Hovorí, že rezignácia na spovede v Nemecku a ďalších západoeurópskych štátoch je v rozpore s tradíciou Cirkvi, ale aj v rozpore s duchom Druhého vatikánskeho koncilu a koncilovými aj pokoncilovými dokumentmi.

Vysvetľuje, čo všetko znamená spoveď pre katolíkov, ako by sa mal počas nej správať kňaz, čo hrozí kňazovi spovedníkovi, ak by úmyselne či neúmyselne prezradil spovedné tajomstvo. V rozhovore pre Postoj tiež s úsmevom hovorí, prečo by kňazi nemali chodiť s chlapmi do krčmy. A hovorí aj o jednom slovenskom pokušení pri spovediach, ktoré je opačné ako v Nemecku.

Peter Mášik prednáša dogmatickú teológiu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, je farárom vo farnosti Sedembolestnej Panny Márie v Petržalke.

Ako si vysvetľujete, že v Nemecku aj iných západoeurópskych krajinách sa čiastočne alebo celkom upustilo od individuálnych spovedí, ako ich bežne poznáme zo Slovenska?

Skôr poznám situáciu Cirkvi povedzme v Taliansku než Nemecku alebo v štátoch Beneluxu. Ale iste, všetci vidíme, že je to tam rozšírená realita.

Myslím, že v období po Druhom vatikánskom koncile sa začalo zneužívať, že sa popri individuálnej spovedi a rozhrešení v určitých prípadoch môže použiť aj obrad so všeobecným vyznaním hriechov a všeobecným rozhrešením.

Teda je to dôsledkom dokumentov koncilu, hoci aj nesprávne pochopených?

Ani to celkom nesedí, keďže koncil sa o sviatosti zmierenia zmieňoval len okrajovo, bol viac pastoračný. Prišlo však obdobie implementácie, v ktorom vychádzali rôzne partikulárne normy, ktorých snahou bolo obnoviť sviatostný život.

Všetko to, čo sa v tejto oblasti spovedí udialo v Nemecku a ďalších krajinách, je v rozpore s tradíciou, skutočným duchom koncilu aj pokoncilových noriem.

Dá sa potom povedať, že je to zodpovednosť miestnych biskupov, ktorí sa podvolili rôznym tlakom a upustili v tomto od učenia Cirkvi?

(Ticho.) Je pre mňa ťažké posudzovať mieru zodpovednosti biskupov. Lenže čo znamená byť biskupom? Biskup znamená v gréčtine strážca, ochranca spoločenstva aj viery.

Jeho úlohou je posväcovať, učiť, evanjelizovať, odovzdávať náuku, ktorú nám Kristus odovzdal a ktorú interpretuje Cirkev autenticky, a viesť miestnu cirkev, ktorá je mu zverená.

Je pre mňa ťažké posudzovať mieru zodpovednosti biskupov. Lenže čo znamená byť biskupom? Biskup znamená v gréčtine strážca, ochranca spoločenstva aj viery. Zdieľať


Z toho vyplýva aj povinnosť biskupa, že ak sa dejú neprístojnosti alebo veci, ktoré sa vymykajú z tradície a platných noriem, mal by v takom prípade urobiť nápravu. To je jeho vlastnou úlohou. Ak sa rozšíri prax, ktorá nie je v súlade s ničím, asi prišlo k zanedbaniu, možno až k hrubému zanedbaniu tejto povinnosti.

Vravíte, že poznáte situáciu v krajinách ako Taliansko, je tam nemecká prax predstaviteľná?

Podľa toho, čo som Taliansko precestoval, spovedá sa tam ešte celkom dosť, je to teda vcelku porovnateľné s našou situáciou. V Taliansku sú totiž veľmi živé pútnické miesta, tých sú stovky. 

Taliani radi chodia na takéto miesta aj v nedeľu, idú na svätú omšu, spravia si piknik, pričom je tam vidieť, že spoveď je normálnou súčasťou cirkevného života. Ale je to veľká krajina, neviem, či to je štandardom vo všetkých regiónoch.

Skúsme sa vrátiť na začiatok. Individuálne spovede pred kňazom, ako ich poznáme dnes, sa vyvinuli až postupne. Ako k tomu vlastne došlo?

V prvých stáročiach bola prax iná, ten, kto chcel vyznať svoje ťažké hriechy, dostal pokánie, ktoré bolo tvrdé. Človeku mohli za niektoré hriechy nadeliť povedzme aj 15 rokov pokánia. Pokánie prijímal človek raz za život.

To viedlo k tomu, že ľudia odkladali svätý krst do neskoršieho veku, pretože sa tým odpúšťali hriechy. Odpúšťanie ťažkých hriechov po krste bolo totiž naozaj veľmi ťažké.

Ako si to máme predstaviť?

V Cirkvi vtedy existovali katechumeni, kajúcnici a potom veriaci. Keď niekto urobil skutok, ktorý bol verejný a hrubo sa ním prehrešil proti Bohu a spoločenstvu, biskup mu udelil pokánie. Musel ho však najprv odprosiť.

Keď niekto urobil skutok, ktorý bol verejný a hrubo sa ním prehrešil proti Bohu a spoločenstvu, biskup mu udelil pokánie. Zdieľať

Trvalo to celé roky, kajúcnici prichádzali do kostola, kde prosili o milosrdenstvo, no nemohli sa zúčastniť na Eucharistii. Keď po tie roky vytrvali, tak boli slávnostne znovu prijatí do spoločenstva.

Nie je to potom tak, že nemeckí katolíci so svojou súčasnou praxou môžu argumentovať, že sa vracajú do ranej tradície Cirkvi, len bez tvrdého pokánia?

To však naozaj nemá nič spoločné s návratom k počiatkom, kde bolo vedomie hriechu veľmi silné.

Navyše, boli to írski mnísi, ktorí prichádzali na kontinent už v 6. a 7. storočí, zakladali tu benediktínske kláštory a začali s osobnými duchovnými rozhovormi, z ktorých sa postupne vyvinula prax osobného vyznania hriechov a osobnej absolúcie, kde kňaz udeľuje rozhrešenie.

Evidentne to prinášalo plody pre osobný rast jednotlivca aj cirkev, takže táto prax niekedy uprostred stredoveku prevládla.


 

Na čo sa vlastne môžu odvolať tí, ktorí tvrdia, že Eucharistiu možno prijímať de facto stále, aj bez individuálnej spovede?

Na svojvoľnú interpretáciu sa dá zneužiť všeličo. Svätý Ján Pavol II. v post-synodálnej exhortácii Reconciliatio et paenitentia uvádza, že sviatosť zmierenia má tri formy slávenia.

Prvou je riadna, tradičná forma, teda individuálne vyznanie hriechov s individuálnym rozhrešením. Druhou je spoločné slávenie kajúcej pobožnosti so spoločnou ľútosťou, a to s tým, že sa penitenti následne rozídu a spovedajú sa jednotlivo. To sa pri veľkých sviatkoch často deje aj v našich farnostiach, hoci niekedy chýba kajúca pobožnosť.

A tretia možnosť?

To je možnosť, ktorá sa začala zneužívať. Ide o sviatosť zmierenia v podobe všeobecného vyznania hriechov so všeobecným rozhrešením. Platí to pre úplne extrémne situácie, napríklad v ohrození života, keď sa ľudia ocitnú na palube potápajúceho sa Titanicu.

Ale môže sa to uplatniť aj vtedy, keď napríklad na nejaké liturgické zhromaždenie príde obrovské množstvo ľudí, ktorí žiadajú aj sviatosť zmierenia. Je tam však málo kňazov, omša sa má začať povedzme o dve hodiny, je jasné, že nie je možné za ten čas vyspovedať stovky ľudí.

V takom prípade môže dať biskup povolenie, ak to uzná za vhodné a potrebné na všeobecné vyznanie hriechov a hromadné rozhrešenie kajúcnikov.

Akú to má podobu?

Je to špeciálna kajúca pobožnosť, kde všetci všeobecne vyznajú hriechy a kňaz im dá absolúciu. Títo ľudia teda môžu ísť následne na sväté prijímanie, lenže sú naďalej vo svojom svedomí zaviazaní, aby sa išli pri najbližšej možnej príležitosti individuálne vyspovedať z ťažkých hriechov.

