Stephen Bannon a nástup novej ideológie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Stephen Bannon a nástup novej ideológie

Stephen Bannon. Foto: wikimedia

Čo je to alternatívna pravica a prečo sa Amerika definuje rasovo.

Politik musí byť autentický, preto musí občas nadávať, tak velí nový politický marketing. Videli sme to nedávno pri českom premiérovi Sobotkovi a jeho vulgarizme na adresu Babiša, vidíme to pri Borisovi Kollárovi u nás, a bude toho čoraz viac. Vulgarizmy fungujú, dostanú vás do správ, všimnú si vás ľudia, priblížite sa mase. Veď ak politik hovorí ako my, asi nám rozumie, no nie? Čo tam po kultúre. Čo tam po všetkých, ktorí hrubosť počuť nechceli, napríklad deťoch, rátajú sa predsa zisky.

Expresívny jazyk pôsobí najsilnejšie, ak pomenúva problémy, ktoré doteraz mnohí odmietali vidieť. Je to ako u Andersena, len s nadávkou. Dokonale to ilustruje Steven Bannon, hlavný stratég prezidenta Trumpa. Bannon tomuto trendu rozumie, dávno ho osedlal a bohatne na ňom. Vďaka nemu sa dnes viac hovorí o veciach ako alternatívna pravica (alt right) či biely nativizmus a podobne. Čo je to za ideológiu a vôbec za trend?

Návrat amerického nacionalizmu je širší jav, prejavil sa v médiách aj politike, má svoje spoločenské zázemie a sprevádza ho nielen zmena v jazyku, ideologická vyhranenosť a niektoré staré doktríny predefinované na potrebu novej doby. Netreba hneď všetko vidieť na hnedo, najmä keď to hnedé nie je, nová doba má svoje vlastné farby a odtiene.

Pred vyše desiatimi rokmi na tento jav upozornil Samuel Huntington. Tento profesor z Harvardu napísal knihu Who Are We? Challenges to America´s National Identity (v českom preklade vyšla pod titulom Kam kráčíš Ameriko?), ktorá sa stala veľmi diskutovanou a polemicky prijatou zároveň. Huntington opísal americký príbeh, preukázal, že Amerika nie je národom imigrantov, presnejšie povedané nie je výlučne národom imigrantov, keďže rovnaký podiel spoločnosti tvoria potomkovia usadlíkov z obdobia vzniku USA, ktorí do Ameriky prichádzali s iným motívom ako neskorší imigranti.

Welcome to America. Foto: wikimedia

Za osobitú pozornosť ale stojí posledná kapitola knihy, kde sa autor zamýšľa nad Amerikou 21. storočia. Na úvod pomenúva štyri formatívne trendy, ktoré budú podľa neho určovať budúci charakter americkej identity a spoločnosti.

Dva z nich majú výbušný politický potenciál. Po prvé rast politického vplyvu hispánskej komunity a s tým spojené smerovanie k bilingválnej a bikultúrnej Amerike (niečo, čo Amerika doteraz nepoznala) a nárastu potenciálu pre nacionalizmus. Huntington sám tento trend definoval ako „nesúlad medzi nízkou prestížou národnej identity v značnej časti elity a jej vysokou prestížou v prevažnej väčšine spoločnosti“. Bez preháňania možno povedať, že ide o jeden zo základných stavebných kameňov Trumpovho víťazstva. Práve tento nacionalizmus znesie označenie nativizmus, presnejšie biely nativizmus. Bez rasy totiž nemožno pochopiť jeho podstatu.

Treba byť opatrný, v Amerike má rasa svoje vlastné dejiny, oplatí sa rozumieť, čo sa pod týmto slovom myslí. Nehispánski Američania bielej rasy podľa prieskumov samých seba najčastejšie identifikujú ako „bielych“ Američanov. Ešte v roku 1995, čísla uvádza Huntington, sa tak identifikovalo 61,7 percenta respondentov „bielych“ Američanov, pričom ďalších 16,7 percenta sa označilo za príslušníkov kaukazskej rasy. Tri štvrtiny „bielych“ Američanov teda o svojej identite uvažovali z rasového hľadiska.

Napriek tomu, že mnohé medzirasové rozdiely sa stierajú a strácajú, zdá sa, že Amerika si rasovú identifikáciu zachová, že Američania ju považujú za dôležitý sebadefiničný znak. Pre úplnosť dodajme, že to nie je nič nové, a tiež to, že rasa nie je úplne uzavretou kategóriou. Napríklad v čase mohutnej imigrácie z európskych katolíckych krajín do USA (Írsko, Taliansko) sa „bieli“ Američania vymedzovali voči Írom a Talianom, neskôr, samozrejme, voči Východoeurópanom, po čase však – do značnej miery vďaka vojnám, kde bojovali Američania rôzneho pôvodu vedľa seba – sa toto rozdelenie stratilo a Východoeurópania aj Íri sa stali „bielymi“ Američanmi.

Aby sme rozumeli, čo sa v „bielej“ Amerike deje a prečo dochádza k jej vzbure, treba povedať ešte niečo navyše.

„Biela“ Amerika necíti len podľa definície Johna Highama „intenzívnu opozíciu voči vnútornej menšine z dôvodu jej cudzích neamerických väzieb“, cíti strach, obavu, že na to, aby „Amerika zostala Amerikou, je nevyhnutné, aby zostala bielou“. Nativistická ideológia tento pocit nevytvorila, ona z neho vychádza.

