Prehliadky bývalých nacistických koncentračných táborov patria k najťažším cestovateľským zážitkom azda pre každého návštevníka. Sprievodcovia organizovaných skupín, ktoré navštevujú tieto miesta, sa vo svojom rozprávaní zameriavajú na ťažko opísateľné hrôzy prežívané ľuďmi, ktorí tu strávili posledné chvíle svojho života. Z nepochopiteľných dôvodov takmer úplne zamlčiavajú príbehy tých, ktorí boli poslami života. Príbehy tých, ktorí sa stali malými svetielkami nádeje v tomto temnom svete, v ktorom malo definitívne triumfovať zlo.

Keďže väčšinu z týchto organizovaných skupín návštevníkov tvoria školské exkurzie, je priam neodpustiteľné, že príklad týchto nenápadných hrdinov nie je odovzdávaný mladším generáciám. Jedným z poslov života v pekle nemeckého koncentračného tábora, o ktorom sa z rozprávania sprievodcov v Osvienčime takmer nedozviete, bola aj Stanisława Leszczyńska. Pôrodná asistentka z poľskej Lodže, ktorej sa bál aj vychýrený osvienčimský kat a „táborový lekár” Joseph Mengele.

Leszczyńskej hlboká viera a úcta k Božím zákonom jej dávali odvahu chrániť ľudský život v jeho najbezbrannejšej forme na mieste, kde sa ním všeobecne pohŕdalo a bol systematicky ničený. Jej životný príbeh môže byť v mnohom inšpirujúci práve v čase, keď si pripomíname Deň počatého dieťaťa.

Táto útla žena v zúfalých podmienkach koncentračného tábora, presiaknutého fanatickou nenávisťou Nemcov voči všetkým „podľuďom”, pomohla na svet viac ako trom tisíckam detí. Spoluväzenkyne ju nazývali anjelom. Pre mnohé z nich bola jedinou nádejou, keďže vedeli, že ich deti na svete nečaká nič dobré.

Z Lodže do Rio de Janeiro a späť

Stanisława Leszczyńska sa narodila 8. mája 1896 v Lodži. Pochádzala z rodiny stolára Jana Zambrzyckeho, jej matka Henryka pracovala v jednej z miestnych textilných tovární. Keď mala Stanisława 12 rokov, rodičia sa rozhodli odísť s rodinou do Brazílie a hľadať tam nové šťastie. V Rio de Janeiro žila príbuzná jej matky, a tak rodičia dúfali, že v novom bydlisku bude život rodiny jednoduchší. Ich nádeje sa nenaplnili a po dvoch rokoch sa vrátili do Poľska.

Stanisława po návrate doštudovala gymnázium a počas prvej svetovej vojny sa intenzívne zapojila do aktivít Výboru pre pomoc chudobným. Na jeseň roku 1916 sa vydala za tlačiara Bronisława Leszczyńského, s ktorým mala štyri deti (jednu dcéru a troch synov). V roku 1920 sa Leszczyńskí na dva roky presťahovali do Varšavy, kde mohla Stanisława zrealizovať svoj sen a vyštudovať pôrodníctvo.

S manželom a deťmi. Foto – archidiecezja.lodz.pl

Svoje povolanie pomáhať rodiacim ženám a deťom prichádzajúcim na svet vykonávala oddane a svedomito. Denne merala dlhé kilometre, neraz peši, po nespevnených cestách, aby pomohla ženám, ktorým sa blížil čas pôrodu. Pre svoj láskavý prístup a nežnosť sa rýchlo stala vyhľadávanou pôrodnou asistentkou známou v širokom okolí Lodže. S rodinou až do svojho uväznenia žila v dome v chudobnej lodžskej štvrti Bałuty.

Za pomoc Židom do koncentráku

Po nemeckej okupácii Poľska sa celá rodina zapojila do pomoci miestnym Židom, ktorých sa najväčšmi dotýkali vojnové útrapy a extrémne prenasledovanie okupantmi. Manžel a synovia Stanisławy sa pridali k ilegálnej odbojovej organizácii Národné ozbrojené sily (Narodowe Siły Zbrojne), kým v noci z 19. na 20. februára 1943 celú rodinu nezatklo gestapo. Otec a synovia sa dostali do koncentračného tábora Gross-Rosen, Stanisława s dcérou sa dostali do koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau.

Po prevezení do tábora Stanisławe pridelili namiesto mena väzenské číslo, tak ako zástupu iných väzňov. Človek určený na likvidáciu prestal byť pre nacistov človekom a stal sa obyčajným štatistickým číslom. Zo Stanisławy Leszczyńskej sa tak stal väzeň číslo 41335.

Veľká časť väzňov, ktorí hneď po vystúpení z vlaku nesmerovali do plynových komôr diabolsky precízneho systému vyhladzovacieho tábora, prepadala zúfalstvu. Nebol to však prípad Stanisławy. Svoju profesiu pôrodnej asistentky vnímala aj na tomto strašnom mieste ako svoje životné poslanie. Dokonca sa jej podarilo do koncentráku prepašovať v plechovke s práškom na čistenie zubov diplom pôrodnej asistentky, čo jej umožnilo pomáhať aj tu.

„Nemci nepripúšťali, že by sa tehotenstvá v koncentračnom tábore mohli skončiť pôrodom. Ak sa aj končili, deti boli odsúdené na strašnú a rýchlu smrť, keď ich sadistické dozorkyne utopili a ich telíčka podhadzovali krysám, ktorými sa to v táborovej špine len tak hemžilo.“  Zdieľať

Do koncentračného tábora v každom transporte prichádzalo mnoho tehotných žien, pričom mnohé z nich o svojom tehotenstve ešte nevedeli. Samozrejme, pre nacistov mal život nenarodeného dieťaťa ešte menšiu hodnotu, ako z ich pohľadu úplne bezcenný život neárijskej matky. Nemci nepripúšťali, že by sa tehotenstvá v koncentračnom tábore mohli skončiť pôrodom. Ak sa aj končili, deti boli odsúdené na strašnú a rýchlu smrť, keď ich sadistické dozorkyne utopili a ich telíčka podhadzovali krysám, ktorými sa to v táborovej špine len tak hemžilo.

Pôrody na väzenských pričniach

Stanisława si veľmi rýchlo po príchode do koncentračného tábora vymohla, aby prične na najteplejšom mieste väzenského baraku mohla premeniť na akúsi improvizovanú „pôrodnicu“. Ako svoju jedinú povinnosť vnímala zabezpečiť v týchto strašných podmienkach čo najlepšiu starostlivosť matkám a ich deťom. Jej spoluväzenkyne spomínali, že bola pre ženy oázou pokoja a vo dne i v noci, prakticky bez odpočinku, pomáhala rodičkám. Čoskoro si vyslúžila prezývku či čestný titul Matka.

Pri pomoci druhým musela zápasiť nielen s vlastným hladom a únavou. Ako pôrodníčka nemala prístup k žiadnemu medicínskemu vybaveniu a ani k najzákladnejšiemu obväzovému materiálu. Bolo nemožné pri pôrode použiť akýkoľvek znecitlivujúci prostriedok. Ženy podľa úmyslov nacistov mali pri pôrode zomrieť a deti mali byť okamžite po narodení usmrtené. Dostala rozkaz, aby deti ihneď po narodení utopila.

Stanisława sa však rozkazu nepodvolila a z pre mnohých nepochopiteľných dôvodov mal pred ňou strach aj všemocný „táborový lekár“ Joseph Mengele. Toho údajne pri inšpekcii „pôrodnice“ pochytil záchvat nekontrolovateľného hnevu, keď  zistil, že od príchodu Stanisławy Leszczyńskej do koncentračného tábora nebolo zabité ani jedno novonarodené dieťa.

Stanisława Leszczyńska na jednej z dobových fotografií. Foto – archidiecezja.lodz.pl

Leszczyńska dokonca zorganizovala v prípade ťažko podvyživených matiek neschopných dojčiť aj pomoc vo forme náhradných dojok. Sama pripravovala plienky či detské košieľky z plachiet, ktoré vymieňali ženy za časť svojej veľmi skromnej stravy a po celom tábore zháňala kúsky handier či papiera, do ktorých novorodencov balila, aby ich ako-tak chránila pred chladom.

Hoci Mengele Leszczyńsku nenávidel, okrem zákazu vykonávať pôrodnícku prax nemal odvahu poslať ju na smrť. Vraj k nej dokonca prechovával akýsi skrytý rešpekt a medzi svojimi kolegami – lekármi sa chválil, že v jeho tábore dosahujú nižšiu úmrtnosť rodičiek a detí pri pôrode ako v niektorých popredných nemeckých klinikách. Podľa svedkov mu Leszczyńska na jeho výčitku, prečo sa nepodvolila rozkazu a novorodencov nezabíja, odvetila: „Deti neslobodno zabíjať, viem to ja a istotne to viete ako lekár aj vy. Veď ste skladali lekársku prísahu!“

Tajné tetovania

Hoci Mengele Leszczyńsku nahradil vo funkcii „táborovej babice“ Nemkou, odsúdenou za vykonávanie ilegálnych potratov nemeckým ženám (v prípade príslušníčok Nemcami podrobených národov boli interrupcie legálne a často vnucované), Stanisława Leszczyńska aj naďalej pomáhala ženám i deťom pri pôrodoch. Časť detí, ktoré mali podľa nacistov „árijské črty“, sa podarilo umiestniť do nemeckých sirotincov. Aby matky, ktoré sa museli rozlúčiť so svojimi deťmi podporila v nádeji, že sa so svojimi deťmi po vojne ešte stretnú, vymyslela systém nenápadného tetovania identifikačných znakov na tele novorodenca.

Počas svojho pobytu v koncentračnom tábore Stanisława Leszczyńska asistovala pri viac ako troch tisíckach pôrodov. Matky, ktoré po vojne vypovedali o jej pomoci, spomínali, že vždy tak robila s tichou modlitbou na perách. Časť detí, ktoré sa na tomto strašnom mieste narodili, aj vďaka jej hrdinskému úsiliu prežila vojnu.

Hrdinská pôrodníčka v staršom veku. Foto – archidiecezja.lodz.pl

„Všetky sme ju milovali. Bola to svätica. Pôrody boli realizované na komínovom vedení. Bola na ňom položená čierna tenká deka, ktorá sa až hýbala od množstva vší. Stanisława Leszczyńska robila priam zázraky, aby v tej neopísateľnej špine a smrade, kde sa to len tak hemžilo potkanmi a hmyzom všetkého druhu, vytvorila pre nás ľudské podmienky,“ vydala po vojne svedectvo Maria Salomon, ktorá vďaka Leszczyńskej priviedla na svet svoje dieťa.

„Pracovala pri nás deň po dni, noc po noci. Občas si na chvíľku zdriemla, ale hneď sa strhla, aby bežala k niektorej, ktorá kričala v pôrodných bolestiach. Ako veľa znamenalo môcť sa v tomto pekle na niekoho spoľahnúť, zakúsiť od niekoho záujem a starostlivosť, zakúsiť ľudskú dobrotu! To pochopia iba tí, ktorí tam boli. Ona zachraňovala nás a našu vieru. V Boha. V ľudí. A to bolo azda dôležitejšie ako chlieb.“

Víťazstvo života

Deti ihneď po narodení krstila. Jedna zo spoluväzenkýň Stanisławy Leszczyńskej po vojne spomínala na jednu zvláštnu udalosť: „Raz, na Štedrý večer, dostala pani Stanisława balík od rodičov, v ktorom bol chlieb. Pokrájala ho na kartóne na malé kúsočky a ponúkala ním ženy v baraku. To bola naša zakázaná vianočná oblátka. Zrazu v baraku zavládlo ticho, ruky zmeraveli, oči znehybneli. Prišiel Mengele. Pani Stanisława sa mu snažila pozrieť do očí, no nezniesol jej pohľad. Sklopil hlavu a vyhŕkol zo seba, že na chvíľu sa opäť cítil byť človekom. Odišiel a na istý čas ustalo prenasledovanie. Väzenkyne vedeli, že pani Stanisława nad ním morálne zvíťazila.“

„Zachraňovala nás a našu vieru. V Boha. V ľudí. A to bolo azda dôležitejšie ako chlieb.“
jedna z väzenkýň o Stanisławe Leszczyńskej Zdieľať

Stanisława Leszczyńska prežila vojnu. Po oslobodení koncentračného tábora Osvienčim sa vrátila k svojej práci pôrodnej asistentky. Ako spomínala, túto prácu robila tak rada preto, že milovala deti. Za to, že po dlhé desaťročia práce pôrodnej asistentky sa žiaden pôrod neskončil tragicky ani pre dieťa a ani pre matku, ďakovala Bohu, ktorého neustále prosila o pomoc na príhovor Božej Matky.

Po odchode do dôchodku v roku 1957 napísala svoje spomienky v diele Raport pôrodníčky z Osvienčimu. Na záver svojich spomienok Leszczyńska píše: „Ak by v mojej vlasti, napriek smutnej skúsenosti z čias vojny, mali dozrievať tendencie namierené proti životu, verím v hlas všetkých pôrodných asistentiek, všetkých čestných matiek a otcov, všetkých čestných občanov na obranu života a práv dieťaťa. V koncentračnom tábore sa všetky deti, napriek očakávaniam, rodili živé, krásne a bacuľaté. Príroda sa vzoprela nenávisti, urputne bojovala za svoje práva nezlomnými rezervami životaschopnosti. Príroda je učiteľkou pôrodnej asistentky. Spolu s ňou bojuje o život a spolu s ňou propaguje najkrajšiu vec na svete – úsmev dieťaťa.“  

Stanisława Leszczyńska zomrela 11. marca 1974. Od roku 1992 prebieha proces jej blahorečenia.

 

Text bol pôvodne publikovaný v marci 2017.