Moc po smrti ajatolláha Dôležitejší než prezident je Alí Larídžání

Po smrti najvyššieho vodcu Iránu ajatolláha Chameneího moc v Iráne oficiálne prevzala trojčlenná tranzičná vládna rada, ktorú tvorí prezident Pezeškiján, najvyšší sudca Gholam-Hossejn Mohseni-Edžej a moslimský klerik ajatolláh Alíreza Aráfí.

Táto rada je až do zvolenia nového najvyššieho vodcu ústavne najvyšším orgánom. Podľa servera Iran International už iránsky duchovný orgán – Zhromaždenie expertov – vymenoval za najvyššieho vodcu syna Alího Chameneího Mojtabu, svet ešte čaká na oficiálne potvrdenie tejto informácie.

Samotná praktická moc v Iráne dnes však leží v rukách iných mužov.

„Moc sa presunula k dvom osobám: poradcovi pre národnú bezpečnosť Alímu Larídžánímu a predsedovi parlamentu Mohamedovi Bagherovi Ghalibafovi. Obaja títo muži sú bývalí velitelia revolučných gárd a rozdelenie práce vyzerá tak, že Larídžání sa stará o chod krajiny a všeobecnú stratégiu, zatiaľ čo Ghalibaf sa venuje vojnovému úsiliu,“ hodnotí odborník na Irán Ali Vaez pre CNN.

Aspoň dočasne sa Larídžání tvári, že Irán je odhodlaný bojovať. Vylúčil rokovania so Spojenými štátmi a v sociálnych médiách vyhlásil, že „Amerika a sionistický režim zapálili srdce iránskeho národa“. Pohrozil, že Irán donúti „sionistických zločincov a nehanebných Američanov ľutovať svoje činy“.

Ako stroskotali rokovania s IránomPrečo sa napokon Trump rozhodol pre vojnu

Christian Heitmann

Vplyvná dynastia

Aj keď mimo Iránu mnohí o ňom počujú po prvý raz, v iránskej politike Larídžání nie je žiadnym nováčikom.

Narodil sa v roku 1958 v irackom Najafe – posvätnom mieste šiitského islamu, kde je pochovaný Mohamedov bratranec a zať Alí – do rodiny bohatého a vplyvného klerika Mirzu Hašéma Amolího.

Jeho rodina bola v Iráne taká mocná, že ich TIME magazine v roku 2009 prirovnal k dynastii Kennedyovcov, pripomína Al Jazeera, a Alí Larídžaní je sám úzko previazaný s elitou islamskej republiky.

Ako 20-ročný sa oženil s Farideh Motahhariovou, dcérou Mortezu Motahhariho, blízkeho dôverníka zakladateľa Iránskej islamskej republiky ajatolláha Rúholláha Chomejního. Aj jeho bratia zastávali rad vysokých postov: Sadík bol predsedom súdnictva, ďalší z jeho bratov sa ujali v iránskej diplomacii alebo v akademickej sfére.

Samotný Alí patrí medzi najlepšie vzdelaných členov režimu, v Teheráne študoval najprv matematiku a počítačové vedy, neskôr západnú filozofiu, pričom svoju magisterskú prácu napísal o filozofii Immanuela Kanta. Sympatie k Západu to však uňho nevzbudilo.

Pragmatický alebo radikálny?

Po kariére v revolučných gardách sa Larídžání v roku 1994 stal ministrom kultúry a až do roku 2004 šéfoval aj vládnemu rozhlasu IRIB. Tam sa však podľa reformistov neosvedčil, pretože jeho reštriktívny prístup iránsku mládež nudil a len posilnil popularitu zahraničných médií.

Larídžání v roku 2005 neúspešne nastúpil ako konzervatívny kandidát v prezidentských voľbách, ale nedostal sa do druhého kola. Namiesto toho bol menovaný za tajomníka Najvyššej rady národnej bezpečnosti Iránu a nakrátko bol aj šéfom vyjednávacieho tímu v rokovaniach o jadrovom programe.

Čo je viac naša vojna?Ako môže útok na Irán ovplyvniť Ukrajinu

Jozef Majchrák

Najdlhšie zotrval ako predseda parlamentu (tri funkčné obdobia, 2008 – 2020), pričom mu bol pripisovaný veľký vplyv nielen na domácu, ale aj zahraničnú politiku.

Hoci ani omylom nepatrí k reformnému krídlu v rámci iránskeho režimu, médiá ako Al Jazeera a Reuters ho opisujú ako pragmatika, čo ukazovala aj jeho podpora dohody JCPOA so Spojenými štátmi v roku 2015.

Po návrate do čela Najvyššej rady národnej bezpečnosti vlani v auguste bola Larídžáního pozícia menej čitateľná. Na jednej strane v októbri vykázal dohodu o spolupráci s medzinárodnou jadrovou agentúrou IAEA, na druhej strane vo februári podporoval rokovania so Spojenými štátmi. Zároveň bol jedným z kľúčových aktérov, ktorý koordinoval rusko-iránsku spoluprácu.

Od začiatku vojny sa však Larídžání ukazuje ako schopný politický chameleón s pozoruhodne sekulárnym jazykom.

Namiesto odvolávania sa na tradičné šiitské predstavy o martýrstve, ktoré by donedávna tvorili jadro vládnej propagandy, Larídžání dnes do veľkej miery sekularizovaných Iráncov burcuje nacionalizmom.

Iráncom sľubuje, že Irán „bude zúrivo brániť svoju šesťtisícročnú civilizáciu bez ohľadu na cenu“ a „so Spojenými štátmi nebude rokovať“. 

Samozrejme, môže ísť len o politickú šou. Ak by sa aj islamská republika postupne transformovala na sekulárnejší nacionalistický režim, Larídžání by v novom systéme mal svoje miesto.