Dve poznámky k prieskumom Prečo PS padá a KDH riskuje

Tri prieskumy (Focus, NMS, IPSOS) v týchto dňoch potvrdili pokles preferencií Progresívneho Slovenska. Aj keď výpovednú hodnotu prieskumov netreba viac ako rok pred voľbami preceňovať, o nejakom trende to predsa len vypovedá. Hoci tento trend sa, samozrejme, môže ešte zvrátiť.

Z týchto dát vyplýva, že opozícia ako celok voličov nestráca, tí sa len prelievajú v rámci jedného politického tábora. PS klesá a Hnutie Slovensko, SaS a Demokrati rastú.

V Šimečkovej strane zatiaľ nemajú dôvod na paniku, ale určite si musia klásť otázku, v čom je problém.

Kauza združenia Marty Šimečkovej sa vzhľadom na termíny zberu údajov na preferenciách strany ešte veľmi nestihla prejaviť. Isté však je, že táto záležitosť percentám strany nepomôže. S tým musia v PS počítať.

S určitosťou sa nedá ani tvrdiť, že strane poškodilo otvorenie témy Benešových dekrétov. Ale je zrejmé, že ak progresívci kalkulovali s tým, že tento ťah im pomôže osloviť voličov na juhu Slovenska, tak im to nevyšlo.

Hlavné príčiny prepadu ich preferencií však treba hľadať inde.

Politici PS pôsobia v porovnaní so zvyškom opozície až príliš kabinetne. Sporia sa síce s vládnymi politikmi v parlamente a televíznych diskusiách, ale v porovnaní s Hnutím Slovensko, SaS a Demokratmi je ich oveľa menej cítiť v teréne.

Neobchádzajú a neburcujú krajinu ako napríklad Igor Matovič a celkovo im chýba schopnosť vizualizovať horúce politické témy tak, aby to zaujalo široké publikum. Čo je zručnosť, ktorou okrem lídra Hnutia Slovensko dobre vládne napríklad aj Alojz Hlina.

Zápas s Ficom už nadobudol takú podobu, že na opozičnej strane rastie dopyt po tvrdošijných bojovníkoch, ako sú Matovič s Naďom, a v tejto disciplíne ťahajú politici PS za kratší koniec. To, že vlastnosti, ktoré konkrétne Matovičovi pomáhajú v opozícii, z neho na druhej strane robia nevyspytateľného vládneho partnera, je iný problém.

Skrátka, ak to zjednodušíme, tak Michal Šimečka pôsobí v porovnaní s Igorom Matovičom či Jaroslavom Naďom oveľa menej výrazne a odhodlane. To isté platí aj o druhej straníckej lige Korčokovi, Ódorovi a ďalších.

Keď k tomu pripočítame, že aktivistické krídlo strany má tendenciu prichádzať s témami (tri pohlavia, otváranie zmlúv s Vatikánom), ktoré majú len minimálny potenciál priniesť strane nových voličov, prepad voličskej podpory PS zase až tak veľmi neprekvapuje.

Strana dlho ťažila z pozície najsilnejšieho protivníka Roberta Fica, čo k nej automaticky priťahovalo voličov. Teraz sa zdá, že tento bonus sa už vyčerpáva.

Podpora PS klesá, od novembra sa znížila o päť percent, ukázal volebný model agentúry Ipsos

 

Spokojní však nemôžu byť ani v KDH. Aj keď sa nepotvrdili prognózy, že po hlasovaní s vládnou koalíciou o novele ústavy pôjdu preferencie hnutia prudko nadol, dlhodobé oscilovanie podpory okolo šiestich percent je pre kresťanských demokratov dôvodom na nervozitu.

Strana je v komplikovanej situácii, keďže si musí chrániť ľavé aj pravé krídlo. Musí sa vymedzovať voči PS, keďže má časť voličov (približne tretinu), ktorí sú voči tejto strane veľmi kritickí.

Zároveň však má aj liberálnejších a najmä výrazne protivládne naladených voličov. Ak to opäť zjednodušíme, k návratu do parlamentu pomohla strane v roku 2023 ako kauza „pliaga“ (výroky Milana Majerského na adresu LGBTI ideológie), tak umiestnenie Františka Mikloška na kandidátku.

Bolo správne, že kresťanskí demokrati sa hlasovaním o novele ústavy postavili za svoju dlhoročnú agendu, ak však chcú zabrániť, aby časť ich voličov neprešla napríklad k Demokratom, musia vedieť byť „ostrí“ aj voči Smeru, Hlasu a Republike.

Je preto čas, aby povolebnú spoluprácu s týmito stranami vylúčili takým razantným spôsobom, že o tom nebudú žiadne pochybnosti.

Potom je tu ešte jeden moment.

Je pochopiteľné, že KDH nebude chcieť až do župných volieb robiť žiadne prudké pohyby, keďže jeho predseda obhajuje post v Prešove.

Keď sa však aj koncom tohto roka budú preferencie hnutia hýbať okolo šiestich percent, bolo by nezodpovedné, ak by kresťanskí demokrati nezačali vážne riešiť nejakú formu predvolebnej spolupráce, ktorá by eliminovala riziko, že sa nedostanú do parlamentu.

Šesť percent v prieskumoch je skrátka málo a KDH nemá lídrov, pri ktorých by sa mohlo spoliehať, že dokážu vyťažiť z emócií posledných dní pred voľbami a zviezť sa na nejakej voličskej vlne, tak ako sa to v minulosti podarilo Matovičovi či Sulíkovi.