Keď začal Maroš Žilinka na jeseň 2025 rozhodovať inak, ako sme boli uňho zvyknutí, vyzeralo to na ojedinelé výstrely. Výnimka potvrdzujúca pravidlo, že v kľúčovej chvíli vždy podrží Fica a spol.
Jedna lastovička predsa leto nerobí. Dôležitejší je trend, ktorý musí potvrdiť viacero rozhodnutí v korupčno-mafiánskych kauzách s politickým pozadím. Žilinka mal byť navyše Smeru za čo vďačný.
Do funkcie generálneho prokurátora bol totiž zvolený aj vďaka hlasom, ktoré dodal Robert Kaliňák. Žilinka na revanš zabezpečil čistý „register“ vplyvným politikom či oligarchom z pozadia Smeru.
Zrazu sa však niečo zlomilo. Z ojedinelých výstrelov sa stala sústredená paľba: pribúdalo rozhodnutí v neprospech súčasnej vlády aj kritických statusov na facebookovom profile Maroša Žilinku.
Generálny prokurátor už dokonca systematicky – a proaktívne – informuje aj o tom, čo sa ešte len chystá urobiť. Inými slovami: ktorého politika, rezort alebo nominanta vlády plánuje „potopiť“.
Drobné šťuchance a dvojzmyselné odkazy sa postupne zmenili na poriadne zauchá a otvorený spôsob boja. Doterajším vrcholom je osobné stretnutie Fica so Žilinkom na generálnej prokuratúre.
Predseda vlády, ktorý schôdzku inicioval, sa tam vybral sám. Vzťahy medzi ním a Žilinkom sa totiž značne vyhrotili, takže sa chcel zrejme dohodnúť – na upokojení situácie, možno aj nestíhaní jeho ľudí.
Prípadne ponúknuť generálnemu prokurátorovi kompenzáciu za neschválenú rentu, veľvyslanecký post alebo inú „trafiku“, keď raz Žilinka vo funkcii skončí. Mimo kamier, potichu, na štyri oči.
Šéf prokuratúry ho však musel zaskočiť, keď prišiel na stretnutie so svojimi námestníkmi. Off record debata sa tak pod tlakom okolností zmenila na oficiálnu návštevu, kde sa hovorilo o boji s korupciou.
Fico ako skúsený zákulisný hráč zjavne nepočítal ani s tým, že Žilinka sa o tom zoširoka rozhovorí na tlačovej besede. Navyše dosť konfrontačne, keď vykázal predsedu vlády z ihriska – do roly štatistu.
Generálny prokurátor má pravdu, že premiér mu z titulu svojej funkcie nemá hovoriť, čo má robiť. Sedí aj jeho kritika katastrofálneho stavu boja proti korupcii, kde vláda fatálne zlyhala.
Súhlasiť sa dá aj s konštatovaním, že primárne je to zodpovednosť príslušných zložiek polície, ktoré boli rozpustením NAKA de facto rozprášené/paralyzované. Tu sa však oprávnená kritika končí.
Bol to totiž Maroš Žilinka, kto šiel päť rokov súčasnej moci na ruku. Zneužívaním paragrafu 363 očistil viacero vplyvných ľudí z podnikateľského či bezpečnostného pozadia Ficovej strany.
Ten istý Žilinka zároveň mlčal, keď mal hovoriť (rušenie špeciálnej prokuratúry), a hovoril, keď mal mlčať (obranná dohoda s USA). Aj v prípade zmeny trestných kódexov mal len kozmetické pripomienky.
Z jeho slovníka aj reči tela je evidentné, že je stále nahnevaný, keďže koalícia zrejme nedodržala dohody, ak predčasne odíde z pozície šéfa prokuratúry. Žilinka koná zjavne účelovo s cieľom pomstiť sa.
Napriek úpornej snahe vylepšiť si reputáciu – a nájsť novú perspektívu – je však pozitívom, že prestal hrať s koalíciou. Prokuratúra je tak paradoxne jednou z posledných bášt dodržiavania zákona a právneho štátu.