Keď Gruzínec hľadá svoje miesto vo svete

Keď Gruzínec hľadá svoje miesto vo svete

Príbeh malej krajiny, ktorá chcela viesť vojnu s Ruskom.

Jedna z najznámejších kníh o Kaukaze, jeho spletitosti, kráse a konfliktoch je román Ali a Nino. Autorom je mysteriózny Kurban Said, kniha vyšla po prvýkrát v nemčine vo Viedni v roku 1937 vďaka barónke Elfriede Ehrenfelsovej. Kurban Said je pseudonym, dlho nebolo známe, kto sa za ním skrýva, čo len oživilo záujem o knihu v 70. rokoch aj koncom 90. rokov minulého storočia. Ak sa nemýli Tom Reiss v New Yorkeri, Kurban Said sa volal Lev Nussimbaum, žid, ktorý sa narodil v Kyjeve, poznal Baku, romantizoval o islame a pred nacistami napokon ušiel z Viedne do Talianska, kde v roku 1942 zahynul.

Nussimbaumov život je zauzlený, v porovnaní s dejinami kaukazských etník ale bledne všednosťou. Úvod jeho románu vyjadruje niečo, čo dokonale sedí na politickú situáciu Gruzínska.

Na hodine geografie na strednej imperiálnej ruskej humanistickej škole v Baku sedí 40 chlapcov. „Tridsať mohamedánov, štyria Arméni, dvaja Poliaci, traja Sektári a jeden Rus.“ Profesor Sanin na hodine preberá hranicu Európy a Ázie: „Hranice Európy prirodzene tvorí Severné ľadové more, Atlantický oceán na západe a Stredozemné more na juhu. Východná hranica Európy prechádza cez Ruskú ríšu, pozdĺž Uralu, cez Kaspické more a naprieč Kaukazom. Podľa niektorých vzdelancov patrí územie na juh od Kaukazu k Ázii, podľa iných by kvôli kultúrnemu rozvoju mal byť Transkaukazský región považovaný za súčasť Európy. Možno preto povedať, milí žiaci, že je to do veľkej miery vaša zodpovednosť, či by malo naše mesto patriť k progresívnej Európe alebo reakcionárskej Ázii.“

Mapa a sen – a napätie medzi nimi vyjadrujú gruzínsky národ viac ako päť krížov v štátnej vlajke.

Sebavedomý Míša

Asi najznámejším Gruzíncom v našej časti sveta je Michail Saakašvili. Politik s americkým vzdelaním a holandskou manželkou, ktorého hviezda začala stúpať po takzvanej Revolúcii ruží, keď od moci odstavil ďalšieho svetoznámeho gruzínskeho politika, bývalého sovietskeho ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho.

V roku 2004 bol zvolený za prezidenta a dovtedy trochu ospalú a skorumpovanú krajinu so silnými väzbami na Rusko začal modernizovať, tlačiť ju na Západ a integrovať do NATO. Konflikt s Ruskom bol len otázkou času. V roku 2008 sa dovtedy populárny Míša, ako ho prezývali Gruzínci, nechal vyprovokovať k vojenskému zásahu v Južnom Osetsku.

S malou, sedemdesiattisícovou enklávou na ruských hraniciach, so separatistickými tendenciami a dobrými vzťahmi s Ruskom malo Tbilisi už dlhší čas napäté vzťahy. Zrážky medzi gruzínskymi vojakmi a osetínskymi milíciami sa množili, pričom na náraste napätia mali veľký podiel ruské geopolitické hry. Rusi Osetíncom rozdávali ruské pasy a dodávali sebavedomie. Saakašvili, dúfajúc v podporu Západu, sa rozhodol situáciu riešiť radikálne.

Míša v kampani. Foto: rugbyxm/flickr.com

Počas otvorenia olympiády v Pekingu nechal juhoosetské hlavné mesto Cchinvali zbombardovať ťažkým delostrelectvom. Rusi reagovali okamžite. Do Južného Osetska poslali armádu, ktorá obsadila aj časť gruzínskeho územia vrátane Stalinovho rodiska Gori. Za štyri dni bolo po všetkom. Západ Gruzínsko podporil len verbálne, aj to veľmi opatrne. Saakašvili prehral. Rusi sa stiahli, Osetsko zostalo nezávislé.

Jeden z autorov tohto textu bol počas tejto vojny v Gruzínsku a robil aj rozhovor s prezidentom Saakašvilim. Uprostred noci v ostro stráženom prezidentskom paláci. Perfektná angličtina a obrovské, miestami až trochu absurdné sebavedomie, to sú dve veci, ktoré mu zo stretnutia s prezidentom najviac utkveli v pamäti. Postavou robustný Saakašvili Putina posmešne volal „liliputin“, hoci ruské tanky stáli len štyridsať kilometrov od Tbilisi. A tvrdil, že Gruzínsko zvíťazí a začína sa Putinov koniec.

