Prímerie v Libanone Izrael vyhral, ale Gaza zostáva neriešená

Vojna medzi Izraelom a Hizballáhom sa nateraz končí. Obe strany uzavreli prímerie, podľa ktorého sa Hizballáh aj izraelské jednotky stiahnu z južného Libanonu.

Izrael sa má stiahnuť v priebehu ďalších 60 dní, pričom kontrolu priebežne prevezme libanonská armáda, ktorá má zabrániť bezpečnostnému vákuu a aj tomu, aby z tohto územia Hizballáh podnikal útoky na Izrael.

Oba štáty sa navyše chcú dohodnúť na vzájomne uznanej pozemnej hranici. Tá je síce s výnimkou drobného územia okolo takzvaných fariem Šebaa nesporná, doteraz však medzi oboma krajinami neexistujú diplomatické styky ani zmluva o vzájomnej hranici.

Zodpovednosť za bezpečnosť na juhu krajiny preberá Libanon, ak by však došlo k ďalším útokom, Izrael si ponecháva právo obnoviť bojové operácie proti Hizballáhu.

Vojna sa začala po tom, ako 7. októbra 2023 z Pásma Gazy na Izrael zaútočilo islamistické hnutie Hamas a v jeho prospech začal Izrael ostreľovať raketami aj libanonský Hizballáh.

Šiítsko-islamistický Hizballáh je radom štátov, okrem iného európskych, považovaný za teroristickú organizáciu, a to nielen pre svoje pôsobenie v Libanone, v rámci ktorého sa v roku 2005 zúčastnil na vražde sunnitského premiéra Rafika Haririho, a útoky na Izrael, ale aj pre útoky na amerických a francúzskych vojakov a americké veľvyslanectvo s vyše tristo obeťami v roku 1982 či teroristické útoky v Argentíne a Bulharsku, ktoré zabili desiatky ľudí.

Izrael v dôsledku raketových útokov libanonského hnutia musel evakuovať okolo 96-tisíc obyvateľov prihraničných obcí. Odvtedy tlejúci konflikt spočíval v sporadickej výmene raketových úderov a náletov, až kým neeskaloval 27. júla 2024, keď raketa Hizballáhu zasiahla detské ihrisko v Madždal Šams na Golanských výšinách, kde zabila 12 drúzskych detí a tínedžerov, ktorí žili pod izraelskou správou.

K ďalšiemu vyhroteniu došlo 17. a 18. septembra, keď v Libanone vybuchli tisícky pagerov a vysielačiek, ktoré izraelská tajná služba nastražila výbušninou PETN. Pri výbuchoch bolo zabitých 42 osôb, prevažne členov teroristickej organizácie, ale aj 12 civilistov. Ďalšie tisícky Libanončanov, medzi nimi početní členovia Hizballáhu, boli zranené.

Deň po pejdžeroch vybuchovali v Libanone vysielačkyVýbuchy opäť zasiahli členov Hizballáhu, zranenia utrpelo vyše sto ľudí

TASR

Izrael následne prikročil k pozemnej ofenzíve. Prvého októbra izraelská armáda prekročila libanonskú hranicu a opäť vstúpila na územie, z ktorého sa v roku 2006 stiahla.

V južnom Libanone mala podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1701 už vtedy prevziať kontrolu libanonská armáda a jednotky UNIFIL, tie sa však ukázali neschopnými a neochotnými zabrániť tomu, aby Hizballáh nad južným Libanonom prevzal kontrolu a odtiaľ vykonával útoky na Izrael.

USA sa od leta neúspešne pokúšali zamedziť izraelskej invázii do južného Libanonu a vyrokovať dohodu, ktorá by zabránila ďalšiemu krviprelievaniu. Jedným z problémov bola nielen neochota Hizballáhu stiahnuť sa zo zóny určenej v rezolúcii 1701, ale aj podmienka Hizballáhu, že prímerie s Izraelom uzavrie len vtedy, ak bude dosiahnuté aj prímerie v Gaze.

Odvtedy prišlo o život prinajmenšom 56 padlých na izraelskej strane. Izrael hovorí o zabití vyše tritisíc bojovníkov Hizballáhu, ten pripúšťa stratu vyše 500 členov. O život prišli aj siedmi libanonskí vojaci.

Konflikt si tak dohromady vyžiadal okolo štyritisíc životov, z toho 80 izraelských vojakov a 46 civilistov, niekoľko tisícok bojovníkov Hizballáhu a prinajmenšom niekoľko stoviek civilistov v Libanone. Z južného Libanonu pred bojmi utieklo viac než 1,4 milióna ľudí.

Výrazne oslabený

Po krátkej neúspešnej vojne v roku 2006, ktorá je často považovaná za izraelské zlyhanie, keďže Izrael nebol schopný dosiahnuť svoje strategické ciele, sa tentoraz zdá, že židovský štát dokázal Hizballáh výrazne oslabiť a pritlačiť k ústupkom.

Ten stratil nielen svojho lídra Hasana Nasralláha, ale aj jeho nástupcu Hašema Safieddína a veľkú časť svojho velenia, ľudí ako spoluzakladateľa vojenského krídla Hizballáhu Ibrahima Nakíla alebo veliteľa Južného frontu Aliho Karakiho.

Oslabenie Hizballáhu je výhodné aj pre ostatné tri komunity v Libanone – kresťanov, sunnitov a drúzov –, ktorých veľká časť ho vníma prevažne negatívne a často majú pocit, že skôr než záujmy Libanonu háji záujmy svojich chlebodarcov z Teheránu.

Medzi pozorovateľmi rastú obavy, že kríza medzi týmito komunitami by mohla prerásť do ďalšej občianskej vojny. Stúpa napätie medzi utečencami z juhu a domácimi obyvateľmi žijúcimi ďalej na severe krajiny. Humanitárna kríza je o to horšia v situácii, keď Libanon trápi ekonomická kríza a v krajine už žije veľký počet utečencov zo Sýrie.

V Libanone od konca poslednej občianskej vojny jestvuje krehká rovnováha medzi troma najväčšími skupinami – kresťanmi, šiítmi a sunnitmi –, a ak by sa viac než milión utečencov z juhu, ktorých väčšina sú šiíti, trvalo usadil v okolí Bejrútu, mohol by túto krehkú rovnováhu narušiť.

Náboženská mapa Libanonu, šiíti sú vyznačení fialovou, sunniti zelenou a katolícki maroniti červenou farbou. Zdroj: Wikimedia

„Už sme uprostred väčšej vojny a problém je s Hizballáhom a jeho aktivistami, ktorí stále majú zbrane,“ tvrdí francúzsky minister obrany Sébastien Lecornu, i keď sám pojem občianska vojna odmieta. „Je len otázkou času, kedy sa zbrane obrátia proti ľuďom. Toto nie je občianska vojna, ale vojna Hizballáhu proti libanonskému ľudu.“

Otázne je aj to, či bude Teherán ochotný prijať takéto oslabenie svojho vplyvu v regióne. Ak nie, prímerie môže rýchlo vystriedať ďalšie kolo násilia.

Zabudnutá Gaza, zabudnutí rukojemníci

Aj keď je prímerie pre Libanon jednoznačne dobrou správou, časť kritikov vojny v Gaze sa obáva, že čiastková dohoda bez spomienky Pásma Gazy znamená, že vojna tam môže pokračovať ešte dlhé mesiace.

To má nielen dramatický dosah na humanitárnu situáciu na tomto území, ale aj na šance, že zostávajúci zajatci Hamasu sa dožijú svojho prepustenia. Na vine je v prvom rade Hamas, ktorý túto vojnu rozpútal a doteraz odmieta zajatcov prepustiť.

Na druhej strane však aj Netanjahuova vláda vo svojich požiadavkách presahuje to, čo by bolo nevyhnutne potrebné na zaručenie izraelskej bezpečnosti, tvrdí bývalý minister obrany Joav Gallant. Ten bol ministrom obrany až do začiatku novembra, keď ho Netanjahu prepustil. Dnes podobne ako izraelská armáda hovorí, že Izrael dosiahol svoje vojenské ciele, teda oslabenie Hamasu, a po zabití Jahjá Sinvára už nemá dôvod, prečo neuzavrieť dohodu o prepustení zajatcov.

Gallant poprel aj potrebu udržať koridor Filadelfi, úzky pás územia medzi Gazou a Egyptom, pod ktorým vedú tunely, cez ktoré Hamas dlho pašoval zbrane, muníciu aj ľudí.

Podľa exministra preto nastal vhodný moment vyrokovať prepustenie zajatcov a stiahnuť sa z Gazy. 

Netanjahu však má na to iný názor a jeho izraelskí kritici ho podozrievajú, že namiesto legitímneho bezpečnostného kalkulu ho motivujú vnútropolitické úvahy, najmä snaha udržať sa s pomocou radikálnych koaličných partnerov Ben-Gvira a Smotriča pri moci.

Pre úplnosť však treba dodať, že na rozdiel od Libanonu, kde jestvuje síce slabá, ale legitímna a vojensky nie celkom bezzubá sila v podobe libanonskej armády, ktorá môže kontrolu Hizballáhu nahradiť, v Pásme Gazy žiadna umiernená sila ako náhrada vlády Hamasu neexistuje.

O možnom prepustení Gallanta sa špekulovalo už niekoľko mesiacov. S Netanjahuom mali odlišné pohľady na zrušenie výnimky z povinnej vojenskej služby pre ultraortodoxných Židov, ale aj na prístup k Hizballáhu a pagerový útok. 

Zatiaľ čo Gallant podporoval obozretnejší prístup, Netanjahu sa nebál riskovať a ísť s Hizballáhom do ostrej konfrontácie, ktorú Izrael s prekvapivo malými stratami vyhral. Aspoň v tejto otázke teda výsledný vývoj udalostí dal za pravdu Netanjahuovi.

Rok po útoku HamasuPo porážke Hamasu potrebujú Izrael a Palestína nový začiatok

Christian Heitmann

Ten sa navyše môže tešiť z vývoja vnútropolitických preferencií. Väčšina Izraelčanov dlhé obdobie vnímala jeho činnosť ako zlyhanie a požadovala, aby po konci vojny odišiel z politiky. Vďaka úspechom v boji s Hizballáhom naňho začína nazerať blahosklonnejšie.

Kritici však namietajú, že to, čo sa vyplatí vládnucim politikom, ešte nemusí byť v prospech krajiny. Nielenže takýto prístup riskuje životy desiatok zajatcov aj vojakov ďalej bojujúcich v Gaze, rastúci počet civilných obetí a rozsiahle škody na infraštruktúre majú vážne dosahy na životy aj tých Palestínčanov, ktorí nepodporujú Hamas, a podkopávajú aj imidž židovskej krajiny v zahraničí.

Stále platí, že na zúfalej humanitárnej situácii v Gaze nesie vinu aj stratégia Hamasu, ktorá využíva civilistov ako ľudské štíty, aj moc palestínskych ozbrojených skupín, ktoré len pred dvoma týždňami prepadli a vylúpili takmer stovku kamiónov s humanitárnou pomocou. 

Je tiež úplne samozrejmé, že Izrael má po útoku zo 7. októbra právo na sebaobranu a to znamená aj právo zničiť Hamas.

Ibaže tak ako v zahraničí rastú pochybnosti, či je pokračovanie vojny ešte primerané, v Izraeli rastú pochybnosti, či Netanjahu koná ešte v záujme krajiny alebo iba v záujme seba samého.

„Dva mesiace pozemných operácií v Libanone so sériou významných taktických vojenských úspechov mu stačili na to, aby v utorok večer vyhlásil, že ciele boli dosiahnuté. Viac ako 13 mesiacov pozemných operácií v Gaze s oveľa významnejšími úspechmi mu však na ukončenie vojny [...] a predovšetkým privedenie rukojemníkov domov nestačí,“ kritizuje Yossi Verter pre denník Haaretz.