Ako si zachrániť dušu na postkresťanskom Západe

Ako si zachrániť dušu na postkresťanskom Západe

Kláštor Sant Miquel d'Escornalbou v južnom Katalánsku. Foto: Flickr.com/SBA73

Možno to bude otázka tohto storočia: Je možné utiecť z tohto sveta a zároveň v ňom zostať? Odpoveď pozná stredoveký svätec.

Počuli ste o tom, že nám hrozí infarkt duše?

Tomuto fenoménu sa venuje nemecký filozof kórejského pôvodu Byung-Chul Han v knihe Vyhorená spoločnosť. Výbornú recenziu nájdete na blogu českého Echa24. Han vychádza pri svojich tvrdeniach z kľúčovej zmeny v spoločnosti, ktorou je nahradenie modelu disciplíny modelom výkonnosti.

Preplnené plánovacie kalendáre už od školských čias, pretlak informácií a stupňovanie výkonu v práci zanecháva podľa Hana takú stopu na ľudskej duši, až možno hovoriť o vyhorenej generácii tridsiatnikov. Ľudia sú schopní sami seba vykorisťovať, lebo uverili fáme o efektivite a motivácii.

Táto zmena má mnohé vedľajšie účinky. Vytratil sa napríklad prirodzený hnev, ktorý bol bežným riešením situácií. Namiesto neho sa rozšírila „hejterská“ nálada. Vzbura sa odbavuje na neprirodzených veciach, tak, aby bola politicky korektná, a za hrdinov sa považujú tí, čo odídu z facebooku alebo nešoférujú auto.

Spoločnosť je naruby vo svojej podstate.

Na jednej strane ponúka nespočetne veľa možností, ako si užiť života, zároveň však tlačí človeka k takému výkonu, že chvíľkové odreagovanie sa duši nič neprospieva. A čo je horšie, mizne spoločnosť naslúchajúcich, pretože – ako píše Han – hyperaktívne ego stratilo prístup k hlbokej súcitnej koncentrácii.

Riziko infarktu duše je však len jedno líce tej istej tváre, ktorú súčasný človek vystavuje modernému útlaku. Zdá sa, že nepriateľstvo doby má dva rozmery. Kým prvý – popísaný filozofom Hanom – útočí na psychické zdravie človeka a na prirodzené životné princípy, druhý atak smeruje na kultúru, ktorá zdravý život a morálku po stáročia pestovala. Áno, na kresťanskú kultúru Západu.

Benediktínsky kláštor na Subiacu pri Ríme. V skalnom brale sa nachádza jaskyňa, do ktorej sa uchýlil svätý Benedikt po tom, čo opustil skazený Rím. (Foto: P. Rábara)

Benediktova voľba

Útok na kresťanskú kultúru možno vnímať od krajiny po krajinu rôzne. Mnohí autori sa však zhodujú, že pokiaľ ide o Európu a Severnú Ameriku, obdobie akéhosi privilégia sa skončilo.

Postkresťanské krajiny sa stali nepriateľskými voči kresťanskej kultúre. Morálna dekadencia, vytláčanie kresťanov z verejného života cez žaloby za diskrimináciu, nemožnosť slobodne podnikať podľa svedomia a iné skutočnosti vedú k úvahám, ako prežiť prichádzajúce obdobie „temna“.

Riešením je vraj tzv. Benediktova voľba. Oduševneným propagátorom tejto myšlienky je americký publicista a autor bestsellerov New York Times Rod Dreher.

Inšpirácia pochádza od škótskeho filozofa Alasdaira MacIntyrea. Ten v závere svojej knihy Strata cností (After Virtue, 1981) tvrdí, že západná spoločnosť je na tom podobne ako Rímska ríša v posledných rokoch pred svojím zánikom, a preto musia prísť nové, lokálne formy komunít, ktoré uchovajú civilizovaný, intelektuálny a morálny život v časoch temnoveku, ktorý sa blíži.

V ranom stredoveku boli takými miestami benediktínske kláštory. A čo nimi bude v 21. storočí? Rod Dreher mapuje v súčasnej Amerike a Európe náznaky trendu, ktorý nazýva Benediktova voľba.

Okolo kláštora

Jedným z príkladov je opátstvo Clear Creek v americkej Oklahome. Do okolia kláštora sa postupne nasťahovali noví obyvatelia. Opát Philip Anderson hovorí, že nič formálne neorganizovali, ale ľudia sa postupne začali v okolí kláštora usádzať. V súčasnosti tam žije 37 domácností.

Podľa Andersona sa tieto rodiny prišli pokúsiť vybudovať spravodlivú a zdravú formu života, a to od základov. Kým niektorí o tom vravia ako o Benediktovej voľbe, podľa opáta ide o prostú myšlienku snahy o záchranu duševného zdravia vo svete, ktorý sa zbláznil.

Centrom života miestnej, zväčša agrárnej komunity, je kláštor, na ktorom oceňujú ortodoxiu a poctivú liturgiu.

„Bez kláštora by nebol dôvod tu byť, pretože toto je kraj kliešťov, pavúkov a hadov s brutálne horúcimi letami, búrkami a tornádami. To vás preskúša,“ hovorí Andrew Pudewa, ktorý žije pri kláštore s rodinou od roku 2009.

Myšlienka Benediktovej voľby sa však netýka len katolíkov. Dreher ju vidí aj v anglikánskom diele Anselm Society v Colorado Springs. Miestny projekt sa venuje podpore vzdelávania so zameraním na umenie v kresťanskom duchu.

Riaditeľ projektu Brian Brown hovorí, že síce mnohé cirkvi vychovávajú deti vo viere, ale spôsob ich života s tým nijako nekorešponduje. „Ide o jedny veľké preteky, kde je ohromný tlak,“ vraví. „Žijeme ,liturgiu', ktorá spočíva v tom, že každú hodinu kontrolujeme na smartfóne facebook, čo má oveľa väčší vplyv ako liturgia nášho náboženstva, ktorá by mala byť centrom nášho života,“ dodáva.

Brian si nemyslí, že sa dá úplne uniknúť pred skazenosťou. „Je to skôr o kultivácii života v pokoji a viere s komunitou, ktorá môže sýtiť ľudí, ktorí potom môžu pôsobiť vo svete,“ vraví.

Benediktova voľba nemusí znamenať len veľké diela osídlenia dedín pri kláštore či vzdelávacie projekty. Zapojiť sa podľa Drehera vedia aj jednotlivci.

Takým príkladom môže byť konvertitka z Washingtonu Leah Libresco, ktorá hľadala možnosti, ako prehĺbiť vieru a žiť komunitu. Začala jednoducho pozývať svojich priateľov raz za mesiac na večeru do svojho bytu v D. C. Postupne vzniklo spoločenstvo 50 ľudí, ktorí sa spolu modlia, diskutujú a vzájomne si pomáhajú.

Svätý Benedikt odovzdáva Regulu svojim mníchom. Maľba v kláštore St. Gilles v Nimes, Francúzsko, 1129. ​(Wikimedia.org)

Regula v novom temnoveku

Koncept Benediktovej voľby je dostatočne široký, aby mohol efektívne splniť svoj účel. „Jasné, že teraz nemajú byť všetci mníchmi. To, čo potrebujeme, je vziať Regulu sv. Benedikta a adaptovať ju v podmienkach života mimo kláštora,“ vysvetľuje Dreher na stránkach The American Conservative, kde stručne rozoberá, ako by sa dnes dali žiť základné atribúty Reguly: poriadok, modlitba a práca, stabilita, komunita, pohostinnosť a vyváženosť.

Cieľom nie je podľa Drehera vytvárať uzavreté enklávy, mnohé komunity Benediktovej voľby nie sú radikálne izolované, modelov je viacero. Navyše, ide o ekumenický jav. Samotný Dreher nie je katolík, ale svätého Benedikta považuje za vzor pre všetky kresťanské cirkvi a myšlienku Benediktovej voľby za ekumenickú.

Dreher tiež upozorňuje, že idea Benediktovej voľby nevytvára alternatívu voči cirkevnej štruktúre. O novej forme cirkvi na Západe hovoril otvorene aj pápež Benedikt XVI. „Z krízy dneška vzíde Cirkev zajtrajška – Cirkev, ktorá toho veľa stratila. Bude menšou a bude musieť začať viac-menej od začiatku.“

Voľba Benedikta z Nursie (480 – 547) bola jasná. Mladý a vzdelaný aristokrat opustil dekadentný Rím a svetský chaos a odišiel do neďalekých kopcov pri dedine Subiaco. Najprv žil ako pustovník sám, potom sa pri ňom začali schádzať ostatní eremiti, až napokon založil kláštor na Monte Cassine s jasnými pravidlami. Vďaka kláštorom, v ktorých sa prepisovala antická literatúra a žil asketický život, prežila kultúra a morálka v Európe barbarské obdobie.

Kto by si chcel vyskúšať túto Benediktovu voľbu na vlastnej koži, je tu istá možnosť. Taliansky turistický klub totiž na jeseň sprevádzkoval novú pútnickú cestu z Ríma na Subiaco. Tzv. camino po stopách sv. Benedikta by mohlo byť zaujímavým tipom na leto.

Dovtedy sa môžeme zamýšľať, kedy dostane naša duša infarkt a kultúra pekný epitaf. Alebo sa vyberieme na útek, ktorý bude znamenať návrat?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo