Ako stroskotali rokovania s Iránom Prečo sa napokon Trump rozhodol pre vojnu

Izrael, Spojené štáty a Irán sa už druhýkrát v priebehu necelého roka nachádzajú v otvorenej vojne. Tentoraz je proklamovaným cieľom nielen zničenie jadrového programu, ale aj vytvorenie podmienok na pád režimu v Teheráne.

Hoci Američania a Izrael spočiatku hovorili o „preventívnom údere“, tvrdenie Trumpovej administratívy, že Iránci pripravovali útok na americké sily v regióne, poprel samotný Pentagón, podľa ktorého o prípravách bezprostredného iránskeho útoku neexistovali žiadne indície.

Lepšia dohoda než za Obamu?

Obe strany pritom 6. februára obnovili rokovania o iránskom jadrovom programe, ktoré prebiehali za mediácie Ománu najprv v ománskom Maskate a neskôr v Ženeve. Cieľom rokovaní bolo uzavrieť dohodu, ktorá by výmenou za obmedzenia jadrového programu zrušila ekonomické sankcie, ktoré boli na Irán uvalené.

Z pohľadu Američanov pritom jedným z hlavných nedostatkov starej jadrovej dohody (známej pod skratkou JCPOA), ktorú s Iránom v roku 2015 uzavrel Barack Obama, bola takzvaná sunset clause – klauzula o tom, kedy dohoda vyprší.

Po jej vypršaní by Irán mohol obohacovať urán aj nad hranicu 3,67 percenta stanovenú dohodou. V očiach kritikov to znamenalo, že dohoda iba oddiali bod, kým sa Irán dostane na dosah bomby.

Pre súčasnú americkú administratívu bolo preto imperatívom dosiahnuť dohodu, ktorá bude vyzerať lepšie než JCPOA. To mohol byť úplný zákaz obohacovania alebo aspoň dohoda bez takejto sunset clause.

Pre Irán však dohoda bez sunset clause alebo aspoň možnosti dohodu prispôsobiť „budúcim potrebám“ nepripadala do úvahy. Teherán bol ochotný pristúpiť na dočasnú pauzu obohacovania a zmenšenie počtu centrifúg zo šesťtisíc stanovených v JCPOA na asi päťtisíc. Ale po konci prechodného obdobia chcel obohacovanie znovu obnoviť a v prípade potreby smieť urán obohacovať až na úroveň dvadsať percent, píše Wall Street Journal.

Nedorozumenie?

Na amerických vyjednávačov však táto požiadavka pôsobila úplne kontraproduktívne – len čo počuli o vzdialenej možnosti obohacovania na dvadsať percent, boli šokovaní.

Ako tvrdí po rozhovoroch s odborníkmi, ktorí sa zúčastnili na brífingu v Pentagóne, novinárka Laura Rozen, americkí vyjednávači Steve Witkoff a Jared Kushner nepochopili, aké rozsiahle ústupky Irán v skutočnosti ponúka.

„Vysokí predstavitelia Trumpovej administratívy, ktorí v sobotu niekoľko hodín po začatí amerických a izraelských útokov na Irán informovali novinárov, predložili znepokojujúco slabé argumenty pre vojenskú akciu proti Iránu. Chýbali dôkazy o akejkoľvek bezprostrednej iránskej vojenskej hrozbe pre Spojené štáty,“ píše Rozen.

Podľa dobre informovanej americkej novinárky „úradníci uviedli argumenty, ktoré naznačovali, že Trumpovi vyjednávači možno nemali odborné znalosti ani skúsenosti, aby pochopili iránsky návrh obmedziť jadrový program, o ktorom sa nedávno diskutovalo na rokovaniach v Ženeve“.

„Tretí informátor zrejme nepochopil hodnotu iránskeho návrhu pozastaviť obohacovanie na niekoľko rokov,“ tvrdí prezident Asociácie pre kontrolu zbrojenia Daryl Kimball. „A že nebudú hromadiť urán, ktorý by mohli v budúcnosti (ďalej) obohacovať.“

Iránske chyby

No Američania neboli jediní, kto počas rokovaní urobil vážne chyby. Irán dlho trval na vlastnej schopnosti obohacovať urán a odmietol dokonca aj americkú ponuku, že by počas desiatich rokov, keď nebude urán smieť obohacovať, Washington dodával bezplatne jadrové palivo pre civilný jadrový program.

Z pohľadu Iránu to bolo logické, pretože najneskôr po neúspechu JCPOA nepovažoval Američanov za spoľahlivých dodávateľov. Na Američanov to však pôsobilo ako potvrdenie, že Irán chce v skutočnosti program obohacovania z nejakých pokútnych dôvodov zachrániť.

Diplomatické fiasko, ktoré napokon všetko rozhodlo, sa udialo vo štvrtok. Iránsky minister zahraničných vecí Arakčí počas rokovaní – ktoré, ako dnes vieme, boli poslednou šancou zabrániť vojne – trval na tom, že Irán má „neodškriepiteľné právo“ obohacovať urán. Na to Steve Witkoff reagoval, že USA v takom prípade majú „neodškriepiteľné právo“ Irán zastaviť.

„Po vypočutí požiadaviek USA začal Arakčí kričať na Witkoffa, ktorého na stretnutí sprevádzal okrem iných aj zať prezidenta Donalda Trumpa Jared Kushner,“ píše NBC News s odvolaním sa na vysokopostaveného predstaviteľa z americkej strany.

„Ak to uprednostníte, môžem odísť,“ reagoval Witkoff, ktorý o výsledku rokovaní informoval prezidenta Trumpa.

Ten neskôr svoje rozhodnutie schváliť vojenskú operáciu zdôvodnil údajnou nekompromisnosťou Iráncov. „Neboli ochotní zastaviť svoj jadrový výskum,“ povedal Trump. „Neboli ochotní povedať, že nebudú mať jadrovú zbraň.“

Čo hovoria mediátori

Ománsky minister zahraničných vecí Badr al-Búsajdí v piatok, teda iba deň pred útokom, odletel do Spojených štátov, kde sa neúspešne pokúšal lobovať za väčší časový priestor na uzavretie dohody. Chcel Trumpovi vysvetliť nedorozumenie, ku ktorému došlo počas rokovaní.

Jeho snaženie však bolo neúspešné a americký prezident Búsajdího neprijal. V skutočnosti totiž Donald Trump v tom čase už schválil operáciu Epic Fury a rozhodol, že nestrpí žiadne ďalšie zdržanie.

Minister sa tak stretol iba s viceprezidentom J. D. Vanceom a následne sa pokúsil vysvetliť výhody dohody pred americkou verejnosťou.

„Viem, že ak sa dohodneme zajtra na tejto dohode, a dá sa na nej dohodnúť veľmi rýchlo, všetci odborníci získajú prístup (...). Získame prístup diplomatickou cestou, bez toho, aby sme museli ísť do vojny,“ nabádal Badr al-Búsajdí.

Podľa ománskeho ministra bolo možné do 90 dní vyriešiť všetky zostávajúce otázky týkajúce sa rozsahu iránskeho jadrového programu a množstva obohateného uránu. Na stole bol tiež prístup k iránskym jadrovým zariadeniam nielen pre inšpektorov medzinárodnej jadrovej agentúry IAEA, ale aj pre amerických inšpektorov.

Rakety

Búsajdí za hlavný úspech rokovaní považoval dohodu, že Irán nebude môcť nadbytočný obohatený urán skladovať. „Najväčší úspech je dohoda, že Irán nikdy nebude mať materiál, aby vybudoval bombu. To je veľký úspech. Je to niečo, čo nie je v starej dohode, ktorá sa vyrokovala počas úradovania prezidenta Obamu.“

„Hovoríme o nulovom hromadení zásob a to je veľmi dôležité, pretože keď nehromadíte jadrový materiál, nemôžete vytvoriť bombu,“ argumentoval ománsky minister.

Menej jasné však bolo, či Irán bol ochotný prijať obmedzenia svojho raketového programu.

Arakčí v polovici februára odmietol čo i len otvoriť obálku s americkými požiadavkami a trval na tom, že sa bude rokovať iba o jadrovom programe, ale Búsajdí tvrdil, že pozícia Teheránu sa odvtedy zmenila a „Irán je pripravený hovoriť o všetkom“.

Laura Rozen medzitým pripomína, že Irán ako súčasť JCPOA neoficiálne prijal obmedzenie dostrelu rakiet na dvetisíc kilometrov – teda dostatok na to, aby dokázal zasiahnuť Izrael, ale zďaleka nie toľko, aby mohol ohroziť kontinentálne Spojené štáty. Obzvlášť pre Tel Aviv bol takýto ústupok, samozrejme, úplne bezvýznamný.

Vhodná príležitosť

No nech už bola iránska ochota prijať ústupky tohto typu akákoľvek, v sobotu ráno žiadna konkrétna dohoda v tejto oblasti neexistovala.

Vyhliadka na ďalšie kolo rokovaní a možných ústupkov pre Američanov prichádzala príliš neskoro. Zhromažďovanie síl na Blízkom východe, ktoré sa dialo v predošlých týždňoch, bolo dokončené a po úspechoch v minulom lete a v januári vo Venezuele Trump veril, že dokáže Iránu zasadiť rozhodujúcu ranu s veľmi obmedzeným rizikom pre Spojené štáty.

Ráno 28. februára sa na dvoch miestach v Teheráne stretli vojenské a politické špičky islamskej republiky, pričom na jednom zo stretnutí sa zúčastnil aj iránsky najvyšší vodca ajatolláh Chameneí.

Ako píše Wall Street Journal, pre Washington a Tel Aviv to bola príležitosť, ktorú si nemohli dať ujsť. Informácia rýchlo zastihla CIA, ktorá ju posunula ďalej Izraelčanom. Tí následne presvedčili Trumpa, aby urýchlene spustili operáciu, o ktorej v tom čase už bolo rozhodnuté.

„Každý čakal na cieľ o polnoci pod rúškom tmy,“ cituje Wall Street Journal Amosa Yadlina, bývalého šéfa izraelskej rozviedky. Úder dávno po svitaní tak bol, paradoxne, „taktickým prekvapením“.

O 08.10 ráno zasiahlo ajatolláhovu rezidenciu tridsať bômb, ktoré zabili iránskeho diktátora, vojenských veliteľov aj ďalších členov jeho rodiny vrátane jeho syna. Spolu s ajatolláhom prišiel o život aj jeho vplyvný poradca Alí Šamchání, minister obrany Nasírzadéh aj veliteľ revolučných gárd Mohamad Pakpúr. Vojna sa začala.