Nevhodný návrh na pakt s oligarchami

Nevhodný návrh na pakt s oligarchami

Foto - Profimedia.sk

Keď už nik neverí, že biznis príbeh finančných žralokov bude spravodlivo skontrolovaný, treba siahnuť po druhej najlepšej možnosti.

Počas nedávneho iskrenia v téme energetiky, keď Andrej Danko začal riešiť fungovanie EPH na Slovensku, sa dostalo málo pozornosti správe, že EPH sa rozchádza s J&T.

Teda, že EPH, ktorá kontroluje naše strategické energetické firmy (plynovod Eustream, Slovenské elekrárne), vykupuje podiel od akcionárov. Od ľudí okolo J&T. Vec sa definitívne uzavrela v piatok minulého týždňa. 

Najviac zarobí niekdajší spoluzakladateľ J&T Patrik Tkáč, ktorému sa priamo vyplatí vyše dve a pol miliardy eur. Ďalšiu vyše miliardu eur zinkasujú ostatní investori združení pod značkou J&T. Peniaze na vyplatenie akcionárov získa EPH predajom podielu v spomínaných slovenských energetických aktívach novému investorovi z Austrálie.

Druhá dôležitá správa minulého týždňa sa týka fungovania spravodlivosti. Hovorí, že špeciálna inštitúcia, vytvorená na boj s najťažšou kriminalitou a proti najvplyvnejším ľuďom, funguje presne opačne.

Šéf špeciálnej prokuratúry Dušan Kováčik, ktorý si pod svoj osobný dohľad vzal najdelikátnejšie prípady, za osem rokov ani jeden z nich nedoviedol pred súd.

Dnes oveľa viac ako predtým rozmýšľame nad tým, či takto nastavený systém naozaj nepovedie k rozvratu spoločnosti. Zdieľať

Tieto dve správy minulého týždňa betónujú stereotyp o tom, ako funguje tunajší systém. Že najlepší biznis sa robí v politicky regulovanom biznise a že inštitúcie, ktoré by mali byť ochrancami pred tými, ktorí zneužívajú svoje funkcie, fungujú na ich ochranu.

Nie je to nové konštatovanie, počúvame ho v podstate desaťročia. No niečo nové tu predsa len je. Dnes oveľa viac ako predtým rozmýšľame nad tým, či takto nastavený systém naozaj nepovedie k rozvratu spoločnosti.

Každý mal oligarchov

V našom nedávnom rozhovore s ministrom zdravotníctva Tomášom Druckerom prišla reč aj na žralokov v systéme, v tomto prípade v zdravotníctve. Minister pragmaticky hovorí, že touto fázou si musel prejsť celý vyspelý svet.

Dejiny USA obsahujú mnoho príbehov, v ktorých bezškrupulózni biznismeni vďaka tamojšej slobode podnikania mohli narásť do neuveriteľných parametrov, pretože systém nemal nástroje, aby účinne zamedzoval zneužívaniu moci.

A pravda je, že to bola prechodná fáza. Hoci mená ako Rockefeller či Carnegie zostanú synonymom divokého a nemorálneho správania sa, to nie je všetko. Rodiny si nakoniec vykúpili istú milosť, keď venovali naozaj významné časti svojho majetku na rozličné účely, najmä na vzdelávanie (Carnegie) a zdravotníctvo (Rockefeller).

Neurobilo to z nich síce čisté legendy dobra, ale ich príbehom to dodalo koncovku, vďaka ktorej Američania necítia pri vyslovení ich mien len hanbu.

Synonymum zla

Presvedčenie, že finančné skupiny manipulujú pravidlami, aby dosiahli svoj prospech, je v spoločnosti hlboko zakorenené. Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2013 si až sedemdesiat percent ľudí myslí, že finančné skupiny majú vplyv na rozhodovanie vlády. 

Symbolmi tohto fungovania sa stali spis Gorila či jachtovanie J&T s ministrom financií. Angažovanie sa Jozefa Brhela popri IT zákazkách aj vo fotovoltaike zase nadobro skompromitovalo koncept ekologickej výroby elektriny. Pokračovať by sa dalo aktivitami Juraja Širokého, ktorý si pomohol k úspechu aj tým, že jeho firma obrala malých dodávateľov o ich mzdy. 

Pachuť v spoločnosti zostala aj po starých privatizéroch ako Ivan Kmotrík či Slavomír Hatina a iných.

Slovensko patrí tiež dlhodobo medzi krajiny s najvyššou hodnotou vnímanej korupcie a nedôvery voči štátnemu justičnému systému. 

V prieskume europoslankyne Anny Záborskej o tom, ako by EÚ mohla pomôcť Slovensku, suverénne vyhrala voľba „vyšetrovaním a stíhaním slovenskej korupcie“, ktorá sa dostala ďaleko pred odpovede o sociálnej podpore z Únie.

O tom, ako veľmi sa pocit prerastenia oligarchov a politiky podieľa napríklad na vzostupe ĽSNS, môžeme teoretizovať, ale fakt je, že ide o jednu z ich kľúčových komunikačných tém.

Ako sa vysporiadať s oligarchami

Najkorektnejší spôsob, ako zápasiť s vplyvom takýchto skupín či jednotlivcov, sú fungujúce inštitúcie. Justičný systém a polícia, protimonopolné úrady, zákonodarcovia, ktorí reflektujú vývoj situácie a dopĺňajú pravidlá pre situácie, s ktorými sa predtým nepočítalo.

Boj o takéto inštitúcie nemožno ničím nahradiť. Otázka však znie, či nie je dobré ho aj niečím doplniť. Hlavne v období, keď budovanie inštitúcií trvá pridlho a frustrácia spoločnosti sa začína prejavovať patologickými príznakmi. 

Rozhovory s predstaviteľmi finančných skupín, či Jozefom Brhelom alebo Ivanom Kmotríkom, v ktorých sa sťažujú, že nie sú braní ako seriózni biznismeni, poodhaľujú ich myslenie. Hoci by zrejme nič nespravili inak, ako doteraz spravili, radi by sa dožili širšieho spoločenského uznania.

Nielen kvôli sebe, ale napríklad kvôli svojej rodine. Kto čítal životné príbehy amerických tycoons, vie, že to bol jeden z kľúčových motívov, pre ktorý zmenili správanie. (Ich obava nie je neopodstatnená, Rockefellerova pravnučka vo svojej knihe opisuje, ako sa pečať rodu podpísala pod životy potomkov vzdialených tri generácie).


Čo teda možno robiť?

Znie to trochu paradoxne, ale na Slovensku prakticky neexistuje kultúra vyžadovania spoluzodpovednosti za krajinu od úspešných ľudí. No ak to žiadame od lekárov, učiteľov, kňazov, novinárov, vedcov, niet dôvodu, aby sme to nežiadali aj od vrcholových biznismenov (či už ten pojem myslíme pejoratívne, alebo nie).

Rozhovory v médiách sa dnes nesú v dvoch rovinách. Buď je to biznis štýl „Ako to robíte, že ste taký dobrý“, alebo prokurátorský štýl „Ako to robíte, že ešte nesedíte v base“. 

Oba štýly sú legitímne. Veď ak sa chce biznis médium pýtať miliardára, prečo investuje práve v energetike, hoci sa iným nejaví ako perspektívna, môže to byť zaujímavé čítanie. A rovnako, rád si prečítam aj konfrontáciu, či nezneužíva svoje postavenie, nemanipuluje trh či regulátora. 

V oboch prípadoch by sa však do rozhovoru mal zamontovať aj nový rozmer. Otázkou: Aký je váš plán splatiť tejto spoločnosti, že ste aj vďaka nej dosiahli, čo ste dosiahli?

Nemožno sa pritom nechať odbiť odpoveďami typu „veď sme zaplatili ročné vstupné do SNG pre celé Slovensko“ (J&T) či „za pätnásť rokov sme dali dva milióny eur na vzdelávacie projekty“ (Penta), alebo „máme vlastnú nadáciu, cez ktorú podporujeme projekty financované z našich dvoch percent“ (EPH). 

No po takýchto odpovediach by automaticky mala nasledovať otázka „To je ale veľmi málo, nemyslíte? Čakáme niečo väčšie.“

Netvrdím, že to je recept na zázrak. Ale ani by som to nepodceňoval.

Predstavte si, že si napríklad premiér či prezident zavolá k sebe Křetínskeho, Haščáka a Tkáča na to, aby mu robili krovie na tlačovke, kde im pred očami verejnosti povie, že majú voči krajine viac zodpovednosti, ako si pripúšťajú.

Ich odpoveď by mala mať hodnotu aspoň jednoročného zisku z fungovania v tejto krajine a dlhodobé adoptovanie si nejakej témy –  rómske komunity, najmä tamojšie deti, vzdelávanie ako také či podporu vedy. 

Ale musí to byť vec parametrov, aké tu doteraz neboli. 

Ale musí to byť vec parametrov, aké tu doteraz neboli. Zdieľať

Lístky na voľný vstup do SNG sa nepočítajú (J&T), rovnako ako ani stavanie lanoviek v Tatrách len preto, že z nich profitujú aj drobní majitelia penziónov či reštaurácií. Rovnako sa nepočíta ani nákup nemocníc len preto, že Penta pri ňom zvoľnila z kritérií návratnosti.

Morálne riziko

Súhlasím, že tento prístup nesie v sebe jedno zásadné morálne riziko – znie to ako vykúpenie sa z viny. A je jasné, že sa nájde dosť tých, pre ktorých je takýto typ spoločenskej dohody neprípustný. Radšej by čakali, hoci s mizivou nádejou, na dozretie inštitúcií, ktoré by si s tým poradili. Alebo, ak to nepríde, mali takýchto ľudí naveky za lepróznych.

Rozumiem tomu, sám mám bližšie k tomuto prístupu než k vyššie predostrenému námetu. 

Ale som úplne presvedčený, že pre psychohygienu spoločnosti je lepší práve tento druhý variant, pretože na ten prvý dávno nik neverí. 

A už zreteľne počuť, ako nervozita z toho celého nahlodáva spoločnosť.

Článok vyšiel s podporou Nadácie Konrada Adenauera.

S ktorým názorom sa skôr stotožňujete?

238
122

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo