Vojna v Sýrii sa skončí, keď sa vyčerpajú jej sponzori

 Vojna v Sýrii sa skončí, keď sa vyčerpajú jej sponzori

Bývalý spravodajca na Blízkom východe Břetislav Tureček kritizuje novinárov, že ich sympatie často stoja nad faktami.

Břetislav Tureček sa týmto regiónom profesionálne zaoberá viac ako štvrťstoročie. V 90. rokoch bol najskôr reportérom na voľnej nohe, potom blízkovýchodné témy pokrýval pre denník Právo. V rokoch 2008 až 2013 bol spravodajcom Českého rozhlasu v Jeruzaleme, odkiaľ pravidelne mapoval aj udalosti v okolitých krajinách. Aktuálne vedie Centrum pre štúdium Blízkeho východu na Metropolitnej univerzite v Prahe. Prispieva do Lidových novín, Českého rozhlasu a Českej televízie. Je autorom kníh Světla a stíny islámu, Nesvatá válka o Svatou zemi, Labyrintem Iránu a Blízky východ nad propastí.

Nedávno prebehol summit o Sýrii v Astane a rokovania v tomto formáte majú pokračovať. Veríte, že môžu viesť k dohode o budúcnosti tejto krajiny?

Rozhovory v Astane sú dôležité z dvoch dôvodov. Doterajší koncept rozhovorov pod patronátom Západu v Paríži, Ženeve či Istanbule mal dosť času na to, aby preukázal, že je úspešný. Ale ukázalo sa, že úspešný nie je. Ešte predvlani prebehli rozhovory, kde vôbec nebol pozývaný Irán. Raz sa stalo, že vtedajší generálny tajomník OSN Pan Ki-mun Iráncov pozval, ale USA a Sýrska opozícia mali také výhrady, že toto pozvanie zrušil.

Prečo je dôležité, aby sa Irán zúčastňoval na týchto rozhovoroch?

Keď chcete rokovať o vyriešení konfliktu, tak nemôžete diskutovať len s tým, kto zastáva vaše názory. Musíte rokovať aj s protivníkom. Dlhý čas bolo ignorované Rusko, ktoré stálo za Asadom, bol ignorovaný Irán, ktorý tiež stál za ním, a ukázalo sa, že to nefunguje.

Dnes sme v situácii, ktorá môže byť mnohým proti srsti, že mierové rozhovory organizujú Iránci a Rusi, ktorí si k tomu prizvali Turecko.

Keď chcete rokovať o vyriešení konfliktu, tak nemôžete diskutovať len s tým, kto zastáva vaše názory. Musíte rokovať aj s protivníkom Zdieľať

To znamená, že sme sa z globálnej úrovne, keď rokovali západní ministri zahraničných vecí a sýrska opozícia, ktorá však nepôsobila na bojisku, ale v exile, posunuli do polohy, keď vyjednávajú regionálne mocnosti a bojovníci z poľa. Tí majú omnoho väčšiu šancu prípadné prímerie presadiť ako exulanti, ktorí mali len veľmi malý vplyv na to, čo sa v Sýrii dialo. Z tohto pohľadu vnímam rokovania v Astane ako posun dobrým smerom.

Prímerie je jedna vec, druhou je politické riešenie. Dokáže Sýria prežiť v dnešnej podobe?

Taký jednotný, unitárny štát, akým bola Sýria za Asadovcov, to už určite nebude. Ak sa má tento konflikt skončiť, tak bude musieť dôjsť, aj keď možno nie k oficiálnemu, ale k neoficiálnemu rozdeleniu krajiny na jednotlivé sféry vplyvu. Čo je nakoniec koncept, ktorý Rusi, Iránci aj Turci presadzujú. Každý z nich tam má svoje záujmy. Turci sa obávajú posilnenia vplyvu Kurdov. Iránci sa boja, že stratia vplyv šiíti a Asad. Rusi sa zase boja o svoje geopolitické záujmy. Výsledkom môže byť iba kompromis, pri ktorom každý získa kúsok z toho, čo potrebuje.

Bohužiaľ, situácia je taká, že bez Asada to asi nepôjde. Čo je nakoniec vec, ktorú Rusi tvrdili od začiatku. Jednoducho bude nutné nejaké obdobie, počas ktorého Asad postupne plynulo odíde a všetci sa budú tváriť, že odchádza z vlastnej vôle. To je strašne dôležité. Päť rokov niekto hovorí, že Asad musí hneď odísť, a až potom sa môže rokovať ďalej.

Tento prístup však nezabral a za to obdobie zomrelo asi 400-tisíc ľudí. Nemusí sa nám to páčiť, ale nie je to prvá vojna, keď diktátorovi umožníme, aby si zachoval tvár.

Hovoríte, že Sýria sa rozdelí na sféry vplyvu. Znamená to, že sa rozpadne?

Môže to znamenať niečo podobné, čo sme pred približne dvadsiatimi rokmi videli v Bosne a Hercegovine. Krajina sa rozpadla na moslimskú, chorvátsku a srbskú časť. Niečo podobné sa dnes už deje v Sýrii. Šiíti kvôli tomu, aby sa cítili bezpečne, vytvárajú enklávy za podpory Iránu a Asadovho režimu. Suniti tiež vytvárajú svoje enklávy. Toto všetko sa, samozrejme, v mnohých prípadoch neobíde bez násilia.

Znamená to, že Asad dnes nemá ani s podporou Rusov a Iránu silu získať kontrolu nad celou krajinou?

Povedal by som to inak. Asad by rád bojoval ďalej, až pokiaľ sa bude dať, ale Rusi a Iránci sú pragmatici a vedia, že to je nereálne. Je to podobne nereálne, ako keď si niekto predstavoval, že celú krajinu ovládne opozícia a nastane mier.

Dnes Rusi evidentne v zákulisí Asadovi hovoria, že sa bude musieť zmieriť s tým, že v niektorých častiach Sýrie zostanú enklávy nepoddajných a jemu nepriateľských obyvateľov.

Nie je to Asadova prehra?

Pokiaľ sa na to pozeráme tak, že už nikdy nebude kontrolovať celú krajinu tak ako predtým, tak to prehra je. Je to však prehra aj pre opozíciu, ktorá ho chcela zvrhnúť, ale on je aj po piatich rokoch stále pri moci. Keď sa povstanie v Sýrii začalo, tak vtedajší izraelský minister obrany Ehud Barak hovoril, že Asad v priebehu niekoľkých týždňov padne. Podobne sa tvárili aj mnohí sýrski opoziční lídri. Kde sú dnes ich hlboké analýzy?

Asad nekontroluje celú krajinu a my môžeme hovoriť, že prehral. Ale prehral naozaj? To je ako sa baviť, či je pohár poloplný alebo poloprázdny. Áno, budú enklávy, ktoré kontrolovať nebude. Ale pozrime sa do Iraku. Aj tam majú Kurdi už skoro dvadsať rokov autonómiu. Nikto nespochybňuje, že je to súčasť Iraku, ale aj tak si do veľkej miery robia, čo chcú. K nejakému podobnému modelu dôjde z dôvodu vyčerpania bojujúcich strán a ich zahraničných sponzorov aj v Sýrii.

Za hlavný dôvod súčasnej nestability na Blízkom východe mnohí považujú angažovanie sa Západu. Invázie do Iraku, do Líbye, podporu Arabskej jari. Súhlasíte s tým?

Tých dôvodov bolo veľa. V Egypte, kde som počas Arabskej jari bol, ľudia kričali „preč s Mubarakovým režimom“. Keď ste sa ich však opýtali prečo, tak neargumentovali politickou slobodou, ale cenami potravín, liekov, nezamestnanosťou. Bola to sociálna revolta a tie vždy mieria proti režimu. Nech už je akýkoľvek.

Keď to začalo naberať násilnú podobu, najmä v Sýrii, tak silnú pozíciu získali skupiny, ktoré do určitej miery naozaj vznikli ako výsledok destabilizácie regiónu, ku ktorej nepochybne prispeli aj zahraničné intervencie.

Skúste byť konkrétnejší.

Pozrime sa na ten reťazec. Islamský štát v Sýrii zakladal človek, ktorý predtým pôsobil v rámci Al-Káidy v Iraku, prešiel americkými väznicami, kde sa celá táto džihádistická internacionála navzájom zoznámila. Al–Káidu v Iraku založil Abú Musab Zarkáví, čo bol človek, ktorý bojoval v 90. rokoch proti komunistom v Afganistane. V čase, keď tam na to americká CIA liala stovky miliónov dolárov. Ten reťazec je zjavný a popierať ho by bola zaslepenosť.

Aj dnes posielame v mene boja proti teroru a Islamskému štátu do regiónu ohromné množstvo peňazí a zbraní. Ale nevieme, čo s tými zbraňami bude o desať rokov. Zdieľať

Nehovorím, že to bola cynická manipulácia a že Američania schválne vypestovali džihádistov. Usámu bin Ládina, Al-Káidu. To nie. Oni hasili aktuálnu hrozbu, ktorú videli v možnosti rozšírenia sovietskeho vplyvu k Perzskému zálivu a zasiahli zbraňami, ktoré v tom čase pokladali za efektívne.

To znamená – podporili miestnych mudžahedínov a vysvetlili im, že bojujú svätú vojnu proti komunistickým opilcom v Kremli. Lenže nedokázali dovidieť za roh, teda, že sa to o desať rokov obráti proti nim. To tak býva. Aj dnes posielame v mene boja proti teroru a Islamskému štátu do regiónu ohromné množstvo peňazí a zbraní. Ale nevieme, čo s tými zbraňami bude o desať rokov.

Zarkávího pozícia sa však významne posilnila vo chvíli, keď Američania z Iraku odišli a nechali bez podpory koalíciu sunitských klanov, ktoré ho chceli eliminovať?

Nechali ich bez podpory, pretože čelili obrovskému tlaku, aby odišli. Niektorí hovorili „zostaňte, pomôžte stabilizovať krajinu“, iní zase „ste okupanti, odíďte“. Sú situácie, v ktorých nech urobíte čokoľvek, tak je to zlé.

Břetislav Tureček s miestnym horalom vo Vachánskom koridore na východe Afganistanu.

Posuniem to. Zoberme si Sovietov. Stabilizovali v 80. rokoch Afganistan alebo ho ničili? Keď si pozrieme dokumenty, tak Afganistan bol naozaj pred obrovským výbuchom a Rusi ho chceli stabilizovať, aby ho mohli naďalej považovať za svoju sféru vplyvu.

Obdobne kalkulovali Američania o dvadsať rokov neskôr. Sú to také komplikované konflikty, že sa v nich nedá rozhodnúť jednoznačne správne.

Radikálna, islamistická časť sýrskej opozície však nabrala na sile najmä preto, že na ňu stavili Saudská Arábia, Katar, Turecko.

Rozhodne. Už som spomínal, že tento konflikt sa skončí až vtedy, keď budú zahraniční sponzori vyčerpaní. Teda keď budú pre nich straty väčšie ako zisky. Turecko zjavne otočilo a dnes už má iné priority ako zvrhnutie Asada. Pretože sily, ktoré chceli Turci na to použiť, sa predvlani v lete otočili proti nim. Museli čeliť teroru vo vlastnej krajine.

Problém sýrskeho konfliktu spočíva v tom, že trvá príliš dlho. Asadov režim vzdoroval dlhšie, ako sa čakalo, a rôzne sily si zo Sýrie vytvorili bojisko na vyrovnávanie účtov. Takže sme tam mali nielen Rusko, USA a Francúzov, ale aj Turecko, Irán, Saudskú Arábiu, Katar a ďalších.

Keby ten konflikt trval tri mesiace, tak by sa tieto peniazovody a zbraňovody nestihli vytvoriť. Keby revolta v Egypte netrvala iba niekoľko týždňov, tak to, čo máme dnes v Sýrii, sme mohli mať v 80-miliónovom Egypte. Stal by sa bojiskom regionálnych a svetových mocností.

Dá sa povedať, akú časť vojenskej sily sýrskej opozície predstavujú radikálni islamisti?

Na rôznych konferenciách organizovaných na Západe boli v rámci Sýrskej národnej koalície, predtým Sýrskej národnej rady, zložky, ktoré hovorili o demokracii, pluralite, federatívnom usporiadaní.

Na čelo ustanovili raz kresťana, potom Kurda, aby dávali najavo, že sú tolerantní voči menšinám. Realita na bojovom poli je však úplne iná. Tam prevládajú islamistické skupiny. Nerobme si ilúzie. Ľudia, ktorí dnes najefektívnejšie bojujú proti Asadovi, sú z Islamského štátu. Ja by som ho vôbec nevyčleňoval a nehovoril by som, že sú tu rebeli a je tu Islamský štát.

Nedá sa teda hovoriť oddelene o Islamskom štáte a povstalcoch proti Asadovi?

Islamský štát je jednou z povstaleckých skupín. Nemôžeme vyčleniť to najstrašnejšie a hovoriť, že to nie je tá naša opozícia. Je to komplex. Máme tam množstvo zložiek, ako je napríklad Front Al-Nusrá, ktoré lavírujú. Na jednom mieste bojuje so Slobodnou sýrskou armádou, ale vo vedľajšom okrese už bojuje proti nej. Niekde spolupracuje s Islamským štátom, inde bojuje proti nemu.

Hovoriť, že existuje nejaká prijateľná a neprijateľná opozícia, sa dosť dobre nedá. Skúste sa opýtať islamistických poľných veliteľov, čo si myslia o federalizácii krajiny či kurdskej autonómii. Sú, samozrejme, proti, ale to akoby sme si nedokázali pripustiť.

Vytvorila sa tu taká predstava, že po zvrhnutí Asada budú v Sýrii všetci žiť v pokoji a mieri. Realita tomu však ani trochu nenapovedá.

Otázkou je, ako dlho môže menšina kontrolovať štát. Asad pochádza zo šiítskej, alavitskej menšiny, väčšina obyvateľov v Sýrii sú však suniti.

Ako vidíte, kontrolovala ho desiatky rokov. Aj vďaka represii a útlaku. Ale opýtajte sa iných menšín v Sýrii, kresťanov alebo drúzov, či chcú žiť radšej pod alavitskou menšinou alebo pod sunitmi. Tento koncept, že menšina kontroluje väčšiny, má svoje výhody aj nevýhody.

Mimochodom, aj v Bahrajne vládne, niekedy krvavo, menšina. A komu to na Západe prekáža?

Vďaka čomu boli alaviti v Sýrii takí úspešní?

Keď sa budovali v 60. a 70. rokoch základy baasistického režimu, mali v ňom alaviti najsilnejšie zastúpenie. Potom tam fungovalo to klasické, že menšina, komunita si navzájom pomáha. Vďaka tomu sa vypracovali a ich zastúpenie v establišmente bolo oveľa početnejšie ako ich zastúpenie v populácii.

S režimom však spolupracovali aj suniti. V krajine, kde osemdesiat percent obyvateľstva tvoria suniti, to nemohlo fungovať tak, že na radniciach sedeli len alaviti alebo kresťania a všetci suniti zametali ulice.

Nakoniec, prečo vládli v Iraku suniti, keď tiež tvorili menšinu? Pretože keď Briti túto krajinu dostali ako mandátne územie po rozpade Osmanskej ríše, vytvorili si z nich elitu. Aby ich neohrozovali. Z menšiny si vytvorili bezpečnostno-politický aparát, ktorý im pomáhal držať na uzde väčšinových šiítov. Tento model sa potom udržiaval aj počas baasistického režimu. Potom prišla demokracia a šiítska menšina tam, kde mohla, celkom demokraticky valcovala sunitskú menšinu.

Často sa objavuje názor, že väčšina problémov v tejto časti sveta je výsledkom dlhodobého konfliktu medzi šiítmi a sunitmi. Súhlasíte?

Tomu neverím. Keď sa to jednotlivým politikom, štátom a náboženským vodcom hodí, tak tým argumentujú, ale keď sa im to nehodí, o náboženstve hovoriť prestanú. Keď sa hovorí o šiítsko-sunitskom spore, často sa vyberajú len citáty, vyjadrenia a hrozby, ktoré do toho zapadajú.

Zoberme si príklad. Vzťahy sunitského Egypta počas Mubarakovho režimu a šiítskeho Iránu boli veľmi zlé. Nebolo to však preto, že išlo o šiítsku a sunitskú krajinu, ale preto, že Egypt uzavrel mierovú dohodu s Izraelom, bol spojencom USA a poskytol azyl zvrhnutému iránskemu šachovi.

Odrazu sa k moci v Egypte po Arabskej jari dostalo Moslimské bratstvo a začalo sa okamžite hovoriť o obnovení leteckého spojenia medzi Káhirou a Teheránom, o otvorení ambasád. Po roku bol demokraticky zvolený islamistický prezident Mursí zvrhnutý vojenským prevratom a napätie medzi Egyptom a Iránom sa obnovilo.

Som presvedčený, že keby dnes Irán a Saudská Arábia našli dohodu o tom, ako si rozdeliť sféry vplyvu na Blízkom východe, tak táto sunitsko-šiítska rétorika by bola okamžite v obidvoch štátoch zatlačená do úzadia. Zdieľať

Alebo iný príklad. Na prelome 80. a 90. rokov sa rozpadal Sovietsky zväz a vypukla vojna medzi kresťanským Arménskom a šiítskym Azerbajdžanom. Dalo by sa čakať, že Iránci budú podporovať šiítsky Azerbajdžan. Oni však podporovali kresťanské Arménsko, pretože to viac vyhovovalo ich geopolitickým záujmom. Mali v tom čase napäté vzťahy s Tureckom, ktoré podporovalo Azerbajdžan.

Som presvedčený, že keby dnes Irán a Saudská Arábia našli dohodu o tom, ako si rozdeliť sféry vplyvu na Blízkom východe, tak táto sunitsko-šiítska rétorika by bola okamžite v obidvoch štátoch zatlačená do úzadia.

Prečo takúto dohodu nedokážu nájsť?

Pretože bojujú o rozšírenie svojho strategického vplyvu v regióne.

Aké sú strategické záujmy Iránu a Saudskej Arábie?

Iráncom ide o to, aby na ich západnej hranici v Iraku nebol Islamský štát ako sunitská džihádistická organizácia. Iránski lídri hovoria, že ak nebudú proti Saudskou Arábiou podporovaným džihádistom bojovať v Sýrii, v Libanone, v Iraku, tak títo ľudia prejdú do západného Iránu a budú musieť proti nim bojovať vo vlastnej krajine.

Mimochodom, to je veľmi podobné tomu, čo hovorili Američania po 11. septembri 2001. Prečo by to nemohli hovoriť Iránci? Alebo prečo by Saudi nemohli hovoriť, že podporou sunitskej opozície treba v Iraku postaviť hrádzu šiítskym silám?

Potom tu je ďalší argument Iráncov. Hovoria, že im nejde o to, aby všade v regióne vládli šiíti. To ani nie je možné. Chcú, aby tam vládli Iránu naklonené alebo k Iránu neutrálne sily.

Ako zmení situáciu na Blízkom východe nástup Donalda Trumpa?

To sa v tejto chvíli dá len ťažko predvídať. V kľúčových štátoch Blízkeho východu sme videli u mnohých politikov úľavu, že končí Obama. Považovali ho za mäkkého politika, ktorý svojou nečinnosťou prispel k rozkmitaniu regiónu.

Zároveň dnes vidíme, že nádeje mnohých, ktoré vyplývali z Trumpovej predvolebnej rétoriky, sa nemusia naplniť. Napríklad sionistická izraelská pravica sa tešila, že Trump konečne presunie ambasádu do Jeruzalema. Keď však sledujeme dynamiku týchto výrokov, Američania dnes hovoria, že sú len v prvotnej fáze úvah o tejto veci.

Pred polrokom Trump jasne hovoril, že presunie ambasádu. Teraz však musí zvažovať aj iné záujmy, ktoré USA majú v regióne. Je pekné hovoriť o presunutí ambasády, ale dnes musí brať do úvahy aj to, aký by mal tento krok vplyv na bezpečnosť amerických ambasád v moslimskom svete. Čo sa stane, ak sa Američania takto jednoznačne ešte viac postavia na stranu Izraela? Ako zareagujú ich spojenci v moslimskom svete, Egypťania, Saudi, Turci?

Jedným z najväčších zahnaničnopolitických úspechov Obamu bola jadrová dohoda s Iránom. Trump ju dnes spochybňuje. Aký bude jej osud?

Aká je alternatíva? Keby tá dohoda nebola, tak dnes Irán obohacuje urán 24 hodín sedem dní v týždni, pretože by nebol ničím viazaný. Boli proti nemu sankcie, aj tak si robil, čo chcel.

Jadrový rozmer tejto dohody je jedna vec. Druhou je to, že Američania ňou po prvýkrát uznali legitimitu iránskeho režimu. To je pre Iráncov oveľa dôležitejšie ako to, že sa museli zaviazať, že bude len v obmedzenej miere obohacovať urán. Preto túto dohodu dnešný iránsky autoritatívny establišment garantuje. Prenesme sa však do demokratických Spojených štátov amerických a vidíme, že dôjde k jedným voľbám a garantované nie je vôbec nič.

Na druhej strane si nemyslím, že USA od tejto dohody odstúpia. Má podobu rezolúcie Rady bezpečnosti OSN a keby sa Američania od nej odchýlili, tak by porušili túto rezolúciu.

Ako by sa zmenili pomery v regióne, keby Irán získal jadrovú zbraň?

Definitívne by sa skončila prevaha amerických a izraelských záujmov v regióne. Síce sa hovorí o rovnováhe síl, ale realita je taká, že Západ a Izraelci tam majú prevahu.

Iránskou geopolitickou stratégiou je túto rovnováhu nabúravať a prípadne ju zvrátiť vo svoj prospech. Iránci však jadrové zbrane nutne nepotrebujú. Stačí im prezentovať sa v náznakoch ako štát, ktorý je schopný takúto zbraň získať.

Aj keď sa bavíte s bezpečnostnými expertmi v Izraeli, povedia vám, že vedia, že ich Irán nechce vybombardovať. Bolo by to preň sebazničujúce. Iránci jednoducho kalkulujú. Saddám Husajn žiadne zbrane hromadného ničenia nemal a bol zvrhnutý a popravený, Kaddáfí sa v roku 2003 zbavil vývoja zbraní hromadného ničenia a o osem rokov neskôr ho zvrhli a zabili. Severná Kórea sa na druhej strane na všetkých vykašlala, vystúpila zo všetkých medzinárodných záväzkov a zbrane vyvíja.

A čo robí Západ? Bojí sa jej a vozí tam obilie, aby Kórejci prežili. Keď to Iránci vidia, tak vedia, že kvôli prežitiu režimu musia minimálne vzbudzovať dojem, že sú schopní takéto zbrane získať.

Keby ich získali, tak by sa o to isté snažila aj Saudská Arábia a Turecko.

Samozrejme. Ale aj keď táto dohoda začala platiť, jedny z prvých krokov Američanov boli cesty do regiónu, do Izraela, do monarchií Arabského polostrova sľúbiť im ďalšie zbrane. Zbrojárskym záujmom nahráva nielen to, keď je na Blízkom východe vojna, ale aj keď je tam mier.

Keď je vojna, tak sa tam sypú zbrane, keď je mier, tak sa deje to isté ako garancia jeho pretrvania. Američania darujú ročne Izraelu zbrane za štyri miliardy dolárov, za ďalšiu miliardu Egyptu. Darujú alebo predávajú zbrane všetkým arabským monarchiám.

Časopis Foreign Policy nedávno spočítal, že zbrojné výdaje Saudskej Arábie, Kuvajtu a Kataru sú asi osemkrát vyššie ako zbrojné výdaje Iránu.

Vy hovoríte, že Západ má v tomto regióne stále prevahu. Platí to však ešte stále s ohľadom na vývoj v Erdoganovom Turecku? Dá sa Turecko dnes ešte stále považovať za faktor západnej prevahy?

Turecko sa emancipovalo. Dlho stálo na prahu Európy a žiadalo, aby ho prijala. EÚ mu stále hovorila, že faktory ako ľudské práva, tlačové zákony, kurdská menšina či arménska genocída hovoria v jeho neprospech. Keď sa Erdogan legálne a demokraticky stal premiérom, postupne došlo k prehodnoteniu tureckých priorít. Začalo sa odkláňať od Západu a hľadať si nových spojencov. Zaviedlo politiku nulových problémov so susedmi, takže bolo schopné vyjednávať prímerie s palestínskymi frakciami, ponúkať vyjednanie mieru medzi Asadovou Sýriou a Izraelom, angažovať sa v konflikte v Sudáne. Jednoducho hrať úlohu regionálnej veľmoci, ktorá je schopná dohodnúť sa s kýmkoľvek.

To sa síce v období sýrskej krízy zmenilo, keď sa priklonilo na stranu opozície. Stratilo tým ekonomicky aj politicky. Dnes sa Turecko opäť správa ako regionálna veľmoc. Uvedomuje si, že je silné, že nemusí byť len v role prívesku Američanov a prosebníka EÚ, ale že si môže diktovať svoju cenu. Robí to veľmi tvrdo. V oblasti bezpečnosti, migračnej politiky. Západ sa vmanévroval do situácie, že mu neostáva nič iné, ako túto cenu platiť.

Teda svoj vplyv v regióne stráca.

Nepochybne. Z mnohých dôvodov. Napríklad keď sa v Egypte dostal k moci maršal Sísí a zvrhol demokratickú vládu, Američania museli obmedziť krajine zbrojnú pomoc. Okamžite sa začali vymieňať delegácie medzi Káhirou a Moskvou.

Egypt dal jasne najavo, že keď im zbrane nedodajú USA, Rusi im ich radi predajú. Keď Saudská Arábia usúdila, že Obamova administratíva je príliš vlažná v podpore sýrskych rebelov, začali Saudi cestovať do Ruska. Američanom odkázali, že keď sa nedohodnú s nimi, sú pripravení zohnať zbrane od Rusov. Áno, Západ stráca vplyv a Turecko je len jednou zo scén, kde sme toho svedkami.

Dlhý čas ste pôsobili ako novinár na Blízkom východe. Čo je najväčšou zmenou v tomto regióne oproti časom, keď ste tam pracovali?

Poviem to v osobnej rovine. Aj vtedy som musel byť veľmi opatrný, ale dnes prudko pribúdajú miesta, kam by som sa bál ísť. Často som cestoval do Afganistanu, tam sú dnes iba malé lokality, kde by som sa nebál. My to dianie tam pozorujeme ako také terárium, ale môžeme sa odtiaľ vrátiť do bezpečia. Tí ľudia tam však musia žiť. Ľudsky ma ich situácia veľmi trápi.

Informujú médiá o situácii v tomto regióne objektívne?

Často mám z toho rozpačitý pocit. Keď bola v roku 2011 občianska vojna v Líbyi, bolo tam veľa českých novinárov. Všetci boli na povstaleckých územiach, všetci referovali len o tom, ako to vidia povstalci, a všetci dávali priestor len hlasom, ktoré nadávali na Kaddáfího.

Bolo to absolútne zlyhanie a podobne kampaňovito sa dlho informovalo aj o sýrskom konflikte. Počúvali sa iba povstalcov, počúvalo sa, čo hovorí Člověk v tísni, ktorý operoval na povstaleckých územiach. Vlastné sympatie novinárov by nemali stáť nad realitou a nad faktami a malo by byť ich povinnosťou dať priestor všetkým stranám konfliktu.

Foto: Archív Břetislava Turečka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo