Prečo Irán ničí svoju ekonomiku, len aby podporil vojnu v Sýrii?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prečo Irán ničí svoju ekonomiku, len aby podporil vojnu v Sýrii?

Pochod vojakov iránskej armády. Foto: wikimedia.org

Irán je čoraz viac závislý od Číny a Ruska, rastú aj jeho geopolitické ambície.

Vojenské výdavky Iránu na aktivity v Sýrii sa podľa odhadov pohybujú od 6 po 15-20 miliárd dolárov ročne. Číslo zahŕňa 4 miliardy dolárov priamych výdavkov, ako aj dotácie pre Hizballáh a ďalšie Iránom kontrolované skupiny.

Ak by sme aj predpokladali, že bližšie k pravde sú nižšie odhady, náklady na vojnu v Sýrii sú pre Teherán približne na úrovni celkového deficitu rozpočtu krajiny, ktorý je dnes vo výške 9,3 miliardy dolárov ročnej sadzby. Vysvetlenie iránskeho príklonu k vojnovým výdavkom je podľa môjho názoru potrebné hľadať v ruských a čínskych geopolitických ambíciách a obavách.

Iránsky verejný dlh sa šplhá cez 40 percent HDP

Iránsky režim je pripravený obetovať najnaliehavejšie potreby domácej ekonomiky v prospech svojich ambícií v Sýrii. Irán za posledné tri štvrťroky podľa svojej centrálnej banky znížil výdavky určené na rozvoj na iba tretinu plánovanej úrovne. Za uvedené obdobie predal ropu v hodnote 29 miliárd dolárov, pričom rok predtým to bolo 25 miliárd. Príjmy pre samotnú vládu z tohto predaja ropy dosiahli úroveň 11 miliárd dolárov (655 biliónov riálov), čo je len 70 percent očakávanej výšky. Daňové príjmy dosiahli 17,2 miliardy dolárov, čo bolo 15 percent pod očakávaniami.

Hrozí, že v krajine toľko diskutovaná vodná kríza vyprázdni celé mestá a vyženie milióny Iráncov, hlavne farmárov. Zdieľať

Chaos v iránskom finančnom systéme bráni iránskej vláde, aby uniesla väčší rozpočtový deficit. Hodnota 9,3 miliardy dolárov deficitu tvorí iba niečo nad 2 percentá HDP, čo je za normálnych okolností zvládnuteľná hodnota. Toto číslo však neberie do úvahy množstvo nezaplatených vládnych pohľadávok. Podľa správy MMF z 27. februára je iránsky vládny dlh voči bankovému systému krajiny vo výške 10,2 percenta HDP. Iránsky vyslanec pri MMF Jafar Mojarrad do MMF napísal: „Pomer verejného dlhu k HDP za obdobie 2015-2016 prudko vzrástol z 12 na 42 percent, predovšetkým v dôsledku uznania vládnych pohľadávok a ich sekuritizácie. V období 2016-2017 sa očakáva jeho pokles na hodnotu 35 percent a v ďalšom roku na 29 percent. Môže však znovu vzrásť na 40 percent HDP po plnom uznaní zostávajúcich pohľadávok a ich sekuritizácie a vydaní dlhopisov na kapitalizáciu bánk.“

Mojarrad doplnil, že iránske banky vlastnia veľa zlých dlhov a vláda bude musieť vydať nové cenné papiere, aby ich rekapitalizovala. Množstvo toxických aktív bánk sa odhaduje na úrovni 45 percent.

Iránsky finančný systém je čierna diera a nie je možné, aby vláda súčasne refinancovala svoje dlhy, rekapitalizovala bankrotujúce banky aj ufinancovala štruktúrovaný rozpočtový deficit. Jej potreby v infraštruktúre sú nielen urgentné, ale priamo existenciálne. Hrozí, že v krajine toľko diskutovaná vodná kríza vyprázdni celé mestá a vyženie milióny Iráncov, hlavne farmárov, ktorí spotrebúvajú viac ako deväť desatín miznúcich vodných zásob. Napriek tomu, že noviny Teheran Times nazvali varovania iránskych vedcov z oblasti životného prostredia „zúfalou výzvou k činu“, vláda počas posledného fiškálneho roku zrazila výdavky do infraštruktúry o dve tretiny.

Iránske revolučné gardy majú napriek vysokej miere obetí toľko dobrovoľníkov do sýrskej vojny, že nevedia, čo majú s nimi robiť. Zdieľať

Primárny nárok na verejné financie majú zjavne Iránske revolučné gardy (IRGC). Sú navyše ochotné prelievať krv. Počet známych obetí v Sýrii medzi jednotkami vedenými Iránom tvorí najmenej 473 Iráncov, 583 Afgancov, 135 Pakistancov a 1268 šíitskych bojovníkov z Iraku. Členov Hizballáhu zomrelo asi 1700. Iné odhady sú omnoho vyššie. Zahraničné légie IRGC tvoria dobrovoľníci z Afganistanu a Pakistanu, kde šíitov často násilným spôsobom utláča sunitská väčšina. Jednotky kontrolované IRGC zahŕňajú milíciu Fatemiyoun rekrutovanú hlavne zo šíitskych hazarských utečencov z Afganistanu, ktorej počet sa odhaduje na 12-tisíc až 14-tisíc bojovníkov. Z nich je dnes 3- až 4-tisíc v Sýrii. Iránčania velia aj milícii Zeinabiyoun pozostávajúcej z pakistanských šíitov, z ktorých je v Sýrii asi 1 500 bojovníkov.

To môžeme porovnať s 28 ruskými obeťami v Sýrii. Moskva má s Teheránom veľmi dobrú dohodu. Ako minulý rok vo Foreign Policy napísala Kristen Dailey, IRGC majú napriek vysokej miere obetí „toľko dobrovoľníkov do sýrskej vojny, že nevedia, čo majú s nimi robiť“.

Čína a Rusko sa hrozia sunitského džihádu

Prečo je Irán ochotný prelievať toľko krvi a odvádzať také množstvo peňazí mimo svojich naliehavých domácich potrieb? Čiastočným vysvetlením je fanatický charakter iránskeho režimu a krehkosť spoločnosti so 40-percentnou mierou nezamestnanosti medzi mladými. Hlbšia motivácia iránskej rozmarnosti a militantnosti však spočíva v závislosti Iránu od Číny a Ruska.

Vývoj dovozu ropy do Číny za posledných 10 rokov podľa krajiny pôvodu. Zdroj: atimes.com

V Číne sa od roku 2010 celkový dovoz ropy takmer zdvojnásobil. Svoje nákupy presunula zo Saudskej Arábie do Ruska, kde nákupy stúpli z 5 na 15 percent, a do oblasti, ktorú možno nazvať šíitskym blokom: do Iránu, Iraku a Ománu. Iránsky podiel klesol, ale s ním spriaznené krajiny prudko stúpli. Jeho vývoz ropy do Číny výrazne stúpne po sfunkčnení čínskych investícií. Ako začiatkom roka napísala agentúra Reuters, „očakáva sa, že v roku 2017 vyťažia čínske firmy každý štvrťrok o 3 až 4 milióny barelov iránskej ropy viac ako minulý rok. Bude to asi o 5 až 7 percent viac ako 620-tisíc barelov iránskej ropy denne, ktorú krajina doviezla v prvých 11 mesiacoch roku 2016.“

Niekoľko tisíc čínskych Ujgurov sa pripojilo k sunitským džíhádistom v Sýrii, kde získali nové zbrane. Čína sa hrozí ich návratu a rozšírenia islamizmu do čínskej oblasti. Zdieľať

Irán navyše ťaží zo svojej geografickej polohy v strede čínskej infraštruktúry „One Belt, One Road“ pozdĺž strednej Ázie. Čína podľa odhadov investuje do vytvorenia ekonomického koridoru cez Pakistan 46 miliárd dolárov a Irán má pre čínsku expanziu veľké pochopenie.

Moskva aj Peking sa obávajú rastu sunitskej militantnosti na troskách Iraku, Sýrie a Líbye. Ako už v roku 2015 uviedla Dr. Christina Lin, ruskí a čínski stratégovia považujú americké úsilie o zmenu režimu v Sýrii za pokus destabilizovať Rusko a Čínu. Niekoľko tisíc čínskych Ujgurov (etnicky turecký národ v západnej Číne) sa pripojilo k sunitským džíhádistom v Sýrii, podporovaných USA. Ujgurskí členovia Turkistanskej islamskej strany (islamská separatistická organizácia založená ujgurskými džihádistami v západnej Číne, pozn. prekl.) získali protitankové strely a pravdepodobne aj protilietadlové rakety, ako aj drony na zaznamenávanie samovražedných útokov proti sýrskej armáde. V tom istom čase sa islamisti financovaní Saudmi vyhrážajú destabilizovaním juhovýchodnej Ázie.

Počas niekoľkých návštev Pekingu v rokoch 2014 a 2015 som sa rozprával so staršími čínskymi stratégmi. Vyjadrili extrémne znepokojenie z nebezpečenstva návratu ujgurských bojovníkov a rozšírenia islamizmu do čínskej oblasti v juhovýchodnej Ázii. Od Thajska po Turecko sa v Ázii objavuje rusko-čínska os. Rusko a Čína podporujú militarizáciu šíitskeho pásu, ktorý sa tiahne od Libanonu cez Sýriu a Irán po Afganistan, ako protiváhu sunitskému džihádu. Prakticky všetci čínski moslimovia a 90 percent ruských moslimov sú suniti. Irán pokojne môže byť najväčším štátnym sponzorom terorizmu na svete, ako hovorila Obamova vláda a dnes tvrdí Trumpova, ale nepodporuje ten druh terorizmu, akého sa obávajú Rusko a Čína.

Irán pokojne môže byť najväčším štátnym sponzorom terorizmu na svete, ako hovorila Obamova vláda a dnes tvrdí Trumpova, ale nepodporuje ten druh terorizmu, akého sa obávajú Rusko a Čína. Zdieľať

To pomáha vysvetliť iránske zdanlivo iracionálne rozhodnutie odkláňať zúfalo potrebné zdroje smerom k Revolučným gardám. IRGC sú nielen dominantnou politickou a ekonomickou silou v Iráne. Pre jeho dodávateľov zbraní a nákupcov ropy v Moskve a Pekingu sú hlavným iránskym tromfom. Čínsky ekonomický vplyv v Ázii je geopolitickou Hviezdou smrti a magnetom politického vplyvu, aký sme nevideli od ekonomickej dominancie USA v Európe v 1950. rokoch. Irán a jeho šíitski zástupcovia v Libanone, Iraku, Afganistane a Pakistane majú takmer nevyčerpateľnú zásobu munície, aby konali v prospech ruských a čínskych záujmov v Sýrii, Iraku a inde. S čínskou ekonomickou podporou môže Irán udržiavať svoje vojenské ťaženie omnoho dlhšie, než by sa to podľa jeho zanedbanej, upadajúcej a dehydratovanej domácej ekonomiky mohlo zdať.

Egypt a Turecko sa naklonili k Rusku

Americkú politiku to ponecháva v bezradnosti. Ako mnohokrát varoval generálporučík Michael Flynn, Obamova vláda sa tým, že sa zamotala v prostredí sýrskych sunitských rebelov, nedopatrením stala krstným otcom zrodenia ISIS. Je veľká škoda, že Trumpova vláda prišla o služby generálporučíka Flynna za menej ako mesiac jeho služby v Národnej bezpečnostnej rade. Všeobecne povedané je sunitská radikalizácia v oblasti dôsledkom naliehania vlády Georga W. Busha na väčšinovú (teda šíitsku) vládu v Iraku. Ako vo svojej skvelej knihe Prečo sme prehrali uviedol v roku 2014 generálporučík Daniel P. Bolger: „Drsné fakty boli zreteľné, vytekal z nich hnis a žlč. Po Saddámovom páde by každé hlasovanie priviedlo k vláde šíitsku väčšinu. Suniti by už nikdy Iraku nevládli. Toto bolo vo svojej podstate príčinou povstania. Ak by nedošlo ku genocíde sunitských Arabov, krajinu by sa podarilo udržať.“

Rusko a Čína podporujú militarizáciu šíitskeho pásu, ktorý sa tiahne od Libanonu cez Sýriu a Irán po Afganistan, ako protiváhu sunitskému džihádu. Zdieľať

Pred desiatimi rokmi mohla Amerika presvedčiť Moskvu, aby sa vzdala Iránu za nejaký druh ústupkov na Ukrajine. Dnes je to už passé. Za nízku cenu v podobe leteckej podpory v Sýrii a v prípade predaja ruského systému protivzdušnej obrany S-300 má Rusko v Iráne partnera ochotného prelievať veľké množstvo krvi (hlavne ak je iracká, afganská a pakistanská) v prospech svojich záujmov v Sýrii. Čína má v Iráne na ropu bohatého suseda zapojeného do vyhladzovacej vojny proti sunitským moslimom a trh závislý od jej priemyselného exportu. Čína a Rusko sa odviazaného Iránu nemusia veľmi obávať. Dnešná vykorenená, bezdetná generácia, ktorej v súčasnosti dodávajú muníciu, o 30 rokov zostarne a Irán bude mať pomer závislej vrstvy dôchodcov podobný ako západná Európa, no s desatinou príjmov na obyvateľa. Irán čelí demografickej implózii ako žiadna iná krajina v histórii.

Vo Washingtone sa kedysi vo veľkom diskutovalo o podpore bloku sunitských štátov, ktoré by vzdorovali iránskemu vplyvu. Problém je, že jediné dva sunitské štáty so skutočnými armádami Egypt a Turecko dali najavo, že je im bližší Asadov režim ako jeho sunitská alternatíva. Turecko sa po pokuse o prevrat z júla 2016, ktorý podľa presvedčenia Ankary mal sympatie, ak nie priamu podporu USA, posunulo smerom k Rusku. Egypt sa sunitských džihádistov obáva viac ako Iránu a pri zadávaní zbrojných zákaziek a v iných oblastiach sa takisto viac zblížil s Ruskom. Amerike zostalo Jordánsko a štáty Perzského zálivu, ktorých vojenské schopnosti sú pochybné.

Vojna, ktorá živí samu seba

Sme konfrontovaní s vojnou, ktorá živí samu seba. Zničenie občianskej spoločnosti vojnou necháva mladým mužom málo iných možností, ako ísť do vojny. Bude to trvať dovtedy, kým sa ľudský materiál nevyčerpá. Zvyčajne to nastane po tom, ako zomrie 30 percent bojaschopných mužov. V roku 2010 som varoval, že kampaň „Surge“ (Príval) generála Petraeusa vyvrcholí novou 30-ročnou vojnou. Pol milióna mŕtvych v Sýrii je len zálohovou platbou. Pred štyrmi rokmi som vyšiel so snahou o Pax Sinica (Čínsky mier) na Blízkom východe. Dnes to znie zvláštne. Vznik ISIS a ďalších sunitských džihádistických hnutí v uplynulých rokoch presvedčil Peking, aby proti sunitskému ohňu bojoval šíitskym ohňom.

Nová 30-ročná vojna sa za nejaký čas skončí novým vestfálskym mierom. Je to ten druh mieru, ku ktorému dôjdeme tak či tak a ku ktorému by sme došli radšej skôr ako neskoro. Zdieľať

Udalosti sa na zemi vyvinuli v prospech Číny a Ruska a tento posun sa nakoniec odrazí aj v diplomacii. To najlepšie, čo z tejto škaredej situácie môže vzísť, je niečo ako obnovená Sykes-Picotova dohoda: zlátanina častí Levanty a Mezopotámie s vytvorením sunitského štátu v protiklade k neštátnym aktérom, udržiavaného v neľahkom mieri so šíitskymi satrapiami Iránu so súhlasom Washingtonu, Číny a Moskvy. Nie je to dobré riešenie a už vôbec nie príjemné z amerického uhla pohľadu, ale je to riešenie príslušné súčasnému stavu na šachovnici.

Nová 30-ročná vojna sa skôr alebo neskôr skončí novým vestfálskym mierom – zmluvou, ktorá v roku 1648 zanechala katolíkov a protestantov na viac-menej rovnakých pozíciách, aké mali obsadené predtým, než sa vojna v roku 1618 začala, s odpočítaním približne dvoch pätín ich obyvateľstva. To, že vojna povedie do patovej situácie, bolo zjavné v jej prostriedku v roku 1634, no Francúzsko a Španielsko sa rozhodli bojovať ďalších 15 zničujúcich rokov. Keď došlo k mieru, neuspokojilo to nikoho. Je to ten druh mieru, ku ktorému dôjdeme tak či tak a ku ktorému by sme došli radšej skôr ako neskoro.

Pôvodný text: Why has Iran wrecked its economy to fund war in Syria? Uverejnené so súhlasom Asia Times, preložil L. Obšitník.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo