Rakúsko-uhorské vyrovnanie prinieslo Maďarom šancu a Slovákom dilemu

Rakúsko-uhorské vyrovnanie prinieslo Maďarom šancu a Slovákom dilemu

Lajos Kossuth (v strede), ústredná postava maďarskej revolúcie a vojny za nezávislosť proti Habsburgovcom v rokoch 1848 až 1849, mal slovenský pôvod.

Pred 150 rokmi, vo februári 1867, sa podunajská monarchia rozdelila na dve časti duálneho štátu. Maďarom sa otvorila cesta k obnoveniu historického Uhorska, pre Slovákov nastali ťažké roky maďarizácie.

Presne pred 150 rokmi, vo februári 1867, sa stredoeurópska podunajská monarchia rozdelila na dve časti duálneho štátu. Maďarom sa otvorila cesta k obnoveniu historického Uhorska, pre Slovákov nastali ťažké roky maďarizácie.

Maďarský úspech v centralizovanej rakúskej monarchii neprišiel sám od seba. Napokon ešte pár rokov predtým by ho ťažko niekto predpovedal. Po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 málokto predpokladal, že by Habsburgovci boli v budúcnosti ústretoví k maďarským emancipačným požiadavkám.

Maďarom však prial medzinárodný vývoj. Habsburgovci si na začiatku druhej polovice 19. storočia chceli vydobyť vedúce postavenie v nemeckom spolku, a preto sa odhodlávali na riskantné operácie. Osudovým im bol stret s Talianskom a najmä silnejúcim Pruskom v roku 1866. Porážka vo vojne, strata Benátska a potupný mier spojený s reparáciami oslabil Viedeň a nahrával stúpencom vymaňovania Uhorska z monarchie.

Umiernený prístup priniesol Maďarom úspech

Vtedajšie názory na smerovanie Uhorska vystihujú dva nosné prúdy. Prvý z nich reprezentoval Lajos Kossuth, i keď iba z nedobrovoľného exilu.

Kossuth sa stal ústrednou postavou maďarskej revolúcie a neskôr vojny za nezávislosť v rokoch 1848 a 1849. Jeho otec pochádzal z Košútov, dnes už časti Martina s názvom Priekopy, a jeho priezvisko znamená v starej slovenčine cap. Ako chlapec chodil do slovenskej školy a po maďarsky sa naučil až neskôr.

Kossuthova širšia rodina sa nehlásila k jeho neskoršiemu presvedčeniu, napríklad jeho bratanec Juraj (Ďorď) Košút bol zapáleným slovenským národovcom a nepriateľom maďarizácie. Ján Kollár dostal v roku 1842 od neho list, kde sa píše, že svojho bratanca Ľudovíta, čo je preklad maďarského Lajos, nazýva „zúrivcom“, ktorý sa stal „nepriateľom slovenského rodu“.

Lajos Kossuth sa stal plamenným zástancom jednotného uhorského národa. Po porazení revolúcie v roku 1849 a úteku do zahraničia Kossuth stále sníval o oslobodení Uhorska spod Viedne. V exile snoval plány na osamostatnenie Uhorska a návrat domov.

Po zvážení vtedajšieho rozloženia síl prišiel s novým nápadom. Podľa jeho predstáv mala vzniknúť dunajská konfederácia, do ktorej by okrem Uhorska patrilo Sedmohradsko, Chorvátsko, rumunské kniežatstvá a Srbsko. Orgány konfederácie mali stanovovať politiku v zahraničných a hospodárskych otázkach, ale aj vo veciach obrany. Vnútorná správa by bola v kompetencii jednotlivých členov konfederácie. Kossuthov plán dával teda národnostiam právo rozhodovať o vlastných veciach a používať svoj vlastný jazyk. So Slovenskom ako s osobitným územím nepočítal.

Po vyrovnaní v roku 1867 sa monarchia rozdelila na rakúsku (predlitavskú) a uhorskú (zalitavskú) časť.

Tento plán Kossuth rozvinul aj na stretnutiach s predstaviteľmi iných štátov, napríklad o podpore rokoval s Napoleonom III. S francúzskym cisárom mali vtedy dokonca kontakty aj Chorváti, ktorí uvažovali o vyčlenení sa na spôsob Ilýrskych provincií z čias jeho strýka Napoleona Bonaparteho.

Z Kossuthových zahraničných rokovaní napokon nebolo nič a s veľkými sympatiami sa nestretol ani v Uhorsku. Kossuth sa už do Uhorska nevrátil a zvyšok svojho dlhého života prežil v zahraničí. Až po jeho smrti v roku 1894 previezli jeho pozostatky v triumfálnom sprievode do Budapešti.

Dnes možno predpokladať, že Kossuthovými plánmi na vytvorenie súštátia na Dunaji bola v skutočnosti iba snaha o získanie nezávislosti Uhorska.

Inou cestou sa vydali umiernení maďarskí politici, a hlavne Ferenc Deák. Hoci Deák bol v roku 1848 v revolučnej uhorskej vláde ministrom spravodlivosti, už vtedy sa snažil vyvažovať napätie medzi rakúskym cisárom a Kossuthom. Keď sa mu to nedarilo, z vlády odstúpil a ponechal si iba post v sneme. V čase, keď uhorské vojsko kapitulovalo vo Világoši, Deák sa chystal viesť mierové rokovania so zástupcami cisára.

V tejto pozícii ostal Deák aj v päťdesiatych rokoch, hoci na znak vzdoru neprijal žiadnu funkciu, čím stelesňoval politiku pasívneho odporu. Postupne sa stal vďaka svojmu rozhľadu a múdrosti nevymenovaným politickým vodcom a dodnes nesie medzi Maďarmi prívlastok mudrc národa. Mal vplyv nielen na svojich politických partnerov, ale dokonca aj na mladého cisára Františka Jozefa.

Svoje postavenie využil Deák pri rokovaniach v šesťdesiatych rokoch. Presvedčil cisára, aby uvažoval o dualizme v monarchii. Rozhodujúci bod nastal po prehranej vojne s Pruskom, keď sa monarchia výrazne oslabila.

Vyrovnania sa Maďari chopili ako šance

Na začiatku roku 1867 viedol maďarskú delegáciu na rokovaniach s Viedňou Gyula Andrássy, Deákov človek. Na rozdiel od Deáka, ktorý nikdy neopustil hranice svojej krajiny, bol Andrássy brilantný diplomat, podkutý exilovým porevolučným pobytom v zahraničí. Veľmi dobre si uvedomoval silu Pruska a správne chápal slová pruského predsedu vlády Otta von Bismarcka, ktorý naznačoval, že centrum moci v monarchii sa môže presunúť z Viedne do Pešti. Deák inštruoval Andrássyho, ako vystupovať, ten zas použil svoj medzinárodný rozhľad.

Rokovania dospeli k vyvrcholeniu na začiatku februára 1867, keď Viedeň ustúpila maďarským požiadavkám. V druhej polovici februára bol Andrássy vymenovaný za uhorského predsedu vlády a nadobudla platnosť revolučná uhorská ústava z roku 1848. V júni sa stal František Jozef uhorským kráľom.

Pojem vyrovnanie sa zvykne v anglosaskej literatúre nahrádzať slovom kompromis – podľa toho, že uhorská delegácia nedosiahla všetko, čo žiadala. Monarchiu spájal spoločný panovník. Spoločné boli ministerstvá financií, zahraničných vecí a obrany. Ostatné záležitosti boli v kompetencii vlád vo Viedni a v Pešti.

Ferenc Deák, strojca rakúsko-uhorského vyrovnania, sa snažil získať pre Maďarov pozície, ktoré stratili po porážke v roku 1849.

Monarchia sa stala jednotným colným územím, mala spoločnú menu a jednu centrálnu banku. Dôležité spoločné problémy riešili delegácie parlamentov oboch súčastí monarchie. Súčasťou novej schémy boli hospodárske vyrovnania, ktoré sa obnovovali každých desať rokov. Spoločné výdavky sa hradili v pomere 70:30, pričom podiel Uhorska mal postupne narásť na polovicu. To sa nikdy nepodarilo, po poslednom hospodárskom vyrovnaní v roku 1907 malo Uhorsko dohodnutý svoj podiel na spoločných výdavkoch vo výške 36 percent.

