NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Ladislav Záborský - hľadač svetla

Ladislav Záborský sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci v katolíckej rodine. O päť dní neskôr, 27. januára bol pokrstený a tým prijatý do Božej rodiny. Jeho otec Arpád pracoval ako laborant v Štátnych železiarňach v Tisovci a matka Gabriela sa doma starala o Ladislava a jeho staršiu sestru Šarlotu. Základnú školu navštevoval v Tisovci v rokoch 1927- 1932. Prvé sväté prijímanie prijal v roku 1928.

Keď mal Ladislav 10 rokov, preložili jeho otca do Štátnych železiarní v Podbrezovej, kam sa celá rodina aj presťahovala. Z Podbrezovej, od roku 1932, dochádzal Ladislav do gymnázia v Banskej Bystrici. Tu v roku 1940 zmaturoval. V tom istom roku prijal aj  sviatosť  birmovania. Po penzionovaní otca bývali v Banskej Bystrici a neskôr v Krupine.

Štúdiá a zamestnanie

Na gymnáziu v Banskej Bystrici si ho všimol profesor Krákora, ktorý ho doporučil na ďalšie štúdium. Po maturite v roku 1940 sa chcel venovať výtvarnému umeniu a navštevovať umeleckú školu. Rodičia ho však prehovorili, že ako maliar nebude mať stály plat. Na ich odporúčanie sa rozhodol pokračovať v štúdiu na vysokej škole v Bratislave v roku 1940. Vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u prof. Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku. Súčasne navštevoval filozofickú fakultu (pedagogika, psychológia a dejiny umenia) a prírodovedeckú fakultu (oddelenie deskriptívy) v Bratislave. Pravidelne sa zúčastňoval prednášok anatómie a pedagogiky.

V roku 1945 zložil štátne skúšky a obdržal profesorský diplom. Po skončení štúdií pracoval v rokoch 1944- 1945 najskôr ako grafik a návrhár v Neografii v Martine, kam sa aj presťahoval a založil si rodinu. V roku 1945 sa stal profesorom kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. ,,Učil som rád, aj žiaci ma mali radi, no maľovanie bolo u mňa na prvom mieste.“

Súčasne pracoval ako výtvarný umelec. Ilustroval knihy, ktoré vydávala Matica Slovenská. Stal sa členom Umeleckej besedy slovenskej, Bloku slovenských výtvarných umelcov, Spolku výtvarných umelcov „Trojštít“ a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Zúčastňoval sa všetkých výstav a podujatí týchto organizácií. Ladislav mal aj veľa prednášok o umení, obyčajne spojených s diskusiou s obecenstvom.

Prekazená svadba

So svojou budúcou manželkou Gabrielou Bartošovou sa zoznámil počas vysokoškolského štúdia. Sobáš mali mať koncom augusta 1944. Krátko pred svadbou si obaja išli domov po svoje veci, Ladislav do Krupiny k rodičom a Elka na Oravu. Vypuklo Slovenské národné povstanie. Po príchode domov prišla 23- ročnému Ladislavovi pozvánka do povstaleckej armády - ráno mal cestovať do Banskej Bystrice. V noci však prišli Nemci zo Štiavnice a obsadili Krupinu. Z toho dôvodu nepremávali vlaky a Ladislav nemusel nastúpiť do armády. Nemohol sa však vrátiť ani za Elkou.

Opäť sa stretli až koncom novembra v Martine. Svadbu mali v piatok pred svätou omšou, 1. decembra 1944. ,,Bolo to bez hostiny, bez starostí, bez oznámení a boli sme úžasne šťastní. Svedkov sme mali dvoch neznámych mladých ľudí a po svätej omši sme išli do mliečneho baru na bielu kávu a rožky. Keď sme povedali, že sme sa práve zosobášili, dali nám ešte aj šľahačku! Na svadobnú cestu sme išli do vedľajšej dediny.“

Pôsobenie v Rodine

Počas vysokoškolských štúdii sa Ladislav zoznámil s jezuitským pátrom Tomislavom Kolakovičom. Tomislav ho v roku 1943 pribral do spoločenstva Rodina. Bola to skupina intelektuálov, kresťanov a mučeníkov viery, ktorí odmietali tak sovietsky komunizmus ako aj nemecký národný socializmus. Jej činnosť spočívala v apoštoláte viery a šírení evanjelia.

Keďže už počas druhej svetovej vojny boli jej aktivity polozákonné, hovorili si jej členovia konšpiračným označením Rodina. Rodina sa so svojimi krúžkami rozšírila na sklonku vojny po školách a mládežníckych zariadeniach celého Slovenska. Kolakovič svojich prívržencov učil, čo všetko by katolícky inteligent mal poznať. Vzdelával ich, robil im exercície a rýchlokurzy kresťanskej filozofie, otvoril im oči v mnohých oblastiach. Boli rozdelení do skupín podľa povolania.

Neskôr sa Rodina dostala aj do Čiech. Komunisti proti nej rozpútali celoštátnu bezpečnostnú akciu (300 členov Rodiny prešlo väzeniami) a Kolakoviča ich propaganda vykresľovala ako špióna svetového formátu. V roku 1948 komunisti jej činnosť zakázali, pretože chceli zlikvidovať vieru a nahradiť ju mal marxizmus – leninizmus. Jej členov (medzi ktorými bol aj akademický maliar Ladislav Záborský, MUDr. Anton Neuwirth, JUDr. Václav Vaško starší, MUDr. Silvester Krčméry a iní) začali prenasledovať.

Po skončení vojny pracoval Ladislav Záborský s Tomislavom Kolakovičom cez Ústrednú katolícku kanceláriu so sídlom v Bratislave. Vznikla z iniciatívy Tomislava Kolakoviča. Vydávala časopis Verbum, ktorý bol inšpirovaný francúzskym katolíckym periodikom Esprit. Organizovali tábory pre deti, exercície,  rozdávali literatúru. V roku 1948 jej činnosť zastavili.

Prenasledovanie

Po zastavení činnosti Ústrednej katolíckej kancelárie začali zatvárať biskupov, kňazov, rehoľníkov a nakoniec prišiel na rad Ladislav Záborský s Tomislavom Kolakovičom. Ladislav bol navyše profesorom, odmietol vstúpiť do komunistickej strany a aj napriek zákazu komunistov naďalej chodil do kostola. Prenasledovaný bol za náboženskú aktivitu. Na Silvestra 1953 ho zatkli za velezradu. Donútili ho podpísať zápisnicu, aj keď nič velezradného nespravil. Jeho jediným previnením bola láska k rodine, umeniu, vlasti a k Bohu.

Balón dôvery
Obľahli ma kruté šelmy
a sužujú ma tu veľmi.
Koldokola hustá tma je,
Srdce sa mi strachom chveje.
Tíško pristál pri mne balón.
Tieto slová žiaria na ňom:
Všetko musíš zanechať,
s dôverou sa Bohu dať.
Toto je ten úzky chodník,
na ktorom ťa nezradí nik.

Jeho manželka bola taktiež v spoločenstve Rodina a vyhrážali sa mu, že ak zápisnicu nepodpíše, tak zatknú aj ju. Mali tri malé deti, tak mu nezostávalo nič iné, ako podpísať. Zápisnica bola vymyslená, nepravdivá a pri pojednávaniach sa odvolával, že ju podpísal pod nátlakom. Išlo o 4 súdne pojednávania. Prvé sa konalo v Ružomberku, druhý súd prebehol na Pankráci, tretí opäť v Ružomberku a štvrtý na Pankráci. Takmer pol roka bol vo vyšetrovacej väzbe na "samotke“ v Ružomberku. Odsúdený bol na sedem rokov väzenia a k strate majetku a občianských práv.

Väzenie

Vo vyšetrovacej väzbe v Ružomberku strávil päť mesiacov. "Tých päť mesiacov v samotke boli pre mňa duchovné cvičenia s exercitátorom,  ktorým bol Duch Svätý. On mi diktoval básne, ktoré mi pomáhali prežiť vo väzení. Boli pre mňa zdrojom povzbudenia. Sú dôkazom dobroty, lásky a pomoci Najvyššieho. Zážitkom radosti z Boha. O byt a stravu som mal postarané. Ešte ma aj strážili, aby ma nikto nevyrušoval.“

Vo väzení
Aj rozhlas tu mám v tejto pustej cele,
keď hlas Boží mi v duši znie a budí city vrelé.
Lebo nebo vysiela stále pre celý svet,
len treba načúvať a vedieť rozumieť.

Na "samotke“ v Ružomberku vytvoril tridsať básni pozoruhodným spôsobom. Nemal pero ani papier. Preto keď mu ráno "požičali“ mydlo, namydlil dno cínového lavóra a z požičaného hrebienka vylomil vždy jeden zúbok. Ním potom písal na namydlené dno. Proti oknu sa mu písmo lesklo a do večera sa báseň naučil naspamäť.

Jednu báseň vytvoril za desať, maximálne dvadsať minút. Každá z nich sa končí radostne. Básne si opakoval denne štyri roky. Napísať ich mohol až po návrate domov. "Nenamýšlam si, že som básnik. Napísané básne sú úprimnou kronikou môjho vnútorného života v ‚samotke‘. A svedectvo Božej pomoci, ktorou ma posilňoval v ťažkých chvíľach Duch Svätý.“

Po uplynutí piatich mesiacov ho presunili do väznice vo Valdiciach. Tam to bolo presne naopak. "Tam nás bolo osemnásť v cele šesťkrát štyri metre.“ Nikdy nebol sám, ale s inými väzňami. Najprv s vrahom, ktorý zabil svoju manželku, potom s Cigánom, s českým kňazom, ktorý bol odsúdený na 25 rokov. Vo Valdiciach istý čas sedel pri práci v sklárskej dielni s kňazom Jankom Beňom.

Slová
Slová, len vy ste mi zostali
písané na namydlenom dne cínového umývadla
kúskom hrebeňa
a ryté do pamäti a do srdca
každým dňom väzenia.

"Z domu som si pýtal, aby mi poslali ‚cibebne‘ - sušené hrozienka. Večer som namočil hrozienko do vody, na druhý deň vytlačil kvapku vína a s kúskom chleba som slúžil sv. omšu. Samozrejme, že sme sa stále prechádzali a recitovali potichu texty sv. omše. Potom raz pred Vianocami dali kňazov a nás - odsúdených za Cirkev - do veľkej sály, aby sme vianočnou náladou ‚nenakazili‘ ostatných väzňov. Aj tam sa slúžili sv. omše pod dekou.“     

Nemohol myslieť na minulosť, ani na lepšiu budúcnosť, myslel len na Boha a nebo. To mu dodávalo optimizmus v ťažkých chvíľach. Jeho jedinou duchovnou posilou mu boli básne, ktoré si denne opakoval.

Po štyroch rokoch podal odvolanie na prepustenie z väzenia. Preštudovali si jeho spisy a o mesiac neskôr, 18. decembra 1957 ho z Valdíc prepustili.

Rehabilitácia a návrat do života

K Ladislavovej rehabilitácii došlo na jar v roku 1969. Po polroku ju však zrušili. Musel absolvovať ešte trinásť pojednávaní, kým velezradu zmenili na miernejší paragraf. V roku 1990 bol rehabilitovaný už úplne.

Po prepustení z väzenia sa už nemohol viac venovať profesúre. "Mal ísť k lopate.“ Riaditeľ Matice slovenskej mu dal ilustrovať knihy ruského spisovateľa o prírode a Škultétyho Rečňovanky. Ilustroval aj detský časopis Slniečko.

Za komunizmu tajne vytvoril 21 krížových ciest a vyzdobil 25 kostolov vitrážami hlavne v Martine, Sučanoch, Kláštore pod Znievom, Breze, Spišskej Belej a ďaľších farnostiach. Po roku 1990 vytvoril ešte päť krížových ciest v nových kostoloch: v Badíne, v Martine, v Nitre, v Piešťanoch a v Opatovciach nad Nitrou. Vytvoril nástenné maľby na Slovensku i v dvoch kostoloch v Paríži, tiež návrhy na gobelíny a mozaiky.

Pobyt vo Francúzsku

Dňa 20. augusta 1968 začali Slovensko okupovať Rusi. Slovenskú inteligenciu odvážali na Sibír. Ladislavova manželka Elka v auguste 1968 odcestovala s deťmi Terezou, Maruškou a Vladimírom na pozvanie na tri týždne do Paríža, neskôr za nimi odišiel aj Ladislav. Nastúpil na vlak do Viedne, na hraniciach od neho požadovali vízum, a keďže žiadne nemal, za tri doláre mu ho predali.

Vo Viedni stretol slovenského kňaza, ktorý sa mal vo Francúzsku starať o katolíkov. Kňaz navrhol Ladislavovi, že ho odvezie až do Francúzska. Keďže mal auto s francúzskou ŠPZ, na hraniciach ich vôbec nekontrolovali a Ladislav celú cestu do Paríža prespal. Tu sa konečne stretol so svojou rodinou. Deti dostali na rok sedemsto-frankové štipendium na štúdium francúzštiny a tak zostali v Paríži bývať. Zatiaľ čo deti chodili do školy, Ladislav cestoval po celej Európe a študoval modernú sakrálnu architektúru a výtvarnú výzdobu. Cez zimu pôsobil dva mesiace v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme, kde maľoval obrazy. Na Slovensko sa vrátili v roku 1969.

Výtvarná tvorba

Podstatou Záborského tvorby sú zážitky vnútorného života. Každý jeho obraz je objavovaním Boha s dialógom s Večnosťou. Nie je náboženským maliarom v pravom zmysle slova, ale je maliarom duchovného svetla. Svetlo jeho obrazov vyviera zvnútra. On sám o svojich dielach hovorí: "Podstata mojej tvorby je zážitok srdca o skutočnosti Boha.“ Jeho obrazy pripomínajú priam stromoradie svetiel, ktoré maliar jedno po druhom zažína, aby sme videli nie na neho, ale na cestu, po ktorej prešiel aj kvôli nám.

Nezastupiteľné miesto v jeho tvorbe má aj krajina. Vidí ju svojsky a zobrazuje ju tak, aby sa cez ňu priblížil k človeku. Jeho krajina vyžaruje ticho a pokoj, ponúka meditáciu o podstatných veciach. Ján Johanides nazval Ladislava "maliarom ticha, svetla, pokoja a radosti.“ Igor Thurzo povedal: "Jeho obrazy vyklíčili z pokory, mlčania a samoty.“

Sejba (1954)
Možno štrkom prikryť semä,
by nevzišlo z dobrej zeme?
Nikdy nie,
prezradí aj kamenie.
Možno Ducha v dušiach zdusiť,
silu Božiu zahrdúsiť?
Ale kdeže,
vyklíči aj cez mreže.
Nezničíte, čo Boh seje,
nech váš víchor jak chce veje!
Chcete Krista dať do hrobu?
Vstane zase slávne znovu.

Ladislav sa musel po dlhé desaťoročia zaobísť bez oficiálneho uznania. V časoch diktatúry komunistickej strany jednoducho nebolo možné jeho tvorbu oceniť. Jeho umeniu to však neublížilo. Dovidel ďalej ako tí, ktorých postavili na piedestály. Neoslepovali ho reflektory. Za to mu bolo dopriate vidieť Svetlo, v ktorom sa rodia všetky farby. Jeho hlavné krédo je maľovať obrazy, ktoré ľuďom niečo povedia a privedú ich k Bohu.

Jeho diela sú zastúpené v zbierkach na Slovensku, vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Japonsku, v Palestíne a v USA. Za výtvarnú tvorbu mu bola udelená zlatá medaila Ústredia Slovenskej kresťanskej inteligencie (1993). V roku 2006 mu bolo udelené uznanie a medaila mesta Martin a v roku 2005 mu Rada konferecie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udelila cenu Fra Angelica 2005.

Ladislav Záborský vystavuje svoje obrazy na samostatných a kolektívnych výstavách od roku 1946: 1947- Ružomberok, 1962 - Starý Smokovec, 1963 - Poprad, 1969 - Paríž, 1973 - Bratislava, 1973 - Trnava, 1993 - Košice, 1994 - Tisovec, 1995 - Liptovský Mikuláš, 1997 - Piešťany, 1999 - Vrútky, 2000 - Nitra, 2001 - Vranov nad Topľou, 2002 - Topoľčany, 2006 - Martin, 2007 - Kežmarok. Posledná jubilejná výstava sa uskutočnila v Martine na jar v roku 2011.

Hoci má Ladislav Záborský 90 rokov, stále sa cíti duševne mladý. Teší sa na večný život v nebi. Bude vidieť Boha a jeho nekonečnú lásku. Všetko nepredstaviteľne krásne a dobré. Je presvedčený, že režisérom nášho života je Boh. Hovorí, že určite to nie je náhoda, všetko je v rukách Božích.

Je pre nás veľkou cťou, že sme sa mohli zoznámiť s pánom Ladislavom Záborským. Po stretnutí s ním sme pochopili, ako to vyzeralo v období socializmu v ČSR. Priblížil nám svoj život, ktorý je plný neutíchajúcej viery. Aj vo svojich 90 rokoch sa cíti plný energie a sily, ale aj napriek tomu sa už teší na večný život v nebi. "Lebo všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom - naša viera.“

Romana Šályová, Martina Šimurková
Autorky sú študentkami Gymnázia V. B. Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Ladislava Záborského a autoriek. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

301

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo