Tri správy z Francúzska Le Figaro oslavuje dvesto rokov, v Paríži prilákal pochod za život 11-tisíc ľudí a eutanázia narazila

Už dlhší čas sa hovorí o nečakanom náraste záujmu o vieru vo Francúzsku. Krajina, ktorá je prezývaná aj prvorodenou dcérou cirkvi, zaznamenáva po desiatkach rokov zvýšený záujem o krsty a mnohí kňazi hovoria aj o náraste návštev bohoslužieb, a to hlavne u mladých. 

Na politickom poli však zatiaľ posuny v prospech konzervatívnejšieho a pravicovejšieho videnia sveta nie sú až natoľko pozorovateľné. 

Marine Le Penová a jej strana síce kraľujú prieskumom, ale ich politika nemá kresťanom a konzervatívcom veľmi čo ponúknuť. Konzervatívne a pravicové strany, ako sú Republikáni či strana Reconquête sa pohybujú okolo štyroch až ôsmich percent a pravica zaznamenáva jednu prehru za druhou, naposledy pri prijatom rozpočte. 

To, že v politickej aréne konzervatívci zatiaľ beznádejne strádajú, však neznamená, že je to tak aj v občianskej spoločnosti a mediálnom priestore. Práve v týchto „arénach“ konzervatívci a pravičiari ukazujú nevídanú aktivitu a častokrát aj veľký úspech. 

Svedčia o tom tri udalosti posledných týždňov – oslava dvojstoročnice fungovania najväčšieho konzervatívneho a pravicového denníka Le Figaro, pochod za život, ktorý znovu prilákal tisíce ľudí, a úspešné zablokovanie návrhu o legalizácii eutanázie v Senáte. 

Jedna kalvária mesačneAko mladí ľudia a neziskové organizácie obnovujú katolícke miesta Francúzska

Ján Cipár

Otvorenosť francúzskych médií rôznym názorom 

Počas posledných rokov konzervatívci po celom svete hovoria o tom, že ich názory sú na Západe častokrát mediálne vytláčané na okraj. Konzervatívci v mnohých prípadoch poukazujú na jednotvárnosť mainstreamu, v ktorom prevládajú liberálne či ľavicové názory. 

Mnohí ľudia naprieč politickým spektrom hovoria aj o úpadku tradičných médií, prestávajú sa s ich jednotvárnosťou stotožňovať a buď na ne úplne zanevrú, alebo odchádzajú k alternatíve, ktorá býva mnohokrát bez jasných novinárskych štandardov. 

Zaujímavé je, že tento trend zatiaľ do veľkej miery obchádza Francúzsko. Aj tu vzniklo za posledné roky mnoho alternatívnych médií, ale zatiaľ sa nestávajú prevažujúcim hlasom vo verejnej debate. Tej stále dominujú verejné médiá a potom desiatky tradičných celoštátnych a regionálnych novín s dlhoročnou tradíciou. 

Vo Francúzsku nie je problém s názorovou rôznorodosťou a vyprofilované médiá neváhajú pozvať na rozhovor kohokoľvek naprieč názorovým spektrom od Marine Le Penovej až po Jeana Luca Mélenchona. Zároveň existencia desiatok kvalitných denníkov a ich vzájomná konkurencia posilňuje dôveru čitateľov. 

Možno aj to sú dôvody, prečo si médiá zachovávajú relatívne vysokú mieru dôvery. Kým na Slovensku dôveruje médiám okolo 25 percent, vo Francúzsku až okolo 40 percent obyvateľov a pri regionálnych médiách dokonca 63 percent.  

A čitatelia majú skutočne na výber. Pokiaľ má niekto stredové až stredoľavé názory, siahne po denníku Le Monde, pokiaľ je komunistom alebo radikálnym ľavičiarom, siahne po denníkoch L’Humanité, Libération či Marianne. 

Pravičiar a konzervatívec má zase na výber napríklad z Le Journal du Dimanche, Les Valeurs Actuelles či Le Figaro, ktorý momentálne oslavuje dvestoročnicu.

Rozdelené FrancúzskoMacron navrhol politické nálepky pre súkromné médiá, kritici hovoria o autoritárskej kontrole

Ján Cipár

Podporil Eiffelovu vežu či odsúdeného Dreyfusa

Denník Le Figaro vznikol v roku 1826, teda v čase vlády Karola X., ktorý nastúpil počas reštaurácie monarchie. Le Figaro bol pôvodne satirický časopis, ktorý tvrdo vystupoval proti tomuto konzervatívnemu panovníkovi a jeho cenzúre médií. 

Jeho pôvodné zameranie vychádzalo z postavy Figara v známych hrách francúzskeho dramatika 18. storočia Pierra-Augustina de Beaumarchaisa. Figaro v jednej z hier povie vetu: „Bez slobody kritizovať neexistuje ani skutočná chvála.“ Sloboda vyjadrovania a kritiky bola teda ústrednou myšlienkou pri založení denníka a je ňou dodnes. 

Počas prvých tridsiatich rokov existencie sa denník stretával s mnohými problémami. Pravidelne bol vystavený cenzúre počas striedajúcich sa politických režimov 19. storočia, čelil finančným problémom a vychádzal nepravidelne. 

Situácia sa zmenila až príchodom podnikateľa Hippolyta de Villemessanta v roku 1854, ktorý počas nasledujúcich dvadsiatich rokov spravil z Le Figaro jeden z najväčších európskych denníkov. Noviny začali vychádzať každý deň a okrem literárnej kritiky a satiry začali pokrývať politiku a ekonómiu. 

Postupne si dokonca vybudovali zahraničné redakcie, a to napríklad v Madride, vo Viedni a v Istanbule. Na vtedajšie pomery išlo o nevídanú vec rovnako ako fakt, že si ho denne kupovali desiatky tisíc ľudí. Villemessant dokázal toto všetko vytvoriť bez toho, aby sám vedel čítať. 

V roku 1870 sa denník postavil proti Parížskej komúne, čo vyústilo do zničenia jeho priestorov. Po potlačení komúny bol však obnovený. Práve v týchto rokoch sa začalo tvoriť jeho stredopravé smerovanie a obľúbenosť najmä medzi vzrastajúcou buržoáziou. 

Na konci 19. storočia bol ústredným médiom v popularizácii francúzskeho umenia a vedy na globálnej úrovni. Keď Gustave Eiffel prišiel s myšlienkou stavby Eiffelovej veže pri príležitosti Svetovej výstavy v roku 1889, väčšina parížskych umelcov a denníkov tento nápad tvrdo kritizovala. U Le Figaro však Eiffel našiel podporu a denník priniesol o priebehu stavby desiatky reportáží. 

Keď nakoniec zožala Eiffelova veža obrovský úspech a navštívilo ju 32 miliónov ľudí počas piatich mesiacov, Le Figaro dostal možnosť mať stánok na jej prvom poschodí a predal stovky tisíc špeciálneho vydania venovaného tejto udalosti. V tomto období do neho prispievali aj veľké mená ako Baudelaire, Proust či Colette.

Na konci 19. a na začiatku 20. storočia to bol práve Le Figaro, v ktorom spisovateľ Émile Zola spustil kampaň v prospech odsúdeného židovského dôstojníka Alfreda Dreyfusa, ktorá rozdelila francúzsku spoločnosť najviac od francúzskej revolúcie. V dôsledku jeho nespravodlivého odsúdenia za špionáž, ktoré súviselo s antisemitizmom, a jeho neskoršieho oslobodenia sa začala tvrdá sekularizácia, ktorá vo Francúzsku trvá dodnes. 

Denník Le Figaro neskôr priniesol aj odhalenie, že namiesto Dreyfusa mal byť odsúdený iný dôstojník, a to Ferdinand Walsin-Esterházy. Počas nasledujúcej sekularizácie, zatvárania katolíckych kostolov a škôl a ich vyvlastňovania sa však Le Figaro tvrdo postavil proti týmto praktikám a podporoval odpor katolíkov. 

Počas 2. svetovej vojny bol denník pozastavený, čo mu umožnilo znovu obnoviť svoju činnosť po vojne, keďže nemal žiadne spojenie s nacistickým režimom. Mnohí jeho redaktori sa, naopak, zapojili do partizánskeho boja. Po vojne Le Figaro už definitívne zakotvil ako stredopravý denník, ktorým zostáva dodnes. 

Správa o neznášanlivosti proti kresťanom v EurópeVo Francúzsku narástli islamistické útoky, v Nemecku podpaľačstvo. Do správy sa dostala aj Druckerova reforma

Michal Lukáč

Rešpekt v rôznorodom prostredí

Le Figaro dokázal za posledných dvesto rokov významne ovplyvniť francúzske dejiny a dodnes zostáva výnimočným javom na európske pomery. Dokáže ponúkať kvalitné spravodajstvo a analýzy zo sveta politiky, ekonómie, kultúry či športu a zároveň má veľmi kvalitnú názorovú rubriku, ktorá zahŕňa popri stredopravých komentátoroch aj mnoho ľudí z opačnej časti politického spektra. 

Okrem toho prináša unikátne reportáže a rozhovory, ktoré ho dostávajú na svetovú úroveň. K takým patria z nedávnej minulosti rozhovor s bratrancom amerického viceprezidenta J. D. Vancea, ktorý bojuje na Ukrajine, exkluzívny rozhovor so synom posledného iránskeho šacha Rezom Pahlavím či desiatky reportáží z frontovej línie na Ukrajine, ktoré preberajú ďalšie svetové médiá. 

Unikátnosť denníka bola zreteľná aj počas osláv dvestoročnice. V priebehu troch dní obsadil nádherné priestory Grand Palais (Veľkého paláca) na pravom brehu Seiny a ponúkol prehľad fotografií, malieb, výstrižkov a historických predmetov, ktoré sú spojené s jeho históriou. 

Celú výstavu otvoril samotný prezident Macron. Počas troch dní ju navštívilo viac ako 70-tisíc ľudí, pričom medzi návštevníkmi nechýbali bývalí prezidenti Nicolas Sarkozy a socialista François Hollande a najvýznamnejší politickí predstavitelia zo všetkých táborov. 

Okrem nich sa na podujatí zúčastnili aj svetoznámi herci ako Monica Bellucciová, Fabrice Luchini či miliardári Vincent Bolloré a Laurent Dassault. Predseda Národného zhromaždenia Jordan Bardella pri tejto príležitosti sprevádzal mladú princeznú Máriu Karolínu, vojvodkyňu z Kalábrie a Palerma, čo v Paríži vyvolalo obrovské „šumy“. 

A práve príchod takejto rôznorodej skupiny ľudí je asi najväčšou silou unikátneho denníka. Aj po dvesto rokoch dokáže s konzervatívnou a pravicovou líniou budiť rešpekt aj u politikov a ľudí s úplne opačným politickým názorom. 

Le Figaro zároveň myslí dopredu. V špeciálnom vydaní pri príležitosti dvestoročnice dal do popredia dvesto mladých ľudí, ktorí budú podľa redakcie formovať budúcnosť Francúzska. Nájdeme medzi nimi poslancov, ľudí z biznisu či nastupujúcich filozofov, vedcov a spisovateľov. Redakcia ich nielen predstavila v magazíne, ale ich aj navzájom zoznámila a vytvorila medzi nimi väzby. 

Denník dáva veľký priestor mladej generácii aj vo svojich radoch, v súčasnosti preň pracuje približne 150 novinárov mladších ako 36 rokov. 

Pochod za život prilákal 11-tisíc ľudí, Senát odmietol návrh zákona o eutanázii

V nedeľu 18. januára sa v Paríži už tradične konal pochod za život, ktorý každoročne priláka 10- až 20-tisíc účastníkov. V krajine, ktorá pred necelými dvoma rokmi vložila právo na potrat do ústavy, môžu vyzerať pro-life aktivity beznádejne, no možno ťažká situácia práve naopak povzbudzuje k väčšej odhodlanosti a ku kreativite.

Tento rok bol pochod za život zameraný na otázku eutanázie, o ktorej sa štyri roky diskutuje v parlamente. Kým dolná komora francúzskeho parlamentu v prvom čítaní schválila návrh na jej uzákonenie, pomery v Senáte, kde majú väčšinu konzervatívci, dávali nádej, že zákon môže byť zastavený. 

A tak 11-tisíc ľudí na Námestí Vauban hlasno kričalo proti uzákoneniu „pomoci k smrti“. Pochodu ako každý rok dominovali mladí ľudia, a to nielen z Francúzska, ale aj Nemecka, Talianska a zo Spojených štátov. 

Francúzsky pochod za život je skutočne záležitosťou mladých, ktorí sa celoročne organizujú v malých bunkách po celej krajine, lepia plagáty a organizujú podujatia, aby nakoniec vždy v januári v Paríži ukázali veľkú energiu. Tento rok ich prišlo podporiť viacero úspešných katolíckych influencerov a zúčastnil sa aj známy bývalý biskup diecézy Fréjus-Toulon Dominique Rey. 

Tri dni po pochode nakoniec Senát v hlasovaní odmietol súčasnú verziu zákona o eutanázii. Nejde síce ešte o definitívne pochovanie tejto iniciatívy, v najbližších týždňoch ešte dôjde k viacerým hlasovaniam, ale aj tak ide o veľké víťazstvo pro-life tábora. A práve takéto víťazstvá francúzske pro-life hnutie po mnohých prehrách potrebuje.