Zažili ste niečo také?

Nie, je to veľmi výnimočné. Ale, samozrejme, existujú aj iné hraničné situácie, keď sa človeku z morálnej alebo fyzickej nemožnosti nedá pristúpiť k spovedi a potrebuje, aby mu boli odpustené hriechy. Napríklad keď sa stane nejaká tragédia, havária, lietadlo sa rúti k zemi.

Existuje niečo ako dokonalá ľútosť, Boh je milosrdný a nie je viazaný na sviatostné znaky, takže môže dávať svoju milosť, komu chce, ako chce.

Ale opakujem, z toho, čo Cirkev načrtla ako možný spôsob v mimoriadnych prípadoch, sa v niektorých krajinách spravila riadna cesta.

Keby teraz biskupi začali svojich miestnych katolíkov, ktorí už dlho nechodia na spoveď, presviedčať, že ich dlhoročná prax nie je v súlade s učením Cirkvi, pôsobilo by to na nich rigorózne a formálne. Dajme teraz nabok rôzne kódexy a kánony. O čo sa vlastne podľa vás pripravujú katolíci, ktorí vplyvom miestnej tradície bežne prijímajú Eucharistiu, ale vôbec nechodia na spoveď?

To má niekoľko rozmerov. Pán pozná človeka a vie, čo je v ňom. Pozná aj našu psychologickú nestabilitu a neistotu, ktorú hriech ešte prehlbuje. Sviatosť zmierenia je tu práve preto, že ponúka istoty odpustenia.

Kristus jednoducho chce, aby sme mali istotu odpustenia, aby sme nemuseli vo svojom svedomí stále pátrať, ako na tom sme. Toto samo osebe je uzdravujúce, je to istota cez službu kňaza a Cirkvi.

Kristus jednoducho chce, aby sme mali istotu odpustenia, aby sme nemuseli vo svojom svedomí stále pátrať, ako na tom sme. Zdieľať

Kristus to napokon sám priamo ustanovil, to nie je výmysel Cirkvi. V Jánovom Evanjeliu je napísané, že zmŕtvychvstalý Kristus dýchne na apoštolov a povie, prijmite Ducha svätého, komu odpustite hriechy, budú odpustené, komu zadržíte hriechy, budú zadržané. Cirkvi bola zverená táto moc, ktorej konkrétna podoba sa postupne vyvíjala.

Teraz ste hovorili najmä o duchovnom rozmere spovede. Aký je ďalší rozmer?

Sociálny rozmer. Každý hriech, nielen viditeľný inými, ale aj ten, ktorý je spáchaný v najhlbšej intimite, je nielen urážkou Boha a zranením seba samého, ale aj jednoty Cirkvi a spoločenstva. Menej mojej lásky, menej mojej dobroty, menej mojej schopnosti prijať Božiu milosť sa prejaví v mojom živote, v mojich vzťahoch, v mojich slovách.

Sviatosť zmierenia preto zdôrazňuje aj tento sociálny rozmer, v ktorom kňaz spovedník ako kvalifikovaný zástupca Cirkvi vyjadruje aj spoločenstvo s Cirkvou.

Spoveď má aj výrazný psychologický rozmer, keďže človek sa zo svojich často intímnych vecí spovedá kňazovi, ktorý sa niekedy môže pasovať aj do role akéhosi psychoterapeuta. Kde je hranica, za ktorú spovedník nemôže zájsť?

Úloha spovedníka je v živote kňaza asi vôbec tou najťažšou. Keďže sa stretáva s intímnou sférou človeka, môže veľa pomôcť aj pokaziť. Rozhodne však nemôže fungovať ako psychoterapeut či psychologická pomoc.

Kňaz rozhodne nemôže fungovať ako psychoterapeut či psychologická pomoc. Zdieľať

Práve naopak, kňaz nemôže zachádzať do určitých nuáns, musí nechať na psychológov a psychiatrov, aby si robili svoju prácu. Najmä ak vidí, že človek má problémy, ktoré nie sú len čisto eticko-morálneho charakteru, ale zasahujú sféru psychológie.

Môže v takom prípade spovedník naznačiť, že by mal človek vyhľadať pomoc psychiatra?

To môže povedať, ale veľmi citlivo.

Keď sa v Nemecku začala postupná demontáž spovednej praxe, zaznievali argumenty, že mnohí veriaci majú zlé skúsenosti s tým, že im kňazi počas spovede neprimerane vstupujú do života a zneužívajú svoje postavenie. To mohli byť účelové argumenty, ale je faktom, že aj u nás je úroveň kňazov ako spovedníkov rôzna. Nie je to podľa vás problém?

Ja sa pohybujem len vo svojom svete. Samozrejme, kompetencia kňazov pri spovedaní je u niektorých veľká, u iných menšia.

Kedysi po Tridentskom koncile bolo bežné, že kňaz mohol spovedať, rovnako ako kázať, až po mnohých rokoch od vysvätenia. Napokon, je to biskup, ktorý dáva kňazovi špeciálne poverenie byť spovedníkom, hovorí sa tomu fakulta spovedať.

V prípade, že biskup vidí, že niekto je nekompetentný alebo viac škodí, než pomáha, kňazom je navždy, ale nemá fakultu spovedať.



Ak sme sa bavili o dejinách spovede, existuje jedna úsmevná proticirkevná konšpirácia, ktorá hovorí, prečo vlastne Cirkev vymyslela spoveď – aby sa mohla všetko podozvedať od ľudí, kňazi sú podľa tejto konšpirácie len akýmisi agentmi vatikánskej tajnej služby. Opýtame sa inak: Čo vlastne hrozí kňazovi, ktorý prezradí spovedné tajomstvo? 

Priame porušenie spovedného tajomstva, teda priame prezradenie identity penitenta s tým, akého hriechu sa dopustil, je automaticky spojené s najťažším cirkevným trestom, a to exkomunikáciou latae sententiae. Tento trest môže kňazovi potom odňať len Svätá stolica.

Počuli ste o prípadoch, že sa to stalo?

Áno, ale sú to prípady, ktoré rieši to Apoštolská penitenciária v Ríme, ktorá má od pápeža kompetenciu riešiť takéto prípady. Ale ešte som nepočul o tom, že by bol niekto na Slovensku takto postihnutý.

Treba ešte dodať, že aj nepriame porušenie spovedného tajomstva je vážna vec.

Čo znamená nepriame porušenie?

Ide o prípad, keď kňaz nepovie konkrétne meno, ale z kontextu môže byť jasné, o koho ide. Alebo sa kňaz verejne vyjadrí o niekom, kto bol u neho trebárs pred 15 rokmi na spovedi a spomínal to a to, pričom sa potom stane, že sa zmieňovaný človek objaví v danom spoločenstve a uvedie sa tým, že pred 15 rokmi bol u toho kňaza na spovedi.

Síce ho kňaz neoznačil priamo, ale prezradil niečo, na základe čoho si ľudia identifikovali zvyšok.

Za to tiež hrozí exkomunikácia?

Podľa závažnosti. Cirkevné právo tu hovorí, že má byť potrestaný podľa závažnosti porušenia. Niekedy to môže skončiť aj suspenziou kňaza.

K neúmyselnému prezradeniu spovedného tajomstva by mohlo prísť aj celkom banálne: kňaz pravidelne spovedá takmer celú dedinu, občas sa ide s chlapmi pozhovárať do krčmy a môže sa tak stať, že vyzradí spovedné tajomstvo v domnienke, že sa danú vec dozvedel v normálnom rozhovore. Nie ste vlastne ako kňazi stále v strehu?

Z toho, čo hovoríte, jasne vyplýva, že kňazi by nemali chodiť do krčmy. (Smiech.)

To všetko je však naozaj veľmi citlivá záležitosť a proti nej je jediná účinná obrana – kňaz musí žiť sväto, aby sa mu niečo také nestalo. Musí byť opatrný a v určitých veciach zdržanlivý.

Priame porušenie spovedného tajomstva, teda priame prezradenie identity penitenta s tým, akého hriechu sa dopustil, je automaticky spojené s najťažším cirkevným trestom, a to exkomunikáciou latae sententiae. Zdieľať

Ak nemá istotu, tak by nemal isté veci hovoriť. Potom sú aj veci, čo vám povedia ľudia navonok, a potom aj v spovedi. Nie sú to ľahké situácie, ale zase netreba byť úplne zošnurovaný.

Ak hovoríme o tom, že na Slovensku veriaci stále chodia na spovede, súčasne platí, že sú v komunite katolíkov isté rozdiely v tom, ako často kto chodí. Cirkev nás zaväzuje aspoň raz ročne, čo je vaše odporučenie?

Cirkevné prikázanie je, že veriaci by sa mal aspoň raz ročne vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu. Toto kritérium bolo stanovené niekedy v 16. storočí. Myslelo sa to totiž tak, že kto neprišiel aspoň raz za rok, ten sa už považuje za odpadlíka.

Teda to, že veriaci príde aspoň raz za rok, znamená len toľko, že ešte patrí do spoločenstva. Je to však úplné minimum, nikdy sa to nezamýšľalo ako štandardná norma.

Ako často teda?

U nás na Slovensku je veľkým požehnaním prax spovedať sa raz za mesiac, čo súvisí s prvými piatkami. Výzva Pána Ježiša cez svätú Máriu Margitu Alacoque k pobožnosti deväť prvých piatkov a s tým spojená prax spovedí privádza mnohých na spoveď raz za mesiac. A je to veľmi dobré.

Takáto spoveď nemusí byť potom extra dlhá, je to spoveď pravidelná, ktorá posilní. Tiež netreba čakať, kým sa pritrafí ťažký hriech.

Keď hovorím ľuďom, že svätý Ján Pavol II. chodil na spoveď každý piatok, tak padne otázka: Z čoho sa ten spovedal? Napríklad ja chodím minimálne každé dva týždne, niekedy aj častejšie a pýtajú sa ma, z čoho sa spovedám. Hovorím: To nech vás nezaujíma. (Smiech.)

V pravidelnej a častej spovedi je skryté riziko formalizmu a automatizmu. To je zas druhý extrém oproti tomu, čo sme hovorili pri Nemecku, kde dochádza k úplnej strate spovede. Zdieľať


Ale treba ešte povedať jednu vec: v pravidelnej a častej spovedi je skryté riziko formalizmu a automatizmu. To je zas druhý extrém oproti tomu, čo sme hovorili pri Nemecku, kde dochádza k úplnej strate spovede. Nebezpečné je však aj to, ak ľudia strácajú vedomie, prečo chodia na spoveď a čo tam dostávajú. To zas môže byť slovenské pokušenie.

Ešte je tu jedno možné pokušenie na strane kňaza. Pápež František hovorieva, že spovedníci by mali byť milosrdní, pretože sú prostriedkom odpustenia, nie ukameňovania hriešnika. Upozorňuje, že zlí spovedníci môžu narobiť veľké škody a ľudí odohnať od cirkvi. Možno to hovorí na výstrahu či aj na základe vlastných skúseností, dajú sa jeho slová uplatniť aj na slovenskú realitu?

Neviem, či je to u nás väčší problém, pretože ja sám som nikdy nemal zlé skúsenosti. Takisto mám pocit, že u nás sú kňazi vedení k tomu, aby to brali zodpovedne.

Kňaz má byť milosrdný a dobrý, ale súčasne je aj lekárom. Keď lekár vidí u nejakého pacienta, že má určité ťažkosti, lebo robí škodlivé veci, nemôže okolo neho chodiť po špičkách, musí mu trebárs povedať, že by mal prestať fajčiť.

Čo to znamená v prípade kňaza?

Ak ako kňaz vidím, že človeku v duchovnej oblasti niečo škodí, pričom daný človek si to sám neuvedomuje, je mojou povinnosťou, ako o tom milosrdne a láskavo hovoriť, prípadne ho aj napomenúť.

Cieľom je predsa toho človeka znova zmieriť s Bohom, s ľuďmi navôkol, so sebou, priniesť uzdravenie, odpustenie. Spoveď je napokon nielen sviatosťou zmierenia, ale aj obrátenia, život človeka by sa mal posúvať vpred.

Nemá to byť len také formálne, že človek si uľaví z momentálnych ťažkostí, v skutočnosti nič nezmení a spadne tam, kde bol predtým. Preto treba k tomu zo strany kňazov pristupovať múdro, s veľkým citom, láskou, ale aj pravdivo.

Človek má totiž celkom prirodzenú tendenciu veci zľahčovať. Ak sa ľudia nespovedajú, začnú strácať aj zmysel pre hriech. Tak, ako to hovoril aj Ján Pavol II., že v spoločnosti sa stráca zmysel pre to, čo je hriech.

Tu sa dostávame k ďalšej oblasti, kde sa medzi mnohým i veriacimi a samotnou Cirkvou čoraz viac otvárajú nožnice. Vnímate, že aj na Slovensku praktizujúci katolíci v niektorých oblastiach morálky už nevnímajú ako hriech to, čo zaň považuje morálne učenie Cirkvi?

Isteže, tento trend vnímame.

V čom sa to prejavuje najviac?

Asi sa nedá vyhnúť citlivej oblasti vzťahov medzi mužom a ženou, konkrétne spolužitia mimo manželstva.

Stáva sa, že nezosobášení ľudia, ktorí žijú spolu na spôsob manželov, prídu na spoveď, napríklad pred Vianocami, a chcú dostať rozhrešenie. A je to ťažká situácia, lebo niektorí nechápu, v čom spočíva problém.

Mnohí si tiež neuvedomujú, že ak majú ako dvaja katolíci len civilný sobáš, tak nemôžu chodiť k sviatostiam. Tu už chýbajú základné náboženské vedomosti.

Potom sa stáva, že ľudia stredného veku sa dozvedia, že nemôžu vlastne pristupovať k sviatostiam a že ich manželstvo je neplatné, ak je medzi katolíkmi a uzavreté len civilne.


 

Keď príde na spoveď mladý pár, ktorý spolu žije na voľno, tak zrejme nechce tento spôsob života len tak zmeniť. Teda Cirkev týchto ľudí asi postupne stráca.

Vôbec by som netvrdil, že to nechcú zmeniť. Ak tí ľudia za nami prichádzajú, je to znak toho, že nad tým rozmýšľajú a prinajmenej počúvajú. Práve sviatosť zmierenia nemá byť akousi psychológiou, ale otvoreným rozhovorom, kde treba vyložiť karty na stôl.

Kňaz musí byť, samozrejme, citlivý a otcovský, trpezlivý, ale zároveň aj priamy a pravdivý. Vôbec nie je dopredu jasné, že sa spoveď skončí tým, že kajúcnik nič v sebe neuzná ako mylné.

Kňaz by mal byť citlivý a otcovský, trpezlivý, ale zároveň aj priamy a pravdivý. Zdieľať

Penitent bojuje často práve so svojím svedomím, nahlodaným neistotou. Málokto príde do spovedelnice s hrdou istotou, že to má v sebe jasné.

Dejú sa aj zmeny. Sú ľudia, ktorí prijmú evanjelium a napríklad pol roka pred uzavretím manželstva oddelia bývanie a do manželstva to doťuknú v čistote.

Ale to je práve tá otázka, akú si kladú už aj mnohí katolíci: Prečo je dôležité, aby dvaja, ktorí spolu sexuálne žijú, majú sa radi a podľa plánu by mali mať do pol roka svadbu, by sa dovtedy mali ešte oddeliť?

V prvom rade pre šieste prikázanie, ktoré znie Nezosmilníš! Ak ide o trvalejšie spolužitie, a nie jednorazové zlyhanie, tak to znamená, že imitujú manželstvo, žijú v hriechu. Je to verejný stav, vzniká tiež pohoršenie.

To je náboženské zdôvodnenie, dá sa to zdôvodniť čisto rozumovo?

Pred časom som čítal zaujímavý článok, ktorý sa týkal situácie v USA, dnes už však ide medzi sociológmi o všeobecne uznávaný jav. Vedci dlhší čas skúmali skupiny ľudí, ktorí spolu bývali pred manželstvom, ďalších, ktorí žili oddelene, a potom sledovali, ako sa vyvíjalo ich manželstvo.

Výskum ukázal spojitosť medzi životom v jednej domácnosti a rozvodovosťou. Výsledok poprel očakávania, že menej rozvodov budú mať tí, ktorí si spoločný život pred svadbou vyskúšali.

Väčšia miera rozvodovosti je medzi tými, ktorí spolu bývali pred uzavretím manželstva. Dnes sa to už berie ako fakt a skôr sa hľadajú interpretácie, prečo to tak je.

Ak sa teda bavíme o konflikte katolíckeho učenia a žitej reality slovenských katolíkov, ide najmä o oblasť sexuality?

Nejde len o túto oblasť. Vo všeobecnosti platí, že na čo ľudia dnes veľmi nemyslia, je strata zmyslu pre nadprirodzeno, pre Boha a jeho nárok na môj život. Akési pozabudnutie na prvú tabuľu Mojžišovho Desatora.

Niektorí ľudia vôbec nevnímajú hriechy voči Bohu, nedostatky voči Bohu, nedostatok cnosti nábožnosti. Vnímajú ešte ako-tak prehrešok voči ľuďom, keď sa rozčúlili na niekoho, keď boli netolerantní a podobne.

Ale to, že pätnásť rokov neboli v kostole alebo sa nikdy nemodlia, hoci sa stále považujú za katolíkov, nevnímajú ako hriech.

Sú to ľudia akoby na duchovnej periférii, ale zase je pre nás kňazov pekné, keď títo ľudia prídu na spoveď, dá sa s nimi viesť rozhovor.

Čo sa dá povedať o slovenských katolíkoch, ktorí chodia pravidelne k spovedi: vedia pomenovať svoje hriechy alebo sa skôr vyviňujú či riešia okolnosti hriechu?

Ťažko to posúdiť všeobecne, ale aj spoveď je príležitosťou formovať človeku svedomie, kde sa ja môžem citlivo spýtať na okolnosti. Cieľom je však priviesť človeka k objektívnemu pohľadu, pretože existujú skutky, ktoré nemôžu ospravedlniť žiadne okolnosti.

Cieľom spovede je priviesť človeka k objektívnemu pohľadu, pretože existujú skutky, ktoré nemôžu ospravedlniť žiadne okolnosti. Zdieľať

Ale keď niekto nechodí na spoveď, tak sa ťažko v tomto zmysle formuje. Preto je na mieste otázka, že ak sa v Nemecku alebo iných krajinách už nespovedajú, kto im vstupuje do svedomia, kto ho formuje? Ježiš sa prihováral k svojim ako k malému stádu. Aj Benedikt XVI. hovorí o cirkvi budúcnosti ako o malej, ale zároveň vnútorne silnej komunite.

Myslíte si teda, že scvrkávajúce sa komunity veriacich budú vnútorne silnejšie a zrelšie?

Netrúfam si to povedať, ale viem jedno – sú veci, ktorých sa Cirkev nikdy nesmie zriecť, a to je vzťah medzi Eucharistiou a sviatosťou zmierenia. Vidíme totiž, že chodiť na sväté prijímanie bez spovede vedie k strate zmyslu pre vieru a napokon aj strate viery.

V tomto smere sa už môžeme len poučiť z vývoja v krajinách, ktoré v tomto pre nás nie sú práve inšpirujúce.

Pôjde to nezvratne aj u nás západoeurópskou cestou alebo môže dôjsť k protipohybu?

Určite sa nemôžeme vyvyšovať, máme tu veľa problémov aj chýb. Ale súčasne vidím na Slovensku veľa dobrých a zdravých síl, aj medzi mladými. A možno to bude i vďaka tomu, že stále máme aký-taký zmysel pre úlohu kňaza spovedať a viesť ľudí.

Ja naozaj neviem, čo robí kňaz v Nemecku, keď nespovedá, keď cez týždeň nekáže. Čo je potom jeho úlohou? Stáva sa už len správcom cirkevného majetku?

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo