K VECI: Apoštolská postupnosť

Keď som v roku 2007 v modlitbách uvažoval o návrate ku Katolíckej cirkvi, identifikoval som štyri teologické otázky, ktoré som považoval za problematické: ospravedlnenie, pokánie, transsubstanciácia a apoštolská postupnosť (sukcesia). V mojich príspevkoch som sa už dávnejšie venoval pokániu, transsubstanciácii, aj ospravedlneniu. Dnes by som chcel v krátkosti predostrieť dôvody, ktoré ma viedli k presvedčeniu, že pohľad Katolíckej cirkvi na otázku apoštolskej postupnosti je správny.

Katolicizmus tvrdí, že ak Cirkev vyznáva, že je kresťanská, musí byť schopná preukázať, že jej lídri, tzn. biskupi a kňazi (resp. duchovní), sú nástupcovia apoštolov. To je zároveň aj dôvod, prečo Katolícka cirkev považuje sviatosti Pravoslávnej cirkvi za legitímne, hoci táto cirkev netvorí plnú jednotu s Rímom.

V ranej cirkvi o tom nebol spor

Azda najviac ma udivilo, že apoštolská sukcesia v ranej cirkvi bola mimoriadne nekontroverznou témou, čo potvrdzuje aj protestantský historik, J. N. D. Kelley v knihe Early Christian Doctrines (Doktríny raného kresťanstva). Človek by čakal, že sa nájdu skupiny kresťanov, aj spomedzi rešpektovaných cirkevných otcov, ktorí budú vzdorovať episkopálnej ekleziológii. No žiadni takíto neboli. V skutočnosti bol hlavným argumentom proti heretikom v ranej cirkvi absencia episkopálnej línie a kontinuity, čiže nedostatok jednoty s viditeľnou a univerzálnou Cirkvou. V slávnom apologetickom spise sv. Ireneja (asi 140-202 po Kr.) Proti herézam (182-188 po Kr.) sa práve tento argument vyskytuje hneď niekoľkokrát. Aj Tertulián (asi 160-220 po Kr.) uvádza rovnaký argument.

Samozrejme, prví kresťania nemali takú rozvinutú hierarchiu a kanonické právo ako dnešná Katolícka cirkev. Navyše im chýbal aj bezpečný a oficiálne zjednotený kánon Novej zmluvy, koncilmi schválené krédo, globálna Cirkev s globálnym dosahom aj detailná a sofistikovaná artikulácia pojmov ako je Trojica, Vtelenie alebo ospravedlnenie. Raná cirkev sa v mnohom podobala na malé dieťa. V ranom štádiu vývoja z jej podstaty vyvierali kvality, ktoré po plnom dozretí našli odlišné vyjadrenie, no napriek tomu zostali zakorenené v povahe jej samotného bytia.

Tá istá ľudská bytosť, ktorá hovorí „Mama, kakať!“ sa môže stať internistom (alebo internistkou – pozn. prekl.). Ako sa Cirkev vyvíja a rastie, jej vnútorné, resp. vo svojej vnútornej podstate vlastné kvality postupne dozrievajú, aby absorbovali rastúce členstvo, a tiež aby dokázala čeliť novým teologickým, politickým, geografickým a pastorálnym výzvam, ktoré jej mladšie výhonky nemusia predvídať.

Vďaka výzvam, ktoré pred Cirkev postavil arianizmus, bol zvolaný Prvý nicejský koncil (325 po Kr.). Z tohto koncilu vzišlo vyznanie, ktoré prijali všetci členovia Cirkvi. Podobné rozhodnutia koncilov však majú zmysel iba vtedy, keď príslušné orgány disponujú skutočnou autoritou. Dozvedel som sa, že jedinou uznávanou autoritou v ranej cirkvi na riešenie doktrinálnych sporov bola apoštolská, či už išlo o pôvodnú alebo prijatú.

V čase, keď prví cirkevní otcovia písali svoje spisy, celá ekleziálna infraštruktúra bola nepochybne prítomná, hoci mala primitívnu podobu. Hoci prvé náznaky a črty vedenia a autority v tomto smere môžeme sledovať už v Novej zmluve, tieto naďalej zostávajú iba náznakmi, pokiaľ ich skúmame oddelene od spôsobu, akým boli prijímané a interpretované zo strany prvých čitateľov Písma (vrátane učeníkov apoštolov) a ich prvých nástupcov.

Sv. Peter: prvý medzi apoštolmi (Grão Vasco, asi 1530)

Apoštolská cirkev a autorita

Za prvé, je jasné, že Cirkev Novej zmluvy bola cirkvou apoštolskou. Jej vedúca pozícia vychádzala z apoštolov, ktorým túto právomoc odovzdal Pán, vrátane moci zväzovať a rozväzovať (Mt 16:9; Mt. 18:8), odpúšťať hriechy (Jn 20:21-23), krstiť (Mt 28:18-20), alebo učiť všetky národy (Mt 28:18-20). V Novej zmluve možno v tejto súvislosti nájsť množstvo odkazov napríklad na učenie, že Cirkev stojí na Kristovi a jeho apoštoloch (Ef 2:19-22), právomoc skúmať a rozhodovať v teologických sporoch vnútri episkopálnej štruktúry (Sk 15:1-30), vyhlasovať, čo je podstatou adekvátneho prijímania pravej doktríny (1 Kor 15:3-11), karhať a exkomunikovať (Sk 5:1-11;Sk 8:14-24; 1 Kor 5; 1 Tim 5:20; 2 Tim 4:2; Tit 1:10-11), posudzovať primeranosť pokánia veriaceho podľa stavu kajúcnika (2 Kor 2:5-11; 1 Kor 11:27), vysväcovať kňazov a ustanovovať starších (Sk 14:23; 1 Tim 4:14), vyberať nástupcov (Sk 1:20-26) alebo na právomoc prenášať apoštolskú tradíciu na ďalšie generácie (2 Sol 2:15; 1 Tim 2:2). Všetky tieto atribúty Katolíckej cirkvi boli prítomné už v tom čase, hoci v zárodočnom štádiu.

Za druhé, plný zmysel spomínaných „náznakov“, ktoré možno identifikovať v praxi rodiacej sa cirkvi, jednoznačne pomenovala druhá generácia kresťanov a ich nástupcovia. Okrem už spomenutého sv. Ireneja a Tertuliána sú tu aj ďalšie, vrátane svedectiev sv. Klimenta Rímskeho, sv. Cypriána z Kartága alebo sv. Augustína z Hippo.

Katolícka cirkev okrem toho vyznáva primát rímskeho biskupa a doktrínu pápežovej neomylnosti. Žiaľ, na tomto mieste sa nemôžem venovať dôkladnému skúmaniu tohto aspektu apoštolskej sukcesie. Stačí keď uvediem, že na základe zistenia, že apoštolská sukcesia je legitímnou kresťanskou doktrínou z historického aj biblického hľadiska, sa primát Petrovho stolca zdá byť jej prirodzenou súčasťou. Zistil som, že argumenty pre primát svätopeterského úradu sú pomerne silné (ako presvedčivo ukazuje Adrian Fortescue), a to až do tej miery, že ešte aj Pravoslávie, ktoré odmieta moderné pápežstvo, pripúšťa, že Rím má v istom zmysle výsadné postavenie v rámci cirkvi (ako uvádza Olivier Clément. Niektorí skromne hovoria o „čestnom primáte“). No ja ako ex-katolík som bol v schizme vo vzťahu k Rímu, nie Konštantínopolu, preto pre mňa nebolo Pravoslávie reálnou alternatívou.

Je zrejmé, že až do reformácie v 16. storočí bola apoštolská postupnosť počas celého historického vývoja kresťanstva jednoznačne prijímaná cirkvami na východe aj na západe. Preto som usúdil, že ide o minimálne legitímnu pozíciu v medziach prijateľného kresťanského presvedčenia. V takom prípade som však nemohol legitímne zostať v schizme voči Cirkvi, v ktorej som bol pokrstený, pokiaľ by som na to nemal dobrý dôvod. A dobrý dôvod som na to nemal.

Francis J. Beckwith
Autor je profesorom filozofie a vzťahov štátu a cirkvi na Baylor University. O svojej ceste od katolicizmu k protestantizmu a späť ku katolicizmu píše vo svojej knihe Return to Rome: Confessions of An Evangelical Catholic (Návrat do Ríma: Vyznania evangelikálneho katolíka). Bloguje na stránke Return to Rome.

Pôvodný text: Apostolic Succession, medzititulky redakcia, ilustračné foto: culturalcatholic.com, thecatholicthing.org.