Realitou bol opak. Bol to začiatok Saakašviliho konca. Jeho popularita začala padať. Vojna s Ruskom bola jedným z dôvodov, ale prispela k tomu aj verejná nespokojnosť s jeho autoritárskymi tendenciami a podozrenia z korupcie. V roku 2013 musel odísť do USA, pretože v Gruzínsku čelil  trestnému stíhaniu pre násilné potlačenie opozičných demonštrácií a zneužívanie svojich právomocí. Dnes sa snaží robiť politiku na Ukrajine.

Chyby a zásluhy

Saakašviliho osoba rozdeľuje Gruzíncov dodnes. „Bola to chyba, že sa nechal Rusmi vyprovokovať. Nemusíme sa Rusom klaňať, ale žijeme v takej časti sveta, že s nimi musíme mať dobré vzťahy,“ hovorí taxikár Daviti z druhého najväčšieho gruzínskeho mesta Kutaisi.

Na začiatku svojho prezidentského obdobia bol podľa neho Saakašvili dobrým prezidentom. Zreformoval políciu a armádu, bojoval proti korupcii, snažil sa do krajiny lákať zahraničné investície. Neskôr sa však okolo prezidenta vytvoril klientelistický systém, na dôležité funkcie v štáte dosadzoval ľudí, ktorí mu síce boli verní, ale zároveň boli skorumpovaní. Daviti tvrdí, že v Gruzínsku stále existuje početná skupina ľudí, okolo dvadsať percent obyvateľov, ktorí na Saakašviliho spomínajú ako na dobrého prezidenta.

Zrejme k nim patrí aj Nina, bývalá novinárka, ktorá dnes podniká v cestovnom ruchu. Pracovala v štátnej televízii, venovala sa najmä historickým témam. Keďže má rada dejiny a bavilo ju chodiť s archeológmi na vykopávky, bola spokojná. Keď však od nej nadriadení začali chcieť, aby sa preorientovala na politiku, z televízie odišla. Chvíľu pracovala v banke, neskôr si v historickom centre Tbilisi otvorila hostel.

Asi 40-ročná Nina nás sprevádza do Mcchety, historického hlavného mesta Gruzínska a zároveň miesta, odkiaľ sa už v 4. storočí do tejto krajiny začalo šíriť kresťanstvo. Tomuto dnes už maličkému mestečku dominuje obrovská katedrála z 11. storočia, v ktorej je podľa legendy uložené Kristovo rúcho.

Nina hovorí, že kedysi bola katedrála úplne zničená, opravila sa v čase, keď bol Saakašvili prezidentom. „Veľa ľudí dnes na neho nadáva, ale pred ním boli naše kultúrne pamiatky v katastrofálnom stave a nikoho to netrápilo. Za neho sa tomu začala venovať pozornosť a mnohé sa opravili. A nejde len o pamiatky, veľa veci sa vybudovalo, začali sa opravovať cesty, verejné budovy,“ hovorí peknou ruštinou Nina.

Kazbegi. Foto: Lera Shvets/flickr.com

Podobné vnímanie nám potvrdzuje aj diplomat EÚ. Sedíme v jednej z najpopulárnejších tbiliských reštaurácií, na stole viacero tanierikov s farebnou ponukou šašlikov, zeleniny a kinkali, miestnych pirohov. 

„Musíte si uvedomiť, že Saakašvili, to sú dve obdobia. Prvé, keď bojoval proti korupcii, traduje sa, že takmer všetkých policajtov vyzliekol z uniformy a nahradil ich, keď zlyhali aj oni, nahradil aj tých. Teplá voda tiekla pár hodín denne, elektrina vypadávala, dnes má krajina v podstate európsky štandard.“ Elektrina, mimochodom, chýbala najmä kvôli skorumpovaným politikom: predávali ju Turkom na úkor vlastného obyvateľstva. 

Dnes je všetko inak. Občas to napodobňovanie Západu pôsobí trochu komicky. Polícia napríklad používa množstvo áut, ktoré vyzerajú ako z amerických filmov. Či už boli darované alebo vytendrované, vzor sa nezaprie. Blikajúce svetlá, hlasný megafón na streche. Zatiaľ čo v Amerike slúži na výstrahu, tu sa cez megafón rozprávajú policajti s okolostojacimi ľuďmi. Pred celou ulicou, samozrejme. Ale to je len kolorit, podstatnejšie je, že sme nenarazili na nepríjemného alebo skorumpovaného policajta.

Ruský opozičný novinár Michail Zygar vo svojej knihe Všetci mocní Kremľa píše, že Saakašviliho vzorom bol pôvodne Putin. Obdivoval jeho mocenský vzostup, jeho PR a túžil po podobnej popularite. Podarilo sa, prvé voľby vyhral s 96-percentnou podporou. Neskôr objavil aj druhú stránku ruského prezidenta a začal ju napodobňovať. Chcel stavať monumentálne chrámy, rozhodovať s oligarchami a občas aj o nich, nebáť sa použiť zbrane a byť za toho obľúbeného, bez zbytočne hlučnej opozície. Problém bol, že Gruzínsko nie je Rusko a Saakašvili nie je Putin. Saakašvili sa správal, akoby peňazí bolo stále dosť, inde ale žalostne chýbali. Išlo to z kopca s ním aj s krajinou. „Ak hľadáte dôvod, prečo dnes toľko ľudí nenávidí Saakašviliho, hľadajte ho v druhom, nie prvom období,“ hovorí európsky diplomat.

Oligarcha a filantrop s francúzskym pasom

Príležitosti sa chopil o desať rokov starší Bidzina Ivanišvili, biznismen, ktorý zbohatol v Rusku, študoval v Moskve a od roku 1990 podnikal s počítačmi, neskôr v bankovníctve. Časopis Forbes ho pred pár rokmi zaradil ako 153. najbohatšieho muža na svete, čo v gruzínskych pomeroch znamená, že je ďaleko najbohatší pred zvyškom ostatných miliardárov.

Ivanišvili mal dosť, aby sa páčil a aby mohol rozdávať. Stal sa filantropom, financoval kultúru, ľudí aj divadlá. Páčil sa a užíval si to. S francúzskym pasom, pre istotu, a keďže kvôli tomu nemôže mať druhé (čítaj gruzínske) občianstvo, nemohol ani kandidovať, mohol sa ale stať premiérom.

Politika ho lákala už skôr, pôvodne podporoval Saakašviliho. Doba sa však zmenila, pocítil ,že krajina ho potrebuje v politike. Zistil totiž, že záujmy krajiny a záujmy jeho firiem sa prekrývali. Ivanišviliho strana Gruzínsky sen (názov hovorí za všetko) Saakašviliho stranu porazila, nastala Ivanišviliho doba.

Vzťahy s Abcházskom sa postupne takmer normalizovali, Gruzínci, samozrejme, tento štát neuznávajú, platí sa tam rubľami a volá cez ruské siete, ale hranica je strážená a priepustná, život ide ďalej. Časť Gruzíncov, najmä politickej elity, stále sníva svoj západný sen, nedávno sa v Tbilisi konalo parlamentné zhromaždenie NATO, v metre to bolo promované ako filmová premiéra, aj keď to veľa neznamená.

Bidzina Ivanišvili, najbohatší oligarcha v krajine, s Rusmi do konfrontácie nepôjde. Foto: Rory Challands/flickr.com

Gruzínci (aj Rusi) vedia, že Gruzínsko sa nikdy členom NATO nestane, rovnako ako EÚ, nielen kvôli tomu, v akom vnútornom stave sú obidve organizácie, ale tiež kvôli mape a tak trochu aj skúsenosti so Saakašvilim. Gruzínsko chce byť prozápadné, ale súčasne je neeurópske, fungovaním spoločnosti, životným štýlom aj mentalitou. Spomeňte si na slová profesora Sanina v úvode tohto textu, veľa sa nezmenilo. V skutočnosti sa ani nemôže zmeniť. Je to gruzínsky osud.

Preto sú pokojní aj Rusi. Jednak dnes vývoj v krajine pohodlne kontroluje muž, ktorého poznajú a ktorý nemá žiadny záujem na ďalšom konflikte s Ruskom. Oligarcha Ivanišvili má takú moc, že už ani nemusí byť vo výkonnej politike. O tom najdôležitejšom sa totiž rozhoduje mimo nej. Ale netreba to vnímať unáhlene. Gruzínsko sa nestane ruskou kolóniou, tou nebude dokonca ani Abcházsko, aj Abcházci sú na to príliš hrdí. Ale vojna s Ruskom vošla do gruzínskych dejín ako omyl. Štvormiliónový národ nemôže bojovať s takmer 150-miliónovým. Môže si ubrániť svoju nezávislosť, ale musí nájsť spôsob, ako s obrom vychádzať. Najmä ak sú ďalšie vplyvné štáty v regióne islamské Turecko a Irán a Tbilisi je mesto, ktoré bolo v dejinách zničené 20-krát (čítate dobre).

Zdá sa, akoby sa Gruzínci zmierili s mapou aj rozporom, pred ktorý ich poloha na Kaukaze navždy bude stavať. Geograficky aj kultúrne bolo v tomto priestore európskejšie vždy Rusko, svedčí o tom aj najeurópskejšia štvrť v Tbilisi z konca 19. storočia, postavená Rusmi. Dnes je tu opera, múzeum aj hipsterské podniky. Ale Rusi sem neprichádzali s európskymi predstavami o správe štátu, naopak. O to ťažšie, ale aj nevyhnutnejšie je vyrovnanie sa s tým.

Napokon, nikto nebráni Gruzíncom používať európske značky na ešpézetkách, nikto nespochybňuje všadeprítomné vlajky EÚ, pohotovosť na čísle 112 a podobné prejavy synchronizácie s Európou. A už vonkoncom nikto nebráni Európanom cestovať a spoznávať krásnu gruzínsku krajinu, kde sa dá kúpať v Čiernom mori aj vyjsť na 5000-metrový Kazbek. Prozápadnosť miestneho obyvateľstva cudzincom z Európy či Ameriky mnohé uľahčuje.

Prvý kresťanský národ

Sme v gruzínskej katedrále Sioni v centre Tbilisi, je práve sviatok svätej Niny (po gruzínsky cmunda Nino), do chrámu z 13. storočia do neskorého večera vstupujú ľudia, ženy so šatkami, pokoj naruší iba duchovný v strednom veku, celý v čiernom a s pestovanou bradou, ktorý z neznámych dôvodov s krikom vyženie jedného muža z chrámu. Gruzínci prichádzajú pobozkať kríž, ktorý je podľa legendy urobený z viniča a opradený vlasmi svätej Niny. Legendy sa tu miesia s kresťanstvom a slávnymi dejinami, romantizovaná história prirodzene splýva s fabuláciami a mýtmi.

Najkrajší chrám nájdete v Mcchete, najmä kvôli interiéru. Foto: wikimedia

Ortodoxné kresťanstvo je výrazne mystické, tu sa do toho miesi ešte niečo orientálne. Zázraky nepripomínajú to, čo pod nimi chápeme my na Západe. Kresťanstvo významne podporuje národnú identitu, podľa niektorých štatistík patria Gruzínci medzi najkresťanskejšie národy na svete (všetko však záleží na prístupe, praktizovanie náboženstva nie je až také ohromujúce), ale tunajšie kresťanstvo je tomu nášmu vzdialené. V spomínanej Mcchete sa údajne odohral zázrak, že kamenný stĺp, ktorý nikto nevedel postaviť, našli jedného rána vztýčený. Sám od seba, zázračne. Odvtedy sa tu zbožní Gruzínci chodia modliť.

Oproti na kopci stojí malebný kostolík Džvari, ktorý je podľa bedekra Lonely Planet pre mnohých Gruzíncov najposvätnejší, pretože ho pôvodne dal postaviť kráľ Mirian v 4. storočí krátko potom, ako otrokyňa Nino zázračne vyliečila a obrátila jeho ženu aj samotného kráľa na kresťanstvo.

Aj tunajšie kresťanstvo rieši otázku vzťahu k Západu. Ako mnohé pravoslávne cirkvi, aj tunajšia má svoje spory s moskovským patriarchátom, zároveň tu však preniká silný ruský kultúrny vplyv, ktorý upozorňuje na dekadentnú a protikresťanskú kultúru Západu. Brusel nedávno navštívila skupina vysokých cirkevných hodnostárov, kde dostali uistenie, že nebudú čeliť žiadnemu kultúrnemu protináboženskému nátlaku zo strany EÚ. Problém je, že vždy, keď Európsky parlament alebo nejaký ideologicky agilný komisár túto zásadu poruší, ruské médiá na to účinne poukážu. Preto len ťažko možno čakať, že tunajšia pravoslávna cirkev by sa mohla stať inštitúciou, ktorá bude tlačiť na modernizáciu či dokonca europeizáciu Gruzínska.

Netreba si však zamieňať pojmy. Ľudia, ktorí do tejto krajiny s fascinujúcou prírodou a rôznorodou klímou chodia často, upozorňujú, ako prudko sa mení. Centrá miest sú stále viac opravené, cesty solídne, služby dobré. Vývoj sa ani po odchode Saakašviliho neskončil. Gruzínsko sa môže cítiť ako súčasť Západu, aj keď nepatrí do Európy. 

Lev Nussimbaum mal pravdu. O tom, kam tento národ patrí, rozhoduje zakaždým každá nová generácia. Preto to nikdy nerozhodne definitívne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo