky dokopy, keď komentuje zmeny na trhu, ktoré ešte zrýchlil AI boom:

„Je zrejmé, že sa zmenili základné princípy výpočtovej techniky a elektroniky. Počítač v cloude prináša čoraz väčší ekonomický prínos než počítač v ruke. To znamená, že pokiaľ existujú obmedzenia v dodávkach, ktoré zásobujú oba typy, cloud bude vždy víťazom.

Vidíme to na rýchlo rastúcich cenách kremíka a všetkých zariadení, ktoré sú na ňom závislé, na prechode od vlastníctva k predplatnému a na nástupe uzavretých čiernych skriniek namiesto otvoreného ekosystému.

Čo to všetko znamená? Priemysel od vás žiada, aby ste nevlastnili nič a boli šťastní. Počítače už nie sú bicyklom pre myseľ. Stávajú sa autonómnym autom, ktoré vás zavezie priamo do cieľa.“

Zatiaľ čo nás Sillicon Valley posledné roky strašila, ako všetko ovládne AI, príde éra singularity a dystopická utópia, v pozadí ticho rástlo nové nevoľníctvo. Zatiaľ čo sme sa mali zasnene pozerať do zlatej či čiernej éry ľudstva sprostredkovanej umelou inteligenciou, vznikal čoraz závislejší a uzavretejší svet.

Štátne zákazy sociálnych sietí neplnoletým úplne nefungujúAko môžu rodičia chrániť svoje deti v online svete?

Juraj Valach

Príliš veľkí

Ako prorokovala dánska politička z úvodu článku, nebudeš vlastniť nič a budeš šťastný. No dobre, možno nie šťastný, ale spokojný. Teda... asi skôr dostatočne zaopatrený a nedostatočne naštvaný, aby si vstal a čosi s tým urobil.

Ale aj keby si vstal, veľa sa s tým urobiť nedá, keďže alternatívy sú len ťažko dostupné. Možno sa to niektorým pravicovejším čitateľom bude počúvať ťažko, ale podľa Doctorowa je riešením väčšia regulácia trhu. Protimonopolné opatrenia, kompatibilita rôznych produktov, možnosť modifikovať hardvér aj softvér, skrátka menšia závislosť, väčšia otvorenosť a decentralizácia.

Konzervatívnou cnosťou bývala nedôvera voči priveľkým veciam: veľkému štátu aj veľkému kapitalizmu. Na to druhé sa dnes zabúda.

V roku 1890 USA prijali prvý protimonopolný zákon, tzv. Sherman’s Act. Senátor Sherman svojim kolegom v Kongrese povedal:

„Ak nechceme akceptovať kráľa ako politickú moc, nemali by sme akceptovať ani kráľa, ktorý by vládol nad výrobou, prepravou a predajom akýchkoľvek životných potrieb. Ak sa odmietame podriadiť cisárovi, nemali by sme sa podriadiť ani autokratovi trhu.“

Spojené štáty však svoje protimonopolné regulácie rozvoľnili, a tak nám vyrástli firmy, ktoré sú príliš veľké, než aby sa zaujímali o bežných ľudí. Pritom pôvodný sľub voľného trhu bol, že bude pracovať pre všetkých, keďže konkurencia dá dostatok alternatív a prinúti spoločnosti nezneužívať svojich zákazníkov.

Napríklad zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg sa zľakol Instagramu, v tom čase maličkého startupu. V jednom internom maili napísal, že „je lepšie kúpiť, ako súťažiť“. A tak kúpil, nik ho nezastavil. Instagram sa stal súčasťou jeho impéria a spolu s konkurenciou zmizol dôvod nezhovaďovať svoj produkt.

Zdá sa, že len väčšie dohliadanie na veľké firmy a obmedzovanie ich moci vedie k tomu, čo zdôrazňuje pápež Lev XIV. vo svojej novej encyklike Magnifica Humanitas: „Ľudská osoba je cieľom, nie prostriedkom, a hospodársky poriadok musí zostať podriadený ľudskej dôstojnosti a spoločnému dobru.“

Inými slovami: načo je komu dobré, keď čísla najväčších spoločností rastú, ale to, čo donedávna fungovalo, ide dolu vodou? Nedá sa to celé robiť lepšie?