Huntington upozorňuje, že urobiť znamenie rovná sa medzi týmito javmi a Ku Klux Klanom či rôznymi polomilitaristickými združeniami jednoducho nemožno. Je to zložitejší jav, nejde v ňom primárne o násilie, a teda fašizmus, viac o ekonomické (nezamestnanosť) a kultúrne ohrozenie (používanie angličtiny).

Charles Gallagher, profesor sociológie z Georgijskej štátnej univerzity, to vyjadril takto: „Či už sa vám to páči alebo nepáči, biela stredná a nižšia stredná trieda na seba pozerá ako na menšinu a jej príslušníci sa správajú ako obete. Väčšina z nich sa domnieva, že nemajú žiadnu skutočnú kultúru. Môžu mať taliansku babičku alebo francúzskeho dedka, v súčasnej dobe ale predstavujú už natoľko hybridnú zmes, že nemajú žiadnu etnickú identitu. Etnicita zaplňovala vákuum, ktoré bolo sprievodným javom asimilácie. Jediná vec, ktorá teraz zapĺňa túto prázdnotu, je viktimizácia.“

Pochopilo to mnoho ľudí, najznámejším z nich je dnes Stephen Bannon, dnes označovaný ako Trumpov ideológ číslo jeden, donedávna hlavná postava internetového portálu Breitbart News. Na Bannona sa dnes mnohí pozerajú ako na kovaného ideológa, on ním naozaj do istej miery je, ale ešte viac je obchodník. Aj keď sa rád ako bojovník tvári, dokonca sa mal nazvať leninistom (on to popiera).

Stephen Bannon, hlavný stratég prezidenta Trumpa. Foto: TASR/AP

V minulosti pracoval pre Goldman Sachs, potom si založil vlastnú investičnú spoločnosť Bannon and Co., úspešne ju predal Société Générale, jeho meno je pod 19 filmami. Začínal ako producent, potom bol čoraz častejšie aj režisérom a napokon aj častým autorom scenára. Jeho filmy, podobne ako jeho stránka Breitbart, je zmesou kadečoho, v prvom hral napríklad Sean Penn, potom urobil film o Reganovi, inokedy sa vysmial z hnutia Occupy Wall Street. Trend bol jasný, stále viac bol vyhranený a kampaňovitejší. Fungovalo to.

Keď zomrel v roku 2012 Andrew Breitbart, zakladateľ média, šéfom sa stal Bannon a pokračoval v nastolenom v trende. Posledná dekáda je v Amerike dobou nových médií, Breitbart mal v niektorých ohľadoch, napríklad zdieľanie článkov na sociálnych sieťach, porovnateľný, prípade trochu lepší výsledok ako povedzme CNN. Povinná vec je, samozrejme, byť anti-establišment, ale keďže americká politická trieda prerastala, Breitbart bol rovnako proti demokratom, ako proti republikánom, boli to pre neho „štetky“, ktoré treba „prefackať“. V istom zmysle bol teda anti-politický, postavil sa celej politickej triede a vôbec trendom (povinný anti-globalizmus). Atraktivitu mu dodal nielen expresívny jazyk, ostrosť (Bannon to nazval „edgy“), ale najmä istá mladíckosť, elán novej generácie, ktorá na internetovej barikáde čo-to odpustí aj znesie, keď je spoločný cieľ.

Stephen Bannon je katolík, trikrát rozvedený katolík, dodajme. Katolicizmus je pre neho viac ideológiou než vierou, vníma jeho ideovú integritu, ale nevie sa jej sám podriadiť, nedokáže pochopiť umiernenosť, ktorá je katolicizmu vlastná. V tom sa trochu podobá na svojich liberálnych oponentov, oni vidia katolícke náboženstvo rovnako ako on, lenže proti nemu bojujú, on sa ho snaží využiť.

A sme pri probléme. S takýmito ľuďmi sa ťažko vychádza a ešte ťažšie bojuje. Bannon nie je hlupák a už vôbec nie fanatik, pozná mapu a vidí, čo sú problémy doby (radikálny islam, politický klientelizmus, nekontrolovaná imigrácia), a snaží sa z toho ťažiť. Ak ho budete považovať za fašistu, dostal vás tam, kde vás chce mať. Radikálny islam, obavy strednej a strednej nižšej triedy a nekontrolovaná imigrácia sú totiž reálnymi problémami. Ak to niekto odmieta uznať, hlási sa tým k inej ideológii. Tej, ktorú v posledných voľbách porazil.

Dilema ako hrom. Aspoň pre niektorých. Lenže čo je väčší problém? Nevidieť problémy veľkých segmentov spoločnosti, nevnímať ich záujmy a nereagovať na ich pocit ohrozenia? Alebo sa obávať, že ak niekto s dušou obchodníka začne mobilizovať v tomto priestore, tak sa to môže skončiť iba zle?

Je to trochu falošná dilema, tie veci totiž navzájom úzko súvisia. Paradoxná vec, ak si uvedomíte, že v posledných rokoch sa politika robí podľa prieskumov verejnej mienky a viaceré štrukturálne problémy politikom unikli.

Isté je len jedno, zahrešiť nepomôže. Ani Sobotkovi, ani voličovi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo