Irán nie je Venezuela, varuje historik Guerrero Ak by iránsky režim padol, z krajiny sa nestane nová Sýria. Spoločnosť je omnoho stabilnejšia

Javier Gil Guerrero má doktorát z histórie z Navarrskej univerzity, v súčasnosti pôsobí ako výskumník v Inštitúte pre kultúru a spoločnosť. Špecializuje sa na zahraničnú politiku USA na Blízkom východe a súčasnú históriu Iránu.

Je autorom kníh The Carter Administration and the Fall of Iran’s Pahlavi Dynasty (Carterova vláda a pád iránskej dynastie Pahlaví) a La sombra del Ayatolá. Una historia de la República Islámica de Irán (Tieň ajatolláha. História Iránskej islamskej republiky).

Ako by ste definovali iránsky režim?

Je to nepochybne autoritársky režim, ale v niektorých ohľadoch je ťažké ho opísať. Má parlament a prezidenta voleného priamo ľudom, najvyššieho vodcu, Radu strážcov, Zhromaždenie expertov... rad inštitúcií, ktoré fungujú ako kontrolné a vyvažovacie mechanizmy v rámci štátneho aparátu, ale ľudia si môžu vyberať len z veľmi obmedzeného počtu kandidátov, ktorých režim povolí. Nie sú to slobodné voľby a skutočná opozícia sa na nich nemôže zúčastniť.

Srdcom systému je najvyšší vodca, ktorý je doživotnou funkciou a doteraz ju zastávali dvaja ľudia: Chomejní až do svojej smrti v roku 1989 a odvtedy Chámeneí. A práve najvyšší vodca nakláňa misky váh na jednu alebo druhú stranu, podporuje jednu alebo druhú frakciu, umožňuje väčšiu volebnú slobodu alebo ju obmedzuje.

Na tomto systéme je pozoruhodné, že debaty a strety medzi frakciami v rámci režimu prebiehajú v médiách, čo je napríklad v Číne nepredstaviteľné. Vytvára to zmätočný obraz o tom, kto v skutočnosti drží moc, ale kľúčovou postavou je najvyšší vodca, ktorý rozhoduje o tom, čo sa v danom momente môže a nemôže diať.

Keď teda počujeme, že Irán si zvolil prezidenta so slobodnejším uvažovaním, v skutočnosti to nič neznamená.

Keď je prezident zvolený, niekedy ho nazývajú „otvoreným“, „reformným“, „umierneným“ alebo „pragmatickým“. Za posledných 30 rokov boli traja: Chátamí, Rúhání, hoci ten taký úplne nebol, a Pezeškján.

Nakoniec je to príbeh o bezmocnosti, pretože ľudia do nich vkladajú nádeje, že rozšíria rámec slobôd, zmiernia represívny aparát štátu a priblížia sa k Spojeným štátom a Západu, čo sa však potom nenaplní. Ide o reformistov pod kuratelou režimu, ktorých netreba zamieňať so skutočnou opozíciou. Ich cieľom nie je zničiť Islamskú republiku, ale z dlhodobého hľadiska ju zefektívniť.

Masakre v IráneNa ľudí strieľali, keď utekali z horiaceho bazára. O život mohli prísť desaťtisíce

Christian Heitmann

Príčinou protestov, ktoré v súčasnosti otriasajú Iránom, je do veľkej miery neschopnosť režimu riešiť problémy ako napríklad nedostatok vody, zatiaľ čo sa štát usiluje stať sa globálnou veľmocou.

Irán je v niečom podobný Rusku, pretože sa snaží vytvoriť impérium, ktoré presahuje jeho ekonomické možnosti. Voči vonkajšiemu svetu sa prezentuje ako veľmi silná krajina, ale jej ekonomika a samotný systém nie sú pripravené na globálnu úlohu, o ktorú sa usiluje.

Irán sa snaží prezentovať hegemóniu, ktorá presahuje jeho možnosti, pretože je to systém sužovaný korupciou, zlým hospodárením a problémami vo všetkých oblastiach: výpadkami elektriny, suchami, nedostatkom konkurencieschopnosti, špirálovitou infláciou a podobne.

Je pravda, že mnohé ekonomické problémy sa zhoršili v dôsledku Trumpovej politiky maximálneho tlaku, ale táto politika nie je základnou príčinou uvedených problémov a Irán už nikdy nezažil taký ekonomický rast, aký mal v rokoch vlády šáha.

Podnetom na tieto protesty s výnimkou prípadu Mahsá Amíníovej sú zvyčajne ekonomické dôvody: výpadky elektrickej energie, zníženie dotácií na naftu alebo inflácia.

Nakoniec je však dôležité, že tieto protesty nezostávajú na ekonomickej úrovni, ale naberali na sile a prešli do politických požiadaviek a volania po zmene režimu. Iránci nevidia budúcnosť seba ani svojej krajiny a majú pocit, že islamská republika je ideologicky a administratívne vyčerpaná.

Čo je príčinou chronických ekonomických problémov Iránu?

Existuje určitá ekonomická nekompetentnosť, ale aj nedostatok politickej vôle. Mnohé sektory ťažia z tejto klientelistickej ekonomiky založenej na pašovaní a poznačenej nepotizmom a obávajú sa liberálnejšej ekonomiky.

Z tohto dôvodu vznikli záujmy, ako napríklad Revolučných gárd alebo náboženských nadácií, ktoré sú v konečnom dôsledku škodlivé pre ekonomiku krajiny. To viedlo k zničeniu súkromného priemyslu a rastu paralelného priemyslu, ktorý je v podstate paraštátny a nemá záujem o vytvorenie konkurencieschopnej alebo otvorenej ekonomiky.

Spomenuli ste protesty v súvislosti s Mahsá Amíníovou, ktorú zabili za to, že závoj nenosila „správne“. Objavili sa správy, že závoj už nie je v Iráne povinný. Je to naozaj pravda?

Po smrti Mahsá Amíníovej si režim, prezieravý ako vždy, uvedomil, že situácia by sa mohla vymknúť spod kontroly a že by bolo múdre povoliť určité uvoľnenie spoločenských noriem. To neznamená koniec právneho aparátu, ktorý ženy núti nosiť závoj, ale skôr to, že v posledných rokoch sa neuplatňuje s takou prísnosťou, s akou sa uplatňoval desaťročia.

Inými slovami, nie je to spôsobené zmenou názoru orgánov, ale jednoducho opatrením na zmiernenie frustrácie a únavy obyvateľstva. Celý represívny aparát a legislatíva sú stále v platnosti, ale aby sa zabránilo eskalácii protestov, morálna polícia nie je taká prísna a vehementná ako predtým. Samozrejme, všetko sa môže zmeniť, len čo režim znovu získa kontrolu nad situáciou.

Treba si uvedomiť, že jedným z dôvodov dlhej trvácnosti režimu je to, že svoje kroky manažuje časovo veľmi dobre a zahraničnú a domácu politiku hrá ako na akordeóne. Umožňuje väčšiu slobodu a otvára sa vonkajšiemu svetu, keď to považuje za vhodné, a inokedy robí presný opak.

Napriek brutálnemu potláčaniu zo strany režimu trvalo OSN tri týždne, kým zvolala zasadnutie Výboru pre ľudské práva, a veľká časť západnej spoločnosti sa zdá k dianiu ľahostajná. Aký je podľa vás dôvod?

Západná ľavica má vo všeobecnosti prirodzenú sympatiu k islamskej republike pre jej antiglobalistickú, antiamerickú, antisionistickú, antikapitalistickú a antiliberálnu rétoriku. Všetka táto rétorika a propaganda je nabitá obrazmi, ktoré sú v podstate veľmi ľavicové. Konflikt týkajúci sa situácie žien, homosexuálov a menšín v Iráne pretrváva, ale v záujme vyššieho dobra sa ľavica rozhodla ignorovať ho.

Iránsky historik o protestochDemonštranti chcú pád režimu, ale protesty môžu uspieť inak, ako dúfajú

Christian Heitmann

Spojené štáty nasadzujú vojenské sily a Izrael vyzýva na pád režimu, ale prebiehajú rokovania. Myslíte si, že je možné, že islamská republika podľahne tlaku a dospeje k dohode so Spojenými štátmi?

Iránska islamská republika je v podstate racionálny aktér, nie sú to fanatici ochotní obetovať sa. Všetka tá rétorika, ktorá tak veľmi desí Západ, o krajine ochotnej obetovať sa a v prípade napadnutia rozpútať apokalypsu, nie je nič iné ako stratégia.

Skutočnosťou je, že keď bol Irán napadnutý, nič také sa nestalo. Spomeňte si na to, keď Reagan spustil operáciu Praying Mantis a potopil časť iránskej flotily; keď Trump nariadil likvidáciu Sulejmáního alebo keď Spojené štáty a Izrael zaútočili na iránske jadrové zariadenia. V žiadnom z týchto prípadov sa Irán nesprával ako Islamský štát a neprijal cestu mučeníka.

Islamská republika ukázala, že ak sa v záujme prežitia ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi a musí rokovať s Veľkým Satanom, je ochotná tak urobiť. Počas vojny s Irakom nakúpila veľa zbraní od Izraela a tajne aj od Spojených štátov. V tom čase nebolo žiadnym problémom uzatvárať dohody s nepriateľmi Alaha.

Chybou týchto rokovaní je podľa dostupných informácií to, že sa zrejme zameriavajú na jadrový program. Obávam sa, že Irán, aby prežil, ponúkne značné ústupky, ale po bombardovaní zo strany USA a Izraela je tento program veľmi poškodený. Zdá sa, že sa nechcú vzdať programu balistických rakiet a podpory zástupných milícií v Iraku, Libanone a Jemene, ktoré sú predmetom záujmu Izraela.

Ak sa Trump bude zaoberať len jadrovým programom, zopakuje Obamovu chybu. Ten tiež ignoroval balistické rakety a vojenský avanturizmus.

Mohol by sa v prípade intervencie zopakovať venezuelský model, teda umožnenie režimu prežiť a postupne rozložiť jeho represívny aparát, smerujúc k akémusi prechodu, alebo hrozí nebezpečenstvo občianskej vojny?

Ide o dve odlišné spoločnosti, kultúry a ideológie, podobný výsledok nie je možný.

Domnievam sa, že islamská republika je najslabšia a najzraniteľnejšia od invázie Saddáma Husajna v septembri 1980. Je to najcitlivejší moment v jej 47-ročnej histórii a ona si to uvedomuje. Veľmi sa obáva operácie USA, ktorej cieľom je destabilizovať štátny aparát, a toho, že v kombinácii s protestmi to spôsobí pád režimu.

Otázkou je, či existuje niekto, kto by po zrútení Islamskej republiky mohol vyplniť mocenské vákuum. Je pravda, že postava korunného princa Rezá [Pahlavího] má legitimitu, pretože je synom svojho otca a pretože dedičstvo jeho otca sa v posledných rokoch v Iráne výrazne prehodnotilo a ľudia nostalgicky spomínajú na 60. a 70. roky. Je to postava, ktorá stojí nad politikou a mohla by hrať úlohu arbitra v prechodnom období. Problémom je, že sa už 47 rokov nachádza mimo Iránu a nemá v krajine infraštruktúru ani organizáciu, aby prevzala vládu.

Pokiaľ ide o možnosť scenára podobného Líbyi alebo Sýrii, domnievam sa, že islamská republika sa pohráva s myšlienkou „buď my, alebo chaos“. Ale taký scenár si je podľa mňa ťažké predstaviť, pretože Irán, na rozdiel od Iraku, Jemenu alebo Sýrie, je štátom, ktorý už stovky rokov zostáva viac-menej v rámci svojich súčasných hraníc, a historická tradícia iránskej identity a vlády siaha až 2 500 rokov do minulosti.

Je pravda, že na okraji Iránu existuje hrozba zo strany etnických a jazykových menšín a že v čase inštitucionálneho kolapsu sa môžu pokúsiť o nezávislosť alebo autonómiu, ale ide o omnoho súdržnejšiu spoločnosť ako v iných krajinách Blízkeho východu.

Pôvodný text: “It is the most delicate moment in the Islamic Republic’s history, and they are aware of this”—Historian Javier Gil Guerrero. Uverejnené v spolupráci s European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.