Maďari prijali vyrovnanie z roku 1867 s rozpakmi. Prekážalo im, že Uhorsko je stále podriadené Habsburgovcom. Cítiť to bolo napríklad v armáde, kde veliacim jazykom ostala nemčina. Sám Deák k tomu povedal, že tento kompromis bol najlepší zo všetkých možných riešení. Na Pešťanov koncom roka 1867 v prejave apeloval, aby využili možnosť, ktorú nová situácia ponúka. A Maďari neskôr túto novú príležitosť využili, ich pozícia v monarchii rástla, dokonca získavali významnú pozíciu pri určovaní zahraničnej politiky monarchie.

Vyrovnanie bolo úspechom liberálov pod vedením Deáka. Naopak, pre Kossuthových stúpencov bolo krokom späť. Sám Kossuth bol týmto aktom hlboko sklamaný, pretože za jediné správne riešenie považoval rozchod s Habsburgovcami. Inak Uhorsku hrozil spolu s Rakúskom pád, čo sa neskôr skutočne naplnilo.

Chorváti získali osobitné postavenie v Uhorsku

Rakúsko-uhorské vyrovnanie sa stretlo v monarchii s neľúbosťou viacerých národov. Protestovali proti nemu Chorváti, Poliaci, Česi. Chorvátom a Poliakom sa podarilo vybaviť si ústupky v Pešti a vo Viedni.

Česko sa dostalo do bodu zlomu. V monarchii žiadalo podobné postavenie ako Uhorsko, a keď ho nedostalo, českí politici zvolili cestu pasívnej rezistencie. Čechy ostali až do konca existencie monarchie integrálnou súčasťou Rakúska. Spoločné projekty so Slovákmi začala deliť hranica medzi Rakúskom a Uhorskom.

Rok po vyrovnaní prijal uhorský parlament vyrovnanie (nagodbu) s Chorvátskom. Chorváti boli uznaní za politický národ s vlastnou réžiou niektorých záležitostí. Týkalo sa to vnútornej správy, školstva, súdov, cirkevných inštitúcií. Chorvátski poslanci mali zabezpečené miesto v uhorskom parlamente. Chorvátskeho bána síce menoval panovník, ale musela ho schváliť uhorská vláda. Chorvátsko sa nagodbou stalo neoficiálnou treťou časťou monarchie.

Maďarizácia napokon zasiahla aj do Chorvátska a na začiatku 20. storočia tu bola nespokojnosť s uhorskou vládou porovnateľná so Slovenskom. Zdieľať

Chorváti dosiahli autonómiu, mohli ostať pri používaní vlastného jazyka. Nagodba nebola vítaná všetkými chorvátskymi politikmi a jej uplatnenie viedlo k vnútorným stretom, do ktorých zasahovala Pešť, alebo v ktorých sa časť politického spektra uchyľovala k pomoci do Pešti. Maďarizácia napokon zasiahla aj do Chorvátska a na začiatku 20. storočia tu bola nespokojnosť s uhorskou vládou porovnateľná so Slovenskom.

O podobný krok ako Chorváti sa v roku 1871 ešte predsa pokúsili Česi. Vtedy bol už ministrom zahraničných vecí Andrássy, čo odrážalo rastúcu silu Maďarov v monarchii. Maďari prekazili Čechom ich snahy získať proti Rakúšanom vlastnú nagodbu, lebo to nebolo v ich záujme. Vyhovovala im centralizácia západnej časti monarchie.

Podľa českého publicistu Horu-Hořejša varoval vtedy Andrássy cisára pred „obetovaním dosiahnutej jednoty atomizovaným národným a provinciálnym záujmom“. Cisár ho vypočul.

Odmietavý postoj k českým snahám len potvrdil účelovosť dohody s Chorvátmi. Maďarom nešlo o blaho chorvátskeho národa, ale o to, aby Chorváti ostali pripútaní k Pešti, keď nie inak, tak takouto dohodou. Prístup k Jadranskému moru bol pre nich dôležitejší ako uchovanie Chorvátov v jednotnom uhorskom národe. V tých časoch sa v Európe všeobecne verilo, že štát, ktorý nemá prístup k moru, je slabý a odsúdený na zánik.

S dualizmom prišla do Uhorska maďarizácia

Slovenskí aktivisti boli po rakúsko-uhorskom vyrovnaní rozčarovaní, lebo si uvedomili, že sa už nebudú môcť spoliehať na pomoc od panovníka. Deákovci boli zástancami myšlienky jednotného uhorského národa, a preto po prevzatí moci v Uhorsku nesvitalo na lepšie časy.

Súčasný slovenský historik Roman Holec píše, že „ak sa podarilo v podstate stále ešte štúrovskej generácii veľké sklamanie po revolúcii prekonať a v priaznivejších podmienkach šesťdesiatych rokov naplno využiť priestor na rozvoj národnoemancipačného hnutia, vyrovnanie so svojimi dôsledkami vyvolalo dezilúziu, z ktorej sa už táto generácia nespamätala. Noví politici a predstavitelia si rýchlo museli zvyknúť na úzko vymedzené limity a národnostný tlak a panovníka ako jednu z politických alternatív vyškrtnúť.“

Skutočne, po roku 1867 si slovenskí aktivisti merali pasy priamo s vládou v Pešti. A nebolo to ľahké, pretože ako hovorí znalec stredoeurópskych pomerov, nemecký historik Jörg Hoensch, po vyrovnaní sa stala nosnou štátnou ideou a existenčne podmieneným štátnym cieľom nového Uhorska maďarizácia.

Najvýraznejším krokom, hneď po roku od vyrovnania, bolo prijatie národnostného zákona. Národnostný zákon pripravovali poslanci uhorského parlamentu s tým vedomím, že keď sa raz schváli, problém s národnosťami sa nadobro vyrieši a nebudú sa už k nemu vracať.

Zákon vychádzal z jednoty uhorského národa, ktorý sa mal stať maďarským. Maďarčina ostávala jediným štátnym jazykom. Zákon však umožňoval používanie jazykov národnostných menšín na základných a stredných školách, v administratíve, na súdoch, v náboženskom živote. Zásadne obmedzil postavenie národnostných skupín, nepriznával im kolektívne ani politické práva. Realizovať sa mohli v kultúrnych, vzdelávacích, umeleckých a hospodárskych spolkoch.

No nemyslime si, že Slováci sa nastupujúcej maďarizácii masovo bránili. Väčšina sa nad pomaďarčovaním nepozastavovala alebo mnohí sa ľahko podvoľovali. Zdieľať

Navonok išlo o moderný a liberálny predpis, pretože hoci trval na jednom štátnom jazyku, umožňoval používanie miestnych jazykov v mnohých inštitúciách. V zákone sa však pozabudlo alebo sa to doň vedome nedostalo, že neexistovala nárokovateľnosť týchto výdobytkov pre národnosti – zákon pripúšťal zo strany vládnej moci možnosti, ale nepredpisoval ich ako povinnosť. V praxi sa potom ustanovenia týkajúce sa výhod pre národnosti uplatňovali veľmi ťažko a slúžili prevažne na ich potláčanie.

No nemyslime si, že Slováci sa nastupujúcej maďarizácii masovo bránili. Nech nás nemýlia odvážne postoje viacerých slovenských aktivistov, ktorí pre svoj odpor proti pomaďarčovaniu neváhali strácať ekonomické postavenie, trpieť rozličnými postihmi až žalárovaním. Väčšina sa nad pomaďarčovaním nepozastavovala alebo mnohí sa ľahko podvoľovali.

Písal o tom napríklad znalec uhorských dejín, britský historik C. A. Macartney: „To, že Slováci boli systematicky maďarizovaní, je fakt. Nie menej istá ako skutočnosť, že maďarizácia sa vykonávala, a nie menej podstatná k tejto téme je tá skutočnosť, že to väčšinu Slovákov nejako zvlášť nerozhorčovalo. Keď sú si ľudia vedomí svojej národnosti a rozhodnú sa chrániť ju, ani fyzické vyhladenie nevymaže toto povedomie. Slováci neboli takýto národ. Ak tlak ustal, ako napríklad medzi emigrantmi v USA (ktorí mali zohrať úlohu v roku 1918), spomenuli si na svoju národnú identitu; ale v Uhorsku stačilo neveľké presviedčanie, aby na ňu zabudli. (…) Ak cesta k lepšiemu životu viedla cez maďarizáciu, nechali sa maďarizovať ľahko a dokonca radi. Byť Maďarom znamenalo byť urodzeným človekom, byť Slovákom znamenalo byť chrapúňom. Štátne úrady a voľné povolania v Uhorsku boli zásobované Slovákmi, ktorí sa naučili maďarský jazyk a spolu s ním prijali maďarské názory.”

Slováci sa zaktivizovali práve vďaka maďarizácii

Treba nám pochopiť, že obdobie okolo rakúsko-uhorského vyrovnania našlo Maďarov v postavení ohrozenia. V strachu pred nemeckým ťahom na východ a ruskou rozpínavosťou na Balkán mali ospravedlnenie na všetko. Ocitli sa pod tlakom týchto dvoch veľkých národov, a pritom doma mali vlastných potenciálnych záškodníkov z radov Nemcov a Slovanov. Preto neváhali siahnuť po akejkoľvek metóde, ktorá vzbudí nadšenie na posilnenie etnického cítenia medzi vlastnými ľuďmi a pritiahne národnosti k maďarskému jadru.

V roku 1871, teda v časoch nastupujúcej silnej maďarizácie, vznikla Slovenská národná strana. Jej prvým predsedom bol Viliam Paulíny-Tóth.

Zároveň išlo o obdobie prebudenia dovtedy zanedbávanej modernizácie. Národnostný zákon z roku 1868 bol len jedným z dokumentov, ktoré prijímal uhorský parlament. Veľmi významné v tomto čase boli nové ekonomické zákony upravujúce daňový systém, náhrady bývalým zemepánom za zrušené feudálne práva, uvoľnenie financií na budovanie železníc. Uhorský parlament uzákonil povinnú školskú dochádzku, zaručil slobodu jednotlivca, vyhlásil nezávislosť sudcov, vydal nový tlačový zákon. Z Uhorska sa stal právny štát.

To je príklad, že v Uhorsku sa v tom čase dialo mnoho vecí a národnostná legislatíva bola len výsekom zo spektra, pomaďarčovanie len jedným z mnohých procesov, ktoré mali viesť krajinu k prosperite a stabilite.

Maďarizácia medzi národmi v Uhorsku však mohla iba ťažko definitívne uspieť. Vysvetlenie je jednoduché – akcia vyvolala protireakciu. Zdieľať

Ako píše súčasný maďarský historik Csaba Zahorán, v poslednej tretine 19. storočia začali Maďari snívať sen o národnom štáte, čo bolo vtedy v Európe bežné. Maďarská spoločnosť považovala otázku integrácie národností do uhorsko-maďarského štátu prijatím národnostného zákona za uzavretú a v nasledujúcom období sa ňou podľa programu ani nezaoberala. Pripúšťa však, že vtedajšia národnostná politika bola z pohľadu dneška neúspešná a chybná, lebo „definitívne odcudzila menšiny uhorskému štátu a maďarské národné hnutie otočila proti maďarskému národu“.

Budovanie nového Uhorska tak bolo postavené na zmene celej spoločnosti. Obyvateľom sa otvárali nové možnosti – bránou na zlepšenie osobného postavenia bola často zmena etnickej príslušnosti. Nie všetci však uvažovali takto.

Maďarizácia medzi národmi v Uhorsku však mohla iba ťažko definitívne uspieť. Vysvetlenie je jednoduché – akcia vyvolala protireakciu. Tá bola vo väčšinovo pasívnej slovenskej spoločnosti dostatočne intenzívna na to, aby prebudila silnejšie hnutie smerujúce k národnému sebauvedomovaniu. Dnes si treba vážiť tých Slovákov, ktorí odolali lákaniu prospechu v pomaďarčujúcej sa spoločnosti a rozhodli sa vzdorovať.

Foto: Flickr.com, Wikimedia. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo