Ten Adamčiak sa ale predviedol

Ten Adamčiak sa ale predviedol

Milan Adamčiak (1946 – 2017). Foto: Miroslav Materna.

Nekrológ za zosnulým výtvarníkom a básnikom Milanom Adamčiakom.

Nie sú tomu ani dva mesiace, keď som mal možnosť poslednýkrát stretnúť Milana Adamčiaka – performera, hudobného vedca, výtvarníka a experimentálneho básnika. Literárny klub vtedy, 24. novembra minulého roku, pozýval do priestorov KC Dunaj na performanciu, diskusiu a krst jeho kníh.

Aj v krátkom čase, ktorý tomuto podujatiu pripadol, dal Adamčiak mnoho nahliadnuť do svojich skúseností, diváka si dokázal získať. Rád by som ho preto dnes, krátko po jeho smrti, pripomenul prostredníctvom jedného z jeho posledných verejných vystúpení.

Performancia, diskusia a knižný krst

Adamčiak sa po krátkom oficiálnom predstavení moderátora ešte sám dodatočne predstavil ako mystifikátor a aj toto stretnutie sa odohralo v mystickej verzii toho, čo mohli diváci očakávať. Niektorí prítomní si možno odnášali rozčarovanie, pretože sa Adamčiakovi nepodarilo splniť základné komunikačné predpoklady obecenstva. Nestotožnil sa dostatočne s mikrofónom a mnohí tak mali problém ho vôbec počuť.

Performanciou bola skladba jednej grafickej partitúry, na ktorej nechal spolupracovať troch účastníkov podujatia. Diskusiou boli jeho monológy, ktoré sa len náznakom inšpirovali otázkami moderátora.

Dve nové knihy vizuálnej poézie akoby pokrstil len v jednom zo svojich monológov zainštalovanou vetou: „... moje knižky sa dobre predávajú.“ A krst napokon ukončilo potešené konštatovanie jedného zo zúčastnených: „Našťastie sa mi ušla ešte posledná.“ Adamčiak odhodlaným záujemcom po(d)písal svoje knihy, pridal venovania, s jednými sa zvítal, s inými rozlúčil a odobral sa aj on.

Pocta Galandovi. Milan Adamčiak: Alla Galanda (1969 – 1970). Zdroj: webumenia.sk

Kto si toto dovolí

Milan Adamčiak svoj umelecký prejav budoval ako komplexnú výpoveď a aplikáciu širokých filozofických vedomostí. Spojitosti, ktoré zobrazoval, predstavujú často interdisciplinaritu jeho širokých záujmov.

Ako básnik skúmal možnosti a gramatiku jazyka. Z etnologického, vizuálneho hľadiska zbieraním a systematizáciou akustických objektov so schopnosťou vytvárať umelý zvuk ako predpoklad komunikácie: detské hračky, poškodené či upravené (preparované) strunové a bicie nástroje, sady rôzneho náradia (pilníky, rašple, motyky, lopaty, rýle vedrá, fľaše, poháre...) Z filozofického hľadiska skúmal svojou experimentálnou poéziou následky jazyka na myslenie a poznanie.

Pre šírku jeho aktivít sa jeho umelecký prejav postupne posúval od hudby, ktorú ako violončelista študoval na žilinskom konzervatóriu a ako hudobný vedec na FiF UK, k experimentálnej poézii a vplyvom záujmu o výtvarné umenie a systematickým štúdiom filozofie až ku konštruktívnym tendenciám v umení a k akčnému umeniu. Od prvej polovice 70. rokov sa venoval fikciám a konceptom, od konca 80. rokov performanciám.

... a nič sa nestalo v podaní Milana Adamčiaka

Štyri monografie vizuálnej poézie pripravené Michalom Murínom vo vydavateľstve dive buki priniesli pri príležitosti nedávnych 70. narodenín retrospektívnu prezentáciu Adamčiakovho diela. Archív I až IV dokumentujú jeho literárnu tvorbu: Archív I (EXPO), Archív II (KOPO), skladateľskú tvorbu prístupnú formou grafických partitúr: Archív III (NôTY) a aktívnu tvorbu: akcie, perfomancie, projekty, koncepty, výstavy Archív IV (AKTY).  

Možno sa Adamčiak vystrašil z ucelenej zbierky svojich tvorivých počinov a krst poslednej monografie mu mohol naznačiť systematické uzavretie jeho aktivít, čo spôsobilo jeho nechuť či apatiu voči tomuto stretnutiu. Možno sa nechal uniesť vedľajšími vplyvmi. Alebo len spôsobil taký komunikačný rozruch ako vždy … a nič sa nestalo.

Milan Adamčiak: Bez slov (pre dva hlasy). Dielo z roku 1977. Foto: webumenia.sk

Jazyk prorocký

Adamčiak sa vyznačoval nesmierne presným jazykom. Pálivosť tohto jazyka môže byť práve dôvodom, prečo je mu niekedy ťažké rozumieť a inokedy to môže byť veľmi ľahké. To dalo jeho prejavu prorocký ráz a záujem ľudí, ktorí sa k nemu chceli dostať, ktorí ho chceli vypočuť alebo sa poďakovať, dosvedčuje hodnotu jeho autentickej tvorby.

Aj keď sa Adamčiak priznal, že sa mu naozaj nechcelo prísť do Bratislavy, ľudia, ktorí ho mali možnosť počuť, boli radi, že prišiel. Vďaka patrí aj Literárnemu centru, že sa odhodlalo k takému živému podujatiu. Milan Adamčiak povedal, že to musel byť básnik, kto napísal Bibliu. Ľudia, ktorí majú niečo povedať, musia byť možno básnikmi, aby boli prorokmi.

Česť jeho pamiatke!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo