Filatelista Zuskáč Za kompletnú zbierku známok s Andrejom Hlinkom získal desiatku medailí na svetových výstavách

Zberateľstvo je koníček, ktorý niekedy dokáže človeka priam až pohltiť. Čím viac si človek o danej téme študuje, tým viac zisťuje, o čo všetko sa dá zbierka rozšíriť. Predstava kompletnej zbierky sa tak často väčšmi vzďaľuje, než približuje.

Typickým a vďačným zberateľským artiklom sú poštové známky, ktoré boli v minulosti veľmi rozšírené a vyrábali sa v obrovských nákladoch. Na našom území v minulom storočí zaniklo a vzniklo niekoľko štátnych útvarov, ktoré vydávali vlastné známky a pretláčali tie staré, a v celom výrobnom procese vznikalo množstvo chýb a variantov, nehovoriac o skúšobných tlačiach, ktoré sa nikdy nemali dostať medzi ľudí.

Práve takéto rarity sú zberateľmi najvyhľadávanejšie a, prirodzene, aj najdrahšie. Vzácnosť a vysoká zberateľská hodnota, ktorá sa pretavuje do peňazí, pre mnohých znamená, že mať kompletnú zbierku bude nedosiahnuteľným snom. No Pavlovi Zuskáčovi, zamestnaním elektroprojektantovi, sa to za štyridsať rokov, čo sa venuje tomuto koníčku, podarilo. Vybudoval kompletnú zbierku známok s Andrejom Hlinkom.

„Hlinka je veľmi významná osobnosť pre slovenský národ a jeho históriu, preto som sa špecializoval na jeho známky,“ zdôvodňuje svoje tematické zameranie Zuskáč. „Chcel som Hlinkovi vyjadriť úctu, a keďže som filatelista, vytvoril som tento exponát, prostredníctvom ktorého chcem predstaviť jeho osobu nielen zberateľom, ale celej verejnosti.“

O Andrejovi Hlinkovi a známkach s jeho podobizňou Zuskáč vydal aj knižnú publikáciu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

So zberateľstvom Zuskáč začal ešte za bývalého režimu. „Na aukciách a burzách sa vtedy nemohli tieto veci objavovať, bolo to tabu. Dokonca sa za to aj prenasledovalo,“ hovorí zberateľ. Preto sa napríklad známky z obdobia Slovenského štátu vymieňali len medzi dôveryhodnými zberateľmi. „Tento materiál nespadol z neba, bol medzi ľuďmi, rovnako ako literatúra, ktorú sme si medzi sebou požičiavali,“ pokračuje.

Pri zberateľstve nejde o prosté zhromažďovanie, ale o študovanie určitej témy do tých najpodrobnejších nuáns a následnú metodickú prácu pri vytváraní zbierky. Zuskáč tak dokáže rozprávať o tom, ako sa známky s Hlinkom vyrábali, aké rôzne chyby a varianty pri tom vznikali, kto tieto známky navrhoval či ako sa dostávali do obehu.

Jeho exponát pozostáva z dvoch rámov a okrem kópií známok – originály sú bezpečne uschované – obsahuje množstvo informácií. „Je to súťažný exponát, ktorý sa zúčastňuje na filatelistických súťažiach po celom svete. Musí mať formu, ktorá zodpovedá súťažným podmienkam,“ vysvetľuje. Napríklad na úvod je vysvetlený historický kontext, ktorý predchádzal návrhu prvej známky s Andrejom Hlinkom.

„Toto je veľmi zaujímavá známka, ktorú sa mi podarilo získať pred dvomi rokmi. Známe sú iba štyri kusy,“ ukazuje na známku s viditeľne iným portrétom Hlinku en face, ako je na ostatných známkach. „Štyridsať rokov som o nej sníval a podarilo sa mi to až teraz nedávno,“ hovorí s úsmevom. Takéto rarity sa nedostávajú bežne do predaja, Zuskáč ju odkúpil od pozostalých zosnulého zberateľa.

Skúšobná tlač a známky pre autonómnu Slovenskú krajinu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ide o skúšobnú tlač prvého návrhu známky, ktorá mala byť vydaná v takzvanej Druhej česko-slovenskej republike, teda v období medzi Mníchovskou dohodou a zánikom spoločnej republiky a následným vznikom Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava.

Ešte počas krátkej existencie okliešteného Česko-Slovenska – v novembri 1938 – získala Slovenská krajina z právneho hľadiska autonómiu a plánovala vydať známky s Andrejom Hlinkom, ktorý zomrel iba v auguste toho roka.

Vedľa skúšobnej tlače môžeme vidieť päťdesiathalierové a jednokorunové známky s Hlinkovou podobizňou z profilu a s nápisom Česko-Slovensko, ktoré pošta vytlačila 6. a 10. marca 1939 v sedemmiliónovom náklade. Keďže už 14. marca vznikol Slovenský štát, tieto známky sa nestihli dostať do obehu, ale aby sa dali využiť, pretlačili sa nápisom Slovenský štát.

Pri tom však vznikali rôzne doskové chyby alebo chyby zúbkovania, ktoré sa tiež zbierajú a majú svoje miesto v Zuskáčovom exponáte. „Perforácia sa robila na starých strojoch po čase životnosti. A keď niekde chýbala, opravilo sa to na inom stroji, ktorý však mal inú perforáciu – takto vznikalo takzvané kombinované zúbkovanie,“ vysvetľuje.

Na definitívnom vydaní známok samostatného Slovenského štátu bol už dominantný nápis Slovenská pošta. Tieto vyšli v hodnotách od piatich halierov po tri koruny a líšili sa vo farbe. „Každý nominál bol určený na niečo iné. Napríklad dvadsať- a tridsaťhalierové známky slúžili ako ceniny na úradné tlačivá, pre ktoré bolo znížené poštovné,“ hovorí filatelista.

V zbierke sa nachádzajú aj známky z kapacitných dôvodov vydané bez zúbkovania, ktoré sa strihali, ako aj strojové obtlače známok – teda keď sa atrament odtlačil ako negatív na inej známke zospodu, čiže na strane pokrytej lepom.

Zberateľskou zaujímavosťou je tiež letecká zásielka do Austrálie s nalepenými a opečiatkovanými známkami – vo filatelii sa tomu hovorí celistvosť.

Celistvosť – letecká zásielka do Austrálie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Zachovalo sa ich veľmi málo, lebo poštový styk s Austráliou trval iba päť-šesť mesiacov, kým nevypukla druhá svetová vojna,“ vysvetľuje Zuskáč. Podobnou raritou je napríklad slepecká zásielka, aká je známa iba jedna svojho druhu.

S týmto exponátom Pavol Zuskáč získal dve zlaté medaily na slovenských výstavách, ako aj zlaté a pozlátené medaily na výstavách v Srbsku, Rumunsku, Česku, Írsku či Južnej Afrike. Okrem toho získal strieborné medaily v Poľsku a Bielorusku. O Andrejovi Hlinkovi, pošte Slovenskej krajiny a známkach s podobizňou Hlinku vydal Zuskáč aj knižnú publikáciu.

Je to svedectvo o tom, že zberateľstvo nemusí ostať len koníčkom, ale môže sa stať nástrojom vzdelávania, a to nielen pre samotného zberateľa.