Európsky rok AntiTrumpa pokračuje

Európsky rok AntiTrumpa pokračuje

Marine Le Penová a Emmanuel Macron počas debaty 23. februára 2017 v Paríži. Foto TASR/AP

Od začiatku európskeho supervolebného roku 2017 sú „trumpovské“ sily naďalej v prekvapivej defenzíve.

Pred mesiacom som napísal, že možno žijeme v európskom roku AntiTrumpa. Teda že po brexite a triumfe Donalda Trumpa v USA, dvoch protestných vlnách, ktoré v minulom roku prevrhli anglosaský svet, v kontinentálnej Európe cítiť nový protipohyb.

Protipohyb liberálneho establišmentu, ktorý sa v istej miere inšpiroval trumpizmom, ale nie preto, aby s ním splynul, ale aby ho porazil.

Dnes to platí ešte viac než pred mesiacom.

Holandský Trump nemusí vyhrať

Najbližšie prekvapenie tak môžu priniesť voľby v Holandsku, ktoré sa uskutočnia v polovici marca. Od utečeneckej krízy sa zdalo, že k pomerne jasnému volebnému víťazstvu speje strana Geerta Wildersa, ktorý má radikálne protiimigrantskú a protiislamskú rétoriku, žiada vystúpenie z EÚ a otvorene podporuje Trumpa.

Wilders by síce v Holandsku nemal šancu vládnuť ani v prípade, keby zvíťazil s vyše 20 percentami, pretože ostatní by sa proti nemu spojili. Od nového roka však Wildersova podpora klesá a už nemá isté ani len nominálne víťazstvo – v posledných prieskumoch sa priblížil k 15-16 percentám. 

Jedným z dôvodov poklesu je zrejme aj to, že Holanďania (podobne ako Nemci či Francúzi) majú z nového amerického prezidenta skôr obavy. Wildersovi tak paradoxne Trumpov nástup, ktorý sprevádza chaos a neistota, škodí.

Víťazom volieb sa môže preto opäť stať strana liberálneho premiéra Marka Rutteho, ktorá získava na sile. Tento trend však ťažko vyhlásiť za triumf ľudskoprávneho liberalizmu. Rutte priamo oslovuje Wildersových voličov tým, že imigrantom odkazuje: „Buďte normálni alebo choďte preč.“

Liberálna revolúcia vo Francúzsku?

Vo Francúzsku, kde bude prvé kolo prezidentských volieb koncom apríla, všetko smeruje k politickej revolúcii – prvýkrát v povojnovej histórii to vyzerá tak, že novým prezidentom sa nestane zástupca jedného z dvoch hlavných táborov, socialistov či konzervatívcov.

Lenže veľkú šancu na konečné víťazstvo nemá ani nacionalistka Marine Le Penová, ktorá chce pod vlajkou trumpovského hesla „Najprv Francúzsko“ vystúpiť z eurozóny, EÚ a zastaviť akúkoľvek moslimskú imigráciu. Zatiaľ je na tom totiž oveľa lepšie jej pravdepodobný súper, liberál Emmanuel Macron.

Ten je vo všetkom opakom Le Penovej – podobne ako ona sa síce hlási k antisystému, hoci on sám je svojím statusom aj doterajšou prácou skrz-naskrz previazaný s establišmentom, je jasne proeurópsky, na francúzske pomery hlása radikálne liberálne reformy (i keď menej radikálne než nešťastník posledných týždňov Francois Fillon).

Po tom, čo sa v prospech Macrona vyslovil centrista François Bayrou, hviezda 39-ročného liberála stúpa ďalej nahor. Len donedávna platilo, že Le Penová je takmer istou víťazkou prvého kola, ale už ani to nie je pravda. V posledných prieskumoch sa na ňu Macron dotiahol.

Ale čo je ešte dôležitejšie, Macron by mal podľa aktuálnych prieskumov poraziť Le Penovú v druhom kole s absolútnym prehľadom (v pomere zhruba 62 ku 38 percent).

Hoci Le Penová robila v posledných rokoch všetko preto, aby sa zbavila fašistického náteru, ktorý mal Národný front v ére jej otca Jeana-Mariu Le Pena (dokonca svojho otca vypoklonkovala zo strany), a s mnohými témami sa posunula do spoločenského stredu, až priveľa Francúzov si stále nevie predstaviť, že by Národný front mohlo voliť.

Prípadné víťazstvo Le Penovej sa nedá označiť za úplne nereálne – nutne by však potrebovala, aby k voľbám prišli všetci potenciálni voliči Národného frontu a súčasne by musela byť volebná účasť rekordne nízka (účasť v prezidentských voľbách sa pohybuje okolo 80 percent, Le Penová pre víťazstvo potrebuje, aby klesla na 60 percent a možno ešte menej).

To by sa mohlo stať jedine v prípade, že jej protikandidát by masovo odrádzal ľavicových či pravicových (alebo oba typy) voličov, ktorí by inak ochotne volili proti Le Penovej.

Macron svojím programom škrtania sociálneho štátu a prepúšťania úradníkov rozhodne desí časť ľavice. Časť pravice zas vydesil tým, že sa ospravedlnil za zločiny Francúzska v Alžírsku a tiež tým, že verbálne adoruje Merkelovej utečeneckú politiku (hoci s jej duchom sa sčasti už rozlúčila aj samotná Merkelová).

Napriek tomu však rastie. Francúzi totiž veľmi túžia po zmene, pod ňou si však nepredstavujú Le Penovú.

Konzervatívec Francois Fillon, ktorého bude z dôvodu dlhoročného živenia svojej manželky – asistentky najnovšie vyšetrovať polícia, je už len kandidátom na papieri. Opúšťajú ho najbližší ľudia z jeho volebného tímu, čoraz viac spolustraníkov ho vyzýva, aby odstúpil a prenechal miesto kandidáta pravice expremiérovi Alainovi Juppému.

Fillon to stále odmieta, ešte včera sa mu podarilo zorchestrovať masovú demonštráciu za jeho podporu, jeho pozícia však každým dňom slabne.

Zdá sa, že Alain Juppé, ktorého katolík Fillon nečakane porazil v novembrových primárkach republikánov, by bol ochotný neperspektívneho Fillona nahradiť. Juppé, ktorý je viac liberál než konzervatívec, by mohol z druhého kola vyradiť Macrona alebo Le Penovú.

Nemecko a Rakúsko: protest proti protestu
 

Do tretice je tu Nemecko, kde sa budú voľby konať v septembri. Angela Merkelová už vôbec nemá isté, či sa sa stane po štvrtýkrát za sebou kancelárkou, keďže sociálnym demokratom pod vedením Martina Schulza vyrástli od konca januára percentá o desať percent. A naopak, Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorá sa hlási k trumpizmu, sa už v niektorých prieskumoch dostala pod desať percent. Predtým sa blížila k 15 percentám.

Minister financií Wolfgang Schäuble už Schulza prirovnal k Trumpovi, pretože nový líder SPD stavil na pomerne jednorozmerný sociálny populizmus – v skutočnosti však Schulz potreboval vrátiť sociálnym demokratom ich predschröderovskú identitu (SPD vnútorne dodnes neprijala Schröderove liberálne reformy trhu práce).

Pôvodne sa špekulovalo, že tento rok sa uskutočnia predčasné voľby v Rakúsku, kde sa spoluvládnuci sociálni demokrati a ľudovci už nedokázali navzájom zniesť a čeliť silnejúcim nacionalistom z FPÖ.

Teraz to vyzerá, že dovládnu, voľby budú až budúci rok a obe strany už čelia FPÖ celkom priamo. Sociálni demokrati kancelára Christiana Kerna hovoria o migračnej a azylovej politike sčasti podobne, ako pred dvomi rokmi FPÖ, na rozdiel od nacionalistov však ukazujú, že majú aj srdce. Suverénne najpopulárnejším politikom ľudovcov je 30-ročný minister zahraničia Sebastian Kurz, ktorý od začiatku kritizoval Merkelovej kurz, vehementne podporuje uzatvorenie balkánskej cesty a budovanie utečeneckých táborov mimo EÚ.

Stracheho FPÖ je z vývoja značne nervózna, je v tematickej defenzíve, vyzýva ľudí, aby verili originálu, nie kópiám. Kernovi sociálni demokrati ju už preferenčne doháňajú a ak sa do čela ľudovcov postaví Kurz, nacionalisti sa boja, že sa zopakuje scenár z volebného roka 2013. Aj vtedy spočiatku verili, že zvíťazia, napokon skončili tretí a opäť v opozícii.

Často sa hovorí, že ak mainstreamové strany zareagujú na vzostup nacionalistických síl tým, že si od nich v rámci nového realizmu vypožičajú niektoré prvky, v skutočnosti tým nepomáhajú sebe, ale originálu. Holandský a rakúsky prípad však tento mýtus trochu spochybňujú.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo