KÁZEŇ PATRIKA VNUČKA: Škandál ľudskej dôstojnosti

even-the-rain-text.jpg

Pred päťsto rokmi v advente v roku 1511 sa jeden dominikán, Antonio de Montesinos (+1540), postaral o škandál. Pre mnohých „dobrých“ katolíkov boli jeho slová podobným pohoršením, ako keď Ježiš kázal v nazaretskej synagóge: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium … utláčaných prepustiť na slobodu...“ (Lk 4, 18).

Antonio sa pokladal však iba za „hlas volajúceho na púšti (Iz 40, 3) tohto ostrova (Hispaniola),“ na ktorom sa dnes nachádzajú štáty Haiti a Dominikánska republika. Antonio ohlasoval pre Indiánov oslobodenie z otrockých pút a španielskych dobyvateľov vyzýval k pokániu, k zmene zmýšľania, aby sa správali k domorodcom ako ľudia k ľuďom.

"Utláčaných prepustiť na slobodu"

Antonio vtedy poukázal na dôležitú vec, pred ktorou si mnohí radi zatvárali oči, že Indiáni sú taktiež ľudské bytosti so svojimi právami. Španielski dobyvatelia sa však nenechali ľahko a rýchlo presvedčiť, nemenili svoje zmýšľanie ihneď. Pre väčšinu z nich boli Antoniove slová drzosťou a prejavom zvráteného zmýšľania. Miestokráľ Diego Kolumbus (+1526) žiadal, aby bol Antonio za svoju drzosť potrestaný. Antonia sa zastal jeho prior i celá komunita. Výsledok? Potrestali celú komunitu. Miestokráľ dosiahol, že im zakázali kázať.

Zdalo sa, že boj „amerických“ dominikánov za práva Indiánov je na konci, ale nebol. Inkriminovaní bratia si uvedomili, že hoci im zakázali kázať, nezakázali im písať, a na obhajobu svojho počínania, ale najmä na obhajobu práv domorodého obyvateľstva Nového sveta, sa rozprúdila veľmi živá korešpondencia, ktorá neobišla ani univerzitu v Salamanke, kde zohral dôležitú úlohu v prospech domorodých Američanov iný dominikán – Francisco de Vitoria (+1546), ktorý je pokladaný za otca medzinárodného práva.

Antoniovu kázeň si vypočul aj Bartolomé de Las Casas (+1566), ktorý sa správal ako každý iný vykorisťovateľ, ale Antoniove slová v ňom „pohli ľady“. Bartolomé uznal, že Antonio má pravdu, a dal sa do služieb boja za ľudské práva. Vstúpil k dominikánom a neskôr sa stal biskupom v Chiapas. Dnes je známy ako najväčší bojovník za práva Indiánov.

Bartolomé de Las Casas zvádzal na univerzite vo Valladolide tvrdý myšlienkový súboj so zástancami tézy, že Indiáni nie sú plnoprávne ľudské bytosti. Ich hlavným rečníkom bol filozof Sepulveda (+1573), ktorý tvrdil, že rozdiel medzi Španielom a Indiánom je taký, ako medzi opicou a človekom!

Vďaka týmto trom bratom dominikánom, Antoniovi, Franciscovi a Bartolomeovi, ale aj mnohým iným, ktorých história nespomína, sa začala situácia postupne meniť v prospech Indiánov. Už v roku 1512 španielsky kráľ Ferdinand II. Aragónsky vydal tzv. Burgoské zákony, ktorými sa upravil vzťah medzi domorodým obyvateľstvom a španielskymi dobyvateľmi, i keď úplnú slobodu to ešte neznamenalo. Bol to síce malý, ale predsa len dôležitý krok na ceste k uznaniu Indiánov za plnoprávne ľudské bytosti.

Farba pleti a dvanásty týždeň

Pred päťsto rokmi sa bojovalo o ľudskú dôstojnosť. Čím sa po päťsto rokoch líšime od mnohých našich predchodcov? Vtedy sa popierali ľudské práva na základe farby pleti, dnes na základe prenatálneho vývoja. Dnes je v hre otázka: odkedy možno pokladať človeka za človeka? Od počatia, od dvanásteho týždňa alebo niekde medzi tým?

Mnohí dnes tvrdia, že medzi embryom a plodom v dvanástom týždni prenatálneho vývoja je taký rozdiel, ako medzi zhlukom obyčajných deliacich sa buniek a vyvíjajúcim sa ľudským jedincom. Nepripomína to Sepulvedovo prirovnanie Indiánov k opiciam?

„Tak ako Indiáni neboli zvieratá, ale ľudia, tak ani embryo nie je cudzorodý votrelec, ani obyčajný zhluk buniek, ale vyvíjajúci sa ľudský jedinec so svojimi právami.“

Písmo jasne hovorí, že človek sa stáva človekom počatím. Anjel povedal Márii: „Počneš a porodíš syna,“ a o Alžbete hovorí, že „Počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci“ (Lk 2, 31.36). Mária sa pár dní po tom vyberie navštíviť Alžbetu a „len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo“ a Máriu privítala slovami „Požehnaný plod tvojho života, čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone“ (Lk 2, 41-44).

Od počatia – od tohto jedinečného okamihu – bol každý z nás ľudskou bytosťou so svojimi právami, ku ktorému patrí i základné právo – právo na život. Tak ako Indiáni neboli zvieratá, ale ľudia, tak ani embryo nie je cudzorodý votrelec, ani obyčajný zhluk buniek, ale vyvíjajúci sa ľudský jedinec so svojimi právami. Dúfajme, že nedávne rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu (zo dňa 18. októbra 2011) o zákaze pokusov na ľudských embryách, ktoré by viedli k ich zničeniu, je porovnateľné s Burgoskými zákonmi.

JesusIsBorn.jpg

Advent ľudskej dôstojnosti

Advent je obdobím prípravy na Vianoce. Cez Vianoce si pripomíname a slávime skutočnosť, že Boh sa stal človekom. Je to sviatok daru života, ale aj sviatok, kedy si pripomíname ľudskú dôstojnosť. Boh sa stal človekom, v Ježišovi prijal našu ľudskú prirodzenosť, podľa liturgického kalendára deväť mesiacov pred 25. decembrom, teda 25. marca. Ježišov príbeh je aj o ľudskej dôstojnosti. Ježiš sa rodí v podmienkach, mohli by sme povedať – pod ľudskú dôstojnosť. Krátko nato musí Svätá rodina utiecť do exilu – do Egypta. V minulosti a na mnohých miestach až dodnes sa k prisťahovalcom pristupuje ako k ľuďom nižšej kategórie. Nakoniec bol Ježiš utýraný a popravený ako vydedenec ľudskej spoločnosti. Tajomstvo kríža nám veľa hovorí aj o ľudskej dôstojnosti. Ježišovo umučenie kladie otázku: Kto vlastne stratil ľudskú dôstojnosť: Ježiš alebo jeho kati?

Pred päťsto rokmi Antonio de Montesinos videl ľudské bytosti, ktorým bola odopieraná ich ľudská dôstojnosť. Zároveň však mohol zhliadnuť i to, že pod ľudskú dôstojnosť – neľudsky – sa správali tí, s ktorými do Ameriky prišiel, ktorí boli krv jeho krvi a ktorí ľudskú dôstojnosť upierali iným.

„Ježišov príbeh je aj o ľudskej dôstojnosti. Rodí sa v podmienkach, mohli by sme povedať – pod ľudskú dôstojnosť, nakoniec bol utýraný a popravený ako vydedenec spoločnosti. Kto však vlastne stratil ľudskú dôstojnosť: Ježiš alebo jeho kati?“

Naša dôstojnosť nezávisí od moci, peňazí, ani od vznešeného pôvodu, naša pravá skutočná dôstojnosť je Boží dar. Ako ľudské bytosti sme stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 26). V Kristovi Boh posvätil ľudskú prirodzenosť. Už nie sme len stvorení na Boží obraz a podobu, ale skrze neho sme Božími synmi a dcérami (Jn 1, 12). V Kristovi máme dôstojnosť Božích detí, ktorá nás zaväzuje žiť novým životom – podľa tejto dôstojnosti a túto dôstojnosť aj rešpektovať u iných. V konečnom dôsledku je každý hriech zároveň aj previnením sa proti ľudskej dôstojnosti, či už vlastnej alebo blížneho.

Mnohokrát si myslíme, že kresťanstvo je nekritická závislosť na autorite Boha či Cirkvi. Apoštol Pavol Solúnčanov vyvádza z tohto omylu, keď vraví: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 21). Antonio pozorne skúmal a zistil, že vykorisťovanie človeka človekom nie je dobré. Naopak, kritický pohľad ho priviedol k tomu, že je dôstojné a správne, hájiť ľudskú dôstojnosť utláčaných a jeho hlas bol prorockým hlasom. Francisco de Vitoria skúmal rovnako pozorne a vo svetle Písma a ľudského rozumu taktiež spoznal, čo je dobré. Rovnako sa nenechal nekriticky strhnúť prúdom väčšiny ani Bartolomé de Las Casas, keď spoznal, že je na nesprávnej strane, zmenil svoj život a pevne sa držal pera a papiera. Robil všetko, aby Antoniov hlas nebol osamelým hlasom na púšti, ktorý vyznie naprázdno. Ich služba slova vychádzala z pozorného skúmania a kritického pohľadu a bol to Duch Pána, ktorý ich viedol, aby hlásali „radostnú zvesť ubitým, obviazať zlomených srdcom, ohlásiť zajatcom slobodu a spútaným oslobodenie“ (por. Iz 61, 1).

Počínanie Antonia de Montesinos bolo pre mnohých škandálom – „kameňom úrazu a skalou pohoršenia“ (1 Pt 2, 8), ale zároveň bolo aj prejavom moci Božieho Ducha. Sväté písmo nás vedie, aby sme sa vo svetle Božieho slova pozerali aj na našu súčasnosť a na dianie okolo nás. Vo svetle Božieho slova môžeme rozoznať, čo je dobré, a môžeme to i v sile Ducha vykonať. Veď to nie je bezduché slovo, ale Slovo, ktoré je tehotné plnosťou Ducha.

Patrik Vnučko, OP
Autor je dominikánskym kňazom.

Foto: cinema-gazine.blogspot.com, jesus-christ.ldsblogs.com