Popularizátor astronómie Bartek Na Mesiaci si vyskúšame prežitie na Marse, ale naň sa dostaneme asi až v roku 2050

Peter Bartek je IT analytik a astronomický nadšenec pôsobiaci ako lektor vo hvezdárni DSB Observatórium v Bratislave. Je aktívny v občianskom združení Slovenské planetáriá a venuje sa popularizácii astronómie.

Rozprávali sme sa o vesmírnom programe Artemis, v rámci ktorého sa ľudskej posádke podarilo úspešne preletieť okolo Mesiaca a o dva roky sa na ňom očakáva aj pristátie človeka. Podľa Barteka je realistické aj umiestnenie mesačnej základne, ktoré by malo nastať koncom roka 2028.

Je však skeptický, či sa podarí ľuďom dostať na Mars už v budúcej dekáde. A ako hovorí, ak sa aj k Marsu priblížime, vôbec nie je jasné, či bude bezpečné a eticky prijateľné na ňom aj pristáť.

Po päťdesiatich troch rokoch sa ľudia opäť dostali až k Mesiacu. Je to veľká vec?

Určite je, hoci to možno nemá punc prvenstva ako v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Prvé pristátie na Mesiaci sa udialo v čase veľkého geopolitického súboja a prostriedky, ktoré boli na to vynakladané, boli dlhodobo neudržateľné – v tom čase išlo približne o štyri až päť percent rozpočtu Spojených štátov, dnes pre NASA ide asi pol percenta.

Možnože až po päťdesiatich rokoch sa to dostáva do realistickejšej a dlhodobo udržateľnej podoby.

Nie je to teda tak, že sa ľudia k Mesiacu priblížili príliš neskoro, ale tak, že tie lety v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch boli príliš skoro?

V podstate áno. Treba si uvedomiť, že v čase súperenia veľmocí do toho šli nielen obrovské prostriedky, ale bolo to aj na hrane vtedajších technických možností. Veď len vôbec prvá družica Sputnik 1 bola vypustená v roku 1957, prvý človek letel do vesmíru o necelé štyri roky – Gagarin 12. apríla 1961. Už o ďalších sedem rokov v decembri 1968 nastal prvý oblet okolo Mesiaca a následne prišlo k pristátiu v júli 1969.

Všetko to malo veľkú dynamiku, no z hľadiska financií a akéhosi prirodzeného vývoja, žiaľ, neudržateľnú.

Bolo to teda hlavne o vojenskej nadvláde, s čím vesmír súvisí – napríklad schopnosť vystreliť raketu tak, aby som zasiahol niekoho na druhom konci sveta. Pretekanie sa v mierovom využití týchto technológií zrejme malo lepší marketingový potenciál pre verejnosť. Netvrdím, že neexistovala aj táto motivácia, určite áno, no nebola hlavným hnacím motorom.

Po prvom pristátí na Mesiaci zavládla eufória, ľudia si mysleli, že o dvadsať rokov budeme na Marse, a už v rámci programu Apollo boli plány na vybudovanie stanice na Mesiaci. Ale ani vtedy nebola geopolitická situácia ideálna, Američania viedli vojnu vo Vietname a projekt bol stopnutý letom Apollo 17, na ktorom sa zúčastnil aj Eugene Cernan s česko-slovenskými koreňmi.

Destinácia vesmír s Michalom NovotomArtemis II bola kľúčová pre náš návrat na Mesiac. Priniesla niekoľko prvenstiev

Lukáš Krivošík

Odvtedy sa však vyše pol storočia žiadna podobná misia nekonala. Prečo to trvalo tak dlho?

Vesmírny výskum je náročný a už len spraviť pár testov potrebných pre rakety je veľmi nákladné. Keď letia kozmonauti do vesmíru, sú v malej kapsule, pod ktorou je obrovská raketa s horľavinou. Prakticky sú na náloži výbušniny, ktorú treba riadene odpáliť a jej energiu rozložiť na minúty.

Je to, samozrejme, aj celospoločenská otázka – závisí to od politickej vôle aj ekonomickej situácie. Môžeme uvažovať nad tým, že keby ľudia neviedli vojny, omnoho viac prostriedkov by mohlo ísť napríklad na vesmírny výskum.

No ovocím vesmírnych pretekov bolo aj množstvo úspešných misií zameraných na výskum vesmíru a slnečnej sústavy. V tom čase boli naplánované sondy k planétam Jupiter, Saturn, Urán a Neptún a v osemdesiatych rokoch sme boli ohurovaní ich obrázkami, ako aj ich mesiacov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo teraz došlo k obnoveniu týchto vesmírnych misií? Je potrebné posielať ľudí na Mesiac?

Niekto si môže povedať, načo posielame ľudí na Mesiac, keď máme veľa problémov tu na Zemi. Ale to je, akoby sme my sami nevyšli z domu, kým si v ňom neurobíme poriadok. To podľa mňa nie je šťastné riešenie, niekedy je dobré ísť von, inšpirovať sa či pozrieť sa na svoju situáciu z odstupu.

Keď to prenesieme na celé ľudstvo, vesmír ho fascinuje odjakživa. Možnože aj teraz, keď svet obleteli zábery Zeme z diaľky – aj so všetkými jej konfliktmi –, to niekým pohne.

To je asi skôr vedľajší efekt takýchto misií, čo je však ich hlavný dôvod?

Vesmírny výskum dlhodobo prináša svoje ovocie: vďaka nemu sa vyvinulo a otestovalo veľa technológií, vzniklo veľa pracovných miest. Hľadajú sa efektívne spôsoby, ako človek môže prežiť vo vesmíre, napríklad čo sa týka stravovania, získavania a recyklácie vody – to sú riešenia, ktoré sa dajú zužitkovať aj na Zemi.

Ak sa rozprávame o programe Artemis, treba za tým vidieť aj demonštráciu nadvlády USA nad vesmírom, napríklad voči Číne. Dnes to však nie je o zapichnutí vlajky, ale o vybudovaní infraštruktúry, ktorá bude dlhodobo udržateľná.

Vesmír má, samozrejme, aj potenciál ťažby vzácnych surovín, čo je však skôr vec vzdialenejšej budúcnosti, no práve takéto misie a ich udržateľnosť jedného dňa azda umožnia aj komerčné využitie vesmírnych zdrojov potrebných aj pre pozemský priemysel, takže z dlhodobého hľadiska to má určite veľký význam.

Technológie za pol storočia urobili veľký krok vpred, napreduje umelá inteligencia aj robotika. Nie je posielanie živých ľudí do vesmíru už prežitkom?

Na jednej strane stojí argument, že vyslanie ľudí do vesmíru je veľmi nákladné, lebo ich treba udržať pri živote, zatiaľ čo môžeme použiť roboty, ktoré tú vedu urobia bez spánku a únavy. Má to svojich zástancov aj odporcov. Na druhej strane ľudské oko geológa na Mesiaci sa vie rozhodovať okamžite a nerobí to sprostredkovane cez obrázky a dáta.

Posádka vesmírnej lode Orion – zľava veliteľ Reid Wiseman, pilot Victor Glover a špecialisti Christina Kochová a Jeremy Hansen. Foto: NASA/Kim Shiflett

Prečo ideme znova objavovať už objavený a zdolaný Mesiac, keď vo vesmíre môžeme toho skúmať v podstate nekonečne veľa?

Význam Mesiaca je v tom, že je to rádovo najbližšie teleso k Zemi a môže slúžiť ako odrazový mostík pre cesty ďalej. Pomocou Mesiaca sa musíme naučiť prežiť v hlbokom vesmíre. Navyše tým, že je tam slabšia gravitácia, sa odtiaľ bude výrazne ľahšie odlietať na Mars.

Z vedeckého hľadiska o Mesiaci vieme dosť, ale stále je tam čo skúmať a má veľký význam aj z hľadiska spoznávania histórie slnečnej sústavy.

Misia Artemis III by mala v budúcom roku preletieť okolo Zeme a Artemis IV začiatkom roka 2028 pristáť na Mesiaci. Tešíte sa na to?

Určite áno. Ja som tiež už často čelil otázkam, ako je možné, že tak dlho sme už neboli na Mesiaci, nielen pre pokroky v oblasti výpočtovej techniky, ale aj pre konšpiračné teórie, že sme na Mesiaci vôbec neboli.

Vstupuje však do toho aj Čína, ktorá má plán poslať človeka na Mesiac okolo roku 2030. Nie je to teda až taký súboj, ako bol pred polstoročím, ale stále to nejaký súboj je. A Američania asi nebudú nadšení, keď ich Čína predbehne. Takže áno, ako človek zaujímajúci sa o vesmír sa teším na takéto a podobné úspechy, nech už prídu z akejkoľvek strany, možnože sa to konečne – aj vďaka určitému súpereniu, nech si o ňom myslíme, čo chceme – zase pohne trochu rýchlejšie.

Podľa súčasného harmonogramu by koncom roka 2028 mala misia Artemis V nielen pristáť na Mesiaci, ale postaviť tam aj základňu. Myslíte si, že sa to podarí?

Je to realistickejšie ako pred päťdesiatimi rokmi.

Ako to bude prebiehať? Iba sa tam niečo umiestni či tam prebehne aj stavebná činnosť?

Obytné moduly sa určite dovezú zo Zeme, ale vyvíjajú sa postupy, ako pomocou 3D tlačiarne priamo z mesačného materiálu stavať konštrukčné prvky. Tieto plány sa však ešte utriasajú, a ako presne to bude prebiehať, je ešte otvorené.

Vesmírna loď Orion, Mesiac a Zem. Foto: NASA

Kde na povrchu Mesiaca bude táto základňa stáť?

V blízkosti jeho južného pólu. Napriek tomu, že Mesiac je vyprahnuté teleso bez atmosféry, nachádza sa na ňom voda v podobe ľadu. Tým, že mesačná os nemá voči Slnku skoro žiadny sklon, na južnom póle Mesiaca sú v hĺbkach kráterov trvalo zatienené oblasti, kde teplota neprekračuje mínus dvesto stupňov Celzia.

Ako sa na Mesiac dostala voda?

Pochádza najmä z dávnych čias, keď do Mesiaca narážali kométy, ktoré sú často ľadové. Nie je to však súvislá vrstva ľadu, pravdepodobne sa v trvalo zatienených mesačných horninách nachádza niekoľko jednotiek percent rozptýlených ľadových kryštálov, ktoré sa však dajú ťažiť a využiť ako voda, čo je dôležitý prvok z hľadiska prežitia na Mesiaci a aj výroby paliva pre raketové motory.

Ide o technológiu, ktorú bude treba vyskúšať, a ak uspeje, neskôr môže pomôcť aj na Marse, kde je situácia s vodou v podobe ľadu lepšia. Nehovorím len o samotnom rozklade vody na vodík a kyslík, ale ide o celý reťazec technológií s tým súvisiaci, ktorý bude musieť veľmi efektívne fungovať vo vesmírnych podmienkach.

Astronomickí nadšenci Volek a BartekMesto zmietlo zo stola osem rokov intenzívnej práce. O planetáriu zavádzalo

Jakub Lipták

Môžeme si mesačnú základňu predstavovať ako vo filme Marťan, kde napríklad hlavný hrdina aj pestoval zemiaky?

Oddelil by som hollywoodske filmy od reality, ktorá nastane. Ale, samozrejme, na schopnostiach si niečo dopestovať a čo najefektívnejšie recyklovať sa priebežne pracuje. Veľa vecí sa testovalo aj na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS).

Niektoré prístroje robotov na Marse, konkrétne na roveri Perseverance, mali za cieľ otestovať výrobu kyslíka z marťanskej atmosféry. Ide o čriepky, ktoré sa takýmto spôsobom skúšajú, a z nich bude treba vyvinúť nezávislý systém dlhodobého prežitia pre človeka bez prísunu zásob zo Zeme.

Keď ste sledovali misiu Artemis II a fotky, ktoré kolovali internetom, videli ste niečo, čo vás prekvapilo?

Tým, že som obdobné obrázky z rôznych misií a sond sledoval od detstva, obrázky samotné pre mňa osobne neboli až také ohurujúce. Ale je na tom zaujímavý ten moment, že takto to videli ľudia na vlastné oči – napríklad časť odvrátenej strany Mesiaca.

Zaujímavá je fotografia Zeme Hello, World (Ahoj, svet – pozn. red.), ktorá pôsobí menej kvalitne ako podobná staršia fotografia z Apolla. No keď sa lepšie pozriete, zistíte, že je na nej v skutočnosti nočná strana Zeme odfotená pri ISO 51 000, čo je mimoriadne vysoká citlivosť snímača. Takže to, čo vidíme, je Zem osvetlená mesačným svitom – v tom čase bol totiž Mesiac skoro v splne. Je tam dokonca vidieť svetlá miest a vpravo dole môžeme vidieť Venušu.

Fotografia Hello, World. Foto: NASA

Keď ste videli tie zábery, napríklad aj maličkú Zem skrytú za Mesiacom, skúšali ste precítiť, že ste tým kozmonautom a vidíte to na vlastné oči?

Ja mám takéto obdobia preciťovania už rokmi zažité, napríklad aj prostredníctvom podobných záberov z misie Apollo, tak som to možno neprežíval až tak intenzívne – okrem toho, virtuálne som si s nadšením „polietal“ vesmírom už pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi v jednom počítačovom simulátore.

Ak sa viete vžiť do počítačovej hry, je to podobné, akurát takýto realistický vesmírny simulátor má punc reality v tom, že simuluje skutočný vesmír, nie je to nejaké vymyslené prostredie.

Nie je rozdiel v tom, že keď niečo pozeráte cez simulátor, stále ste v bezpečí domova, zatiaľ čo tieto fotky vznikli v určitej neistote, či sa im vôbec podarí vrátiť sa na Zem?

To je, samozrejme, ďalší rozmer týchto záberov. To, čo spomínate, je asi niečo, čo my na Zemi zrejme nevieme celkom absorbovať. Na druhej strane psychologický pocit odkázanosti na seba alebo na pár ľudí okolo seba je asi niečo, čo vieme zažiť aj tu. Hovoria to napríklad tí, ktorí boli na Antarktíde – že sú tam ľudia odkázaní jeden na druhého. Letieť na Mesiac je, samozrejme, ešte vyššia úroveň tohto pocitu.

Antarktída celkovo môže byť určitý test, ako žiť v podmienkach izolácie, najmä ak hovoríme o prežití zimy na tomto svetadiele. Pred pár rokmi sa napríklad stalo, že istá vedkyňa na takejto stanici si počas polárnej zimy nahmatala hrčku a musela počkať pár mesiacov, kým ju odtiaľ mohli dostať. Ide o príklad situácie, akej môžu kozmonauti čeliť aj na mimozemskom telese, pričom výzvou bude najmä Mars. Mesiac je totiž v dosahu troch dní letu.

Koľko trvá cesta na Mars?

Podľa okolností to na Mars trvá šesť až desať mesiacov. Čiže ani to, že sa dostaneme na Mesiac, neznamená, že ten ďalší krok – teda Mars – je už pohoda. Ide v ideálnom prípade o približne šesťdesiatkrát dlhšie trvajúcu cestu.

Kedy sa očakáva, že človek pristane na Marse?

Dĺžka cesty na Mars je rôznorodá, čo je dané tým, že dráha Zeme aj Marsu okolo Slnka nie je kruh, ale elipsa. Zhruba raz za dvadsaťšesť mesiacov sa obe planéty na svojich obežných dráhach „stretnú“, teda sú k sebe bližšie – sú v opozícii voči Slnku. No aj počas tohto priblíženia môžu byť od seba rôzne ďaleko.

Štartovať na Mars sa z hľadiska energetickej efektívnosti teda oplatí iba približne raz za dva roky, no podľa toho, či je vzdialenosť menšia alebo väčšia, cesta trvá od šiestich do desiatich mesiacov. Ak by tam mali ísť kozmonauti, takmer určite to bude v obdobiach, keď budú Zem a Mars voči sebe v najvýhodnejších pozíciách. A tie sa opakujú len raz za pätnásť až sedemnásť rokov.

Najbližšia takáto konštelácia bude v rokoch 2030 až 2035 a osobne si myslím, že to dovtedy nestihnú. Môj tip je, že sa to podarí najskôr okolo roku 2050. Na Mesiaci potrebujeme dlhý čas odskúšať všetky systémy, pričom akákoľvek nehoda môže znamenať odklad o rok-dva. Pôvodne chceli Američania na Mesiaci pristáť v roku 2024 a súčasný plán je 2028.

Pohľad na odvrátenú stranu Mesiaca a planétu Zem. Foto: NASA

Prináša Mars aj iné výzvy oproti Mesiacu, ako je vzdialenosť?

Musíme si uvedomiť, že otázka mikrobiálneho života na Marse nie je definitívne doriešená. Má to aj svoje etické aspekty – po prvé, kontaminácia a možné zničenie mimozemského života. Na to sa berie výrazný ohľad aj pri misiách k ľadovým mesiacom Jupitera – napríklad Európe – a Saturna – napríklad Enceladu.

Po druhé, keby sa kozmonauti dostali do styku s mimozemskými baktériami, nevieme, čo by to spôsobilo, nehovoriac o tom, keby ich zavliekli na Zem. Aj preto si myslím, že na povrch Marsu sa ľudia tak rýchlo neodhodlajú. Teda ak sa aj dostanú okolo roku 2050 fyzicky k Marsu, je otvorené, či zostúpia dole, ostanú na obežnej dráhe alebo skúsia pristáť na jednom z marťanských mesiacov.

Momentálne je v procese návrat vzoriek z Marsu na Zem, no plánovanie, žiaľ, viazne, neviem, či ich uvidíme skôr ako v roku 2040. To by však pomohlo rozriešiť otázku, či tam možno rátať s mikróbmi alebo nie.

V prípade južného pólu Mesiaca nehrozí, že tam bude mikrobiálny život?

Tým, že je to teleso bez atmosféry, ťažko si tam predstaviť metabolizmus. Je však pravda, že aj v mesačných podmienkach sa asi podarilo nejakým baktériám prežiť v stave hibernácie – v šesťdesiatych rokoch nevedeli dokonale sterilizovať sondu Surveyor 3, ktorú tam poslali.

Neskôr kozmonauti Apolla 12 priviezli naspäť kameru z tejto sondy a počas analýzy tam našli baktérie. Výsledok je síce trochu neurčitý, no isté je, že niektoré odolné organizmy naozaj dokážu prežiť skoro čokoľvek, aj keď zďaleka nie vždy sa vedia ďalej množiť a prekvitať. Ale to sa rozprávame o pozemských baktériách.

Na Mesiaci je teda prítomnosť baktérií prakticky vylúčená, na Marse však nie. Napriek tomu, že sú tam nehostinné podmienky, niektoré baktérie – takzvané extrémofily – dokážu prežiť aj v extrémnych podmienkach a to môže byť aj prípad Marsu, ktorý má predsa len o niečo priaznivejšie podmienky – respektíve menej nepriaznivé – ako Mesiac. No v rámci prezieravosti by bolo dobré preskúmať aj vzorky z južného pólu Mesiaca.

Aký vplyv na ľudstvo podľa vás môžu mať misie programu Artemis?

Vesmír vždy inšpiruje k poznávaniu a vedie k venovaniu sa prírodovedným a technickým predmetom. Aj vďaka tejto misii sa toto opäť viac dostane do povedomia bežných ľudí. A dúfam, že aj uvedomenie, že Zem je malá a krehká a mali by sme si ju vážiť.