Byť otcom syna Ako chcem v tomto roku premeniť bitkára na ušľachtilého rytiera

Výdobytky moderných technológií sú mi ukradnuté, opraviť neviem zhola nič, futbalista som mizerný. Povedal som si: Chlapčekovi nemám čo dať.

Legendárna pôrodná asistentka ma podporila v presvedčení, že budeme mať samé dievčatá. Ona je taká vychytená, že bola na deväť mesiacov vopred vybookovaná (pôrodné asistentky sa neobjednávajú viac ako deväť mesiacov vopred), takže som jej proroctvu veril.

Potom sa však stala taká vec: v lete 2019 sa mi narodil syn.

Bol krehkým bábätkom, ktoré prvé dni ani nekričalo. Chúďatko, vyzeralo tak, že sa ani nechcelo narodiť.

Rýchlo však z toho vyrástol. Čochvíľa vedel chodiť aj bicyklovať a je s odstupom najveselší člen rodiny. Kým my ostatní sa zvykneme budiť s kyslým ksichtom, on vyskočí z postele usmiaty.

Je zabávač, prirodzený stredobod pozornosti, frajer.

Mlčky som mu tie nechty nalakoval.Zdieľať

S ľahkosťou si dokáže zaistiť priazeň: Je jediný človek, ktorý mi hovorí, že som najlepší na svete. Najlepší tatinko, najlepší kamarát.

Netuším, ako dlho ma bude takto vnímať, ale zo svojej strany môžem spoľahlivo vyhlásiť, že môj syn sa stal mojím najlepším kamarátom. Veľmi sa teším na časy, keď nás žena pustí na odvážnejšie pánske jazdy ako doteraz.

Keď bol malý, bol hotový z traktorov.

Keď mal približne dva roky, chcel byť baletkou a dostal svojho tmárskeho otca do rozpakov, keď ho požiadal, aby mu nalakoval nechty.

Povedal som si: Veľké nebezpečenstvo, teraz nič nepokaziť. Mlčky som mu tie nechty nalakoval.

Asi som dobre urobil, prešlo to.

Nejakú chvíľu sa tieto jeho protichodné záujmy ešte prelínali, napríklad hral na potešenie širšej rodiny divadlo v bielom baletnom kostýme a gumákoch.

Medzitým sa stal až stereotypne klasickým chlapčekom.

Má štyri roky a je z neho sedliak.

Má nádherné, trošku kučeravé vlasy, ale chce mať vyholenú hlavu. Zbožňuje všetko hrubé, hrubé práce, od Ježiška dostal pílu a hrubé teplákové nohavice, ktorým hovorí „pracovné“.

To však nezmení nič na tom, že môj syn je bitkár.Zdieľať

Fyzicky cítim, ako každým dňom silnie, ruky má napríklad už väčšie a silnejšie ako jeho o dva roky staršia sestra.

Má v sebe nadbytok sily. A tá sila musí nejako von.

Robí zle a kazí veci a má na to osvedčenú mantru výhovoriek: „ja som to nevidel“, „ja som to nevedel“, „ja som to nechcel“, „ja som sa pomýlil“, „ja som to nebol“.

Zároveň vie krásne rozprávať o Ježišovi a z ničoho nič vyhlásiť, že chce byť dobrý alebo dokonca svätý.

To však nemení nič na tom, že môj syn je bitkár.

Očividne zastáva vedúcu pozíciu vo svorke bitkárskych škôlkarov mužského pohlavia a počas nášho Silvestra v rómskej osade sa hodiny bil s rómskymi chlapcami.

Treba mu uznať, že bol ako nemilosrdný valec a značne starších súperov celkom slušne ustál.

Nerobím si zbytočné starosti, nový koníček ešte nemal vážne následky a pravdepodobne s ním zažijem ešte oveľa viac vývojových fáz.

No zápletka je v tom, že ja nemám s násilím žiadne skúsenosti. Sám som sa v detstve nikdy nebil, chlapcovi z našej dedinskej ulice, ktorý sa raz predvádzal so švajčiarskym nožom, som sa odvtedy vyhýbal.

Naše deti sú vedené k poctivému argumentovaniu, nedostanú hračkárske pištole a nič podobné, násilie je mi odjakživa cudzie a odporné.

Ak mu to však takto poviem, nepochodím.

Na jeseň sa mi otvorilo okno príležitosti.

Sám som bol dojatý z krásy svojich slov.Zdieľať

Užívali sme si posledné slnečné lúče pri mori, keď chlapec v istrijskom apartmáne udrel svoju sestru, ktorá s plačom odbehla do druhej izby.

Vtedy som mu úplne spontánne predniesol morálnu kázeň.

Rozprával som mu o rytieroch, ktorým fandí. Tí, reku, vo výnimočných prípadoch síce používajú násilie, ale výlučne na ochranu žien a slabších.

Pokračoval som: „Ty si musíš uvedomiť, že si teraz už jedným z tých silnejších. Ty už pomaly musíš chrániť svoju sestru.“

Tým som ho dostal do pasce, veď sa v kuse vystatuje tým, že je najväčší silák na svete.

Pozrel som mu hlboko do očí a povedal som: „Biť slabších je zlé, škaredé a zbabelé. Iba chrániť slabších je dobré, krásne a ušľachtilé.“

Sám som bol dojatý z krásy svojich slov.

Synček robil veľké očiská. Napokon zádumčivo kývol.

Dcéra to síce potom trošku pokazila. Počúvala moje mravokárstvo a dlho o ňom rozjímala. No keď sa neskôr zmierene vrátila do izby, povedala iba toto: „Ja nie som slabá!“

Netvrdím, že odvtedy v bitkárstve poľavil.Zdieľať

Syn sa mi v nasledujúcich dňoch a týždňoch v rôznych situáciách prihovoril a opakoval s veľmi dôležitom výrazom v tvári vetu: „Silní musia chrániť slabých.“

Ja na to: „Správne. A ty už patríš k tým silným.“

A on na to: „Áno.“

Netvrdím, že odvtedy v bitkárstve poľavil.

Ale som v tejto veci optimista. Podľa mňa sú tu všetky predpoklady na to, aby sa z môjho syna stal ušľachtilý rytier.

A ak to on napokon nedá, tak môžem svoju kázeň aplikovať na seba.