Requiem za môjho nemčinára O pohrebe, ktorý som vnímal ako poslednú rozlúčku so Západom

Učil ma štyri roky nemčinu a dva roky latinčinu na osemročnom humanistickom gymnáziu a dýchal – ako možno posledný mne osobne známy človek – západným vzdelaním v celej šírke a hĺbke.

Môj nemčinár bol jeden z najlepších učiteľov široko-ďaleko, podieľal sa na tvorbe učebníc a už v polovici svojej učiteľskej dráhy sa stal žijúcou legendou.

Bol počas celej hodiny bdelý, ani na sekundu sa neposadil za katedru, ale predvádzal nám svoj milovaný jazyk pohybmi, ktoré sa dajú opísať ako skok do výšky alebo tanec.

V histórii tejto kláštornej školy neexistovalo, že by žiak môjho nemčinára neovládal ťažký nemecký pravopis.

Spolužiaci, ktorí mali svoje talenty v prírodných vedách a na nemčine sa trápili, neskôr na stretávkach po rokoch uznali, že len vďaka nemu vedia korektne písať.

Môj nemčinár nebol cool.

Poznám iba jeden prípad, v ktorom jeho učiteľská charizma nezabrala: počas utečeneckej krízy, vo veku takmer 80 rokov, sa môj učiteľ ešte pokúšal naučiť nemčinu šestnásťročného sýrskeho utečenca.

Keď som sa svojho nemčinára opýtal, aké má tento chalan z Aleppa študijné výsledky, komentoval to s úsmevom: „Je to lenivý pes.“

Formoval ako učiteľ na gymnáziu tri generácie, a keďže bol činný do vysokého veku, tak potom na dôchodku formoval ešte aj štvrtú.

Nikdy nechýbal na skúškach cirkevného zboru, viedol mnohé skupiny pútnikov do Mariazellu a na iné pútnické miesta a obnovil aj kláštorné divadlo, pre ktoré napísal a režíroval desiatky divadelných hier.

Mne ako trinásťročnému žiakovi zveril hlavnú úlohu v Raimundovej veselohre Der Alpenkönig und der Menschenfeind. Bola to úloha mizantropa. Bol som tichý introvertný chlapec a musel som na javisku vykričať veľa nenávisti.

Nenávisť, ktorú som vtedy v sebe ešte ani nemal.

Keď si môj nemčinár a latinčinár na dôchodku všimol, že deň má stále rovnako veľa hodín a na hodinu-dve ešte nemá naplánovaný žiadny program, stal sa z neho organista v zlatobarokovom kostole nášho kláštora.

Môj nemčinár nebol cool.

Pán učiteľ Karl Heinz Huber.

Bol na dnešné pomery prísny, nosil staromódne saká, ktoré pôsobili opotrebovane, hoci v skutočnosti také neboli, a aj keď jednoznačne mal cit pre humor, nebol to humor anarchický, vždy to zostalo v mantineloch klasických dobrých mravov.

Na ňom bolo pozoruhodné, že celé svoje špičkové univerzálne vzdelanie čerpal z čítania v nemčine a v mŕtvych jazykoch a celý život pobýval na zopár štvorcových kilometroch.

V jeho živote boli tri strediská: rodný hornorakúsky St. Florian s augustiniánskym kláštorom, kde pôsobil jeho obdivovaný svokor a katolícky skladateľ Anton Bruckner. Potom dolnorakúsky Seitenstetten s benediktínskom kláštorom, kde žil a učil, tam sa stal aj susedom mojej mamy. No a ako odľahlá márnotratná exkláva – staré mesto Viedne.

Dlhé roky už nešoféroval, ale ešte pár mesiacov pred smrťou cestoval autobusmi a vlakmi do Viedne, lebo si stále nechcel nechať ujsť najnovšie divadelné a operné predstavenia.

V podstate platilo, že dva provinčné kláštory a dve-tri metropolitné divadlá mu stačili na spoznanie sveta.

Rozhodne mal z čoho čerpať: provincia Noricum, na ktorej území sa nachádzajú jeho dva kláštory, bola takmer 500 rokov súčasťou Rímskej ríše – a on so svojou latinčinou mal archívy na dosah ruky.

Môj nemčinár síce sledoval intelektuálne, politické a literárne módy, ale dokázal ich decentným spôsobom ignorovať.

Radšej vykopal divadelnú hru nejakého zabudnutného pátra z neskorého stredoveku, citlivo upravil pre dnešných ľudí už nezrozumiteľný jazyk a uviedol ju s obrovským amatérskym súborom na javisko.

Krista mal v kostiach, nie na perách.

Môj nemčinár – ani to na ňom nebolo cool – bol neskutočne verným človekom.

Všetky svoje mimoškolské aktivity podnikal spolu s manželkou, dcérou floriánskeho sochára, deti nemali.

Na sklonku života sa ukázalo, aký bol verný aj Kristovi.

Ako žiak som si v tých osemdesiatych rokoch veľmi nevšimol, že bol hlboko veriaci. Nerozprával nadmerne veľa o kresťanstve, svoju osobnú vieru podľa mojich spomienok ani raz nerozvinul.

Nebil sa do pŕs, ako to možno robievam ja na stránkach tohto denníka. Spomínaného sýrskeho žiaka sa napríklad nikdy neopýtal, akého je vierovyznania.

Krista mal v kostiach, nie na perách.

Na jeho parte bola vyjadrená prosba, aby smútiaci neprišli len na pohrebnú omšu, ale aj na Nachtwachten – v predvečer pred pohrebom sa pozostalí zvyknú v kostole spolu modliť, obvykle ruženec.

Nechajme teraz bokom, že na večernú modlitbu za zosnulého neprišiel ani jeden kolega z učiteľského zboru – veď ani v kláštorných školách v Rakúsku už neučí mnoho praktizujúcich katolíkov.

Hoci som bol so svojimi 53 rokmi jedným z najmladších, bol to dojímavý zážitok: môj nemčinár si totiž napísal svoj vlastný Nachtwachten – do detailov opísal, akú divadelnú hru treba odohrať, a to s jeho presnými režisérskymi pokynmi.

Na základe slávnostného ruženca a kréda si zostavil vlastný ruženec a špičkového organistu spomedzi svojich žiakov pozval zahrať mu na pohrebe jeho milovanú duchovnú hudbu od Brucknera po Bacha.

Bol som taký dojatý, že som si hneď chcel sadnúť a napísať scenár k svojmu pohrebu.

Môj nemčinár naozaj žil na slávu Pána.

Môj nemčinár si napísal aj svoju pohrebnú omšu.

Tu sa však ukázalo, že my mladší na neho nesiahame.

Dvaja jeho žiaci – tiež už dávno penzionovaní učitelia – prečítali s veľmi dôstojnou dikciou pokyny zosnulého režiséra.

Bola v nich požiadavka na kazateľa, aby vynechal biografické údaje a sústredil sa výlučne na „ústredné kresťanské témy“, ktoré aj pomenoval.

V latinčine formovanou nemčinou dodal: Unbeschwert von Lob und Tadel, will ich die letzten Schritte zu meinem Gott gehen. Bitte lasst es zu!

„Nezaťažený chválou či hanou, chcem urobiť posledné kroky k svojmu Bohu. Prosím, dovoľte to!“

Pohrebnú omšu môjho nemčinára celebrovali benediktíni z mladšej generácie, takže sedemdesiatnici so stále chlapčenskou tvárou.

Dobre ich poznám, sú to milí citliví bezúhonní duchovní.

Kázeň, ktorú predniesol kláštorný kazateľ, rozhodne nebola zlá. Hovoril veľmi osobne, oslovil smútiacu vdovu a sympaticky spomínal prvé kvitnúce kvety v záhrade zosnulého.

No hemžilo sa to biografickými údajmi a „ústredné kresťanské témy“ sa scvrkli na záverečnú vetu, podľa ktorej zosnulý „žil na Božiu slávu“.

Je to tak, môj nemčinár naozaj žil na slávu Pána. Nemáme